Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť! (Ach, jaj…)

Ale i tak mu bolo ľúto za hynúcim štátom československým. Nech si gardisti, čo teraz pochodovali už aj v Podhradí, a aj viacerí chlapi z Dedinky sa k nim pridali, dokonca aj gazdovia, vykrikovali hocičo proti Čechom, pravdu mal aj agrárnický poslanec Halla, ktorého reč v poslaneckej snemovni uverejnili niektoré slovenské i české noviny: „Slovensko, ktoré nikdy v histórii neexistovalo, vzniklo utvorením Československej republiky. Republika spojila kompaktne žijúcich Slovákov v takom rozsahu, že sa o tom nikdy slovenským patriotom nesnívalo. Len krátko pred vojnou Hodžov Slovenský týždenník preniknul do území, ktoré boli na mapách slovenských pracovníkov označené ,hic sunt leones‘. Tradícia tohoto veľkého Slovenska, dovoľte mi toto slovo, vzniká prvý raz v légiách a začína utvorením republiky, keď nový štát rozšíril svoju suverenitu na kraje zdánlive už pre národ mŕtve alebo ešte neprebudené“. Nuž, nemuseli sa českí učitelia vysmievať slovenským deťom z ich náboženstva, mohli českí žandári a úradníci slovenským uchádzačom pozície uvoľniť, keď si dorobili školy a chceli miesta na Slovensku zaujať. Nemuseli Česi tak jasať, keď povalili Mariánsky stĺp v Prahe. Vallachovi až mráz po chrbte prešiel, keď si vtedy, v osemnástom túto správu prečítal a na svojho nebohého českého kamaráta si spomenul: „Keby bolo na mne, razom by som ten cisársky kandeláber s Panenkou Máriou a s anjelíkmi strhol!“
Ani masarykovské „pryč od Vídně, pryč od Ríma“ sa slovenským ušiam nepočúvalo dobre. Nebyť toho všetkého, nesedeli by už o pár mesiacov českí učitelia, úradníci a četníci na stanici v Poprade so zbalenými kuframi, a nečakali by s trpkosťou v srdci na vlak, čo ich aj s rodinami a celým majetkom, ak im ho nestihli gardisti zrekvírovať, odvezie domov, do Protektorátu. To všetko za zlovestných pokrikov: „Čech, Maďar, Žid, všetko treba biť!“
Akokoľvek už bolo, človek posudzuje udalosti, ktoré zažíva, vždy zo svojho uhla pohľadu. Len svojimi, nie inými očami sa dokáže na ne dívať. A pre Jána Vallacha sa krátke trvanie republiky prekrývalo s najlepším, najúspešnejším a najkrajším obdobím jeho života. Bol to čas, kedy sa z mládenca stal chlapom a naozajstným gazdom, za ženu si zobral najkrajšie dievča, čo v živote stretol, z upadajúceho gazdovstva urobil prosperujúce hospodárstvo, že by sa zaň ani na západe krajiny nemusel hanbiť. Do Dedinky prišiel pokrok, elektrika, nové mašiny. Jeho grunt sa rozrástol do nebývalých rozmerov, otec by bol skutočne hrdý. Vallach mal sotva štyridsať, bol stále vďaka Bohu zdravý, plný síl a nových plánov. Obe deti mu chodili do slovenských škôl. Dcérku plánoval po skončení meštianky v Podhradí na levočské gymnázium poslať, nikto jej tam nebude robiť prieky pre jej slovenský pôvod, naopak, dostane vzdelanie v rodnom jazyku. Ako by teda mohol taký štát haniť? (Archa zmluvy, 2020)