Stál som kedysi na Islande na mieste, kde sa stretá americká a európska litosferická doska. Postaviť sa tam je zvláštny pocit, keď sa vám podarí vžiť do toho, že všetko napravo je Amerika a naľavo Európa (alebo naopak, keď sa otočíte tvárou na sever), ale v zásade to okrem častých zemetrasení pre ľudstvo nič neznamená. To nájsť taký civilizačný zlom, ohmatať ho, precítiť, by asi bol onakvejší zážitok! A verte tomu, že miesto, kde také niečo môžete zažiť, existuje! Nedávno som ho navštívil.
Starý, dobrý (?) Huntington nakreslil deliacu líniu medzi západnou civilizáciou a Východom na hraniciach, prípadne niekde pekných pár kilometrov smerom do vnútrozemia Ríše zla a potom krížom cez Balkán - Transylvánia dnu, zvyšok Rumunska von, Slovinsko, Chrovátsko dnu, ostaná Juhoška von, a všetko na juhovýchod od Dubrovnika von.
Tak áno, rozumiem, na východ od tej hrubej čiary sú popi, kadidlo, ikonostasy, a tak ďalej, a tak podobne. Strýko Sam ale nezohľadnil jednu podstatnú vec, a síce, či tí popi tým kadidlom okiadzajú Boha, alebo cára. To by ju musel podstatne prekresliť. Veď už keď písal svoj slávny Clash of Civilisations, mali sme na svojej, západnej strane pravoslávnych Grékov. A postupne sa k nám pridali ďalší vyznávači toho, čo oni neskromne volajú pravá viera - orthodoxía: Rumuni, Bulhari, Macedónci, a chcú k nám ďalší, napríklad Moldavci, nie celkom presvedčivo Srbi, Gruzínci, možno aj Arméni a hlavne Ukrajinci. Ako pozerám, tak pozerám, ale na druhej strane ostal(i) už iba okiadzači cára.
Tak mi ten Huntington s jeho hrubou čiarou prišiel na um nedávno, keď som s hlavou vyvrátenou nahor bez dychu sledoval výzdobu kostola San Vitale v Ravenne. Dobre sa pozrite na ten obrázok! Huntingtonova linka krája dva svety nekompromisne, nepriateľsky, nezmieriteľne, ale je to len čiara, nič viac. V San Vitale vedľa seba oba svety koexistujú už pár stáročí a Samova čiara je úplný šuvix oproti kontrastu medzi byzantskými mozaikami a tým všetkých ostatným, západným, čo v San Vitale postupne pribúdalo. Pozrite na tie strnulé ikony vytvorené z farebných kociek zo zlata, skla a mramoru, podobné výjavom na ikonostasoch pravoslávneho sveta, ktoré sa v podstate nezmenili a používajú rovnaké formy už hádam 1500 rokov v prapodivnej komunikácii s barokovou maľbou na kupole, ktorá zďaleka nemá porovnateľnú historickú hodnotu, veď tam pribudla až v nejakom 18. storočí, má však úplne inú cenu. Jednak sa nedá ani omylom zrovnávať priam čarovná kvalita zobrazenia, zachytenia skutočnosti barokovým kumštom s byzantínskym umením, každopádne však bol barok významnou, ale iba jednou z mnohých etáp vývoja západného umenia, architektúry, maľby, sochárstva, hudby a literatúry. Romanesque, gotika, znovuzrodenie, temný - ale nie, to sú hlúposti - v skutočnosti prenádherný barok, klasika, romantizmus, secesia, funkcionalizmus, konštruktivizmus a dekonštruktivizmus a ďalšie štýly (píšem “ďalšie štýly”, aby som sa vyhol frfľaniu chlapa v rokoch na postmodernú dobu). Popri tom gregorián, Palestrina, polyfónia, organ, zbory, opera, requiemy, litánie, vešpery, trubadúri aj inkvizítori, mystika kláštorov, vzdelanosť, slobodné umenia a univerzity. Ale veď dobre, aj náboženské vojny, indexy, Borgiovci a nevraživosť, ako všade inde. Prežili však univerzity, Aquinas, gotika, Buonarroti s Leonardom, dominikáni a jezuiti, Kant, Newton, Bach a Mozart, aby som spomenul aspoň niečo a niekoho. A kostoly, kláštory, maľby, sochy, hudba, veda a technika a hlavne caritas. A ešte nedokonalá zastupiteľská demokracia, konštitučné monarchie, rozsiahle slobody.
A na východe zatiaľ čo? Stále rovnaké, aj keď, priznajme si to, krásne ikony, stále rovnaký, hoci aj prenádherný nápev na Hospody pomiluj (v niekoľkých jazykoch) a stále rovnaké, rozprávkovo pekné kostoly a kláštory. Ináč nič. Treba však pochopiť jedno: východnému kresťanstvu, myslím tým tomu konštantínopolskému, uťala hlavu zakrivená osmanská šabľa. Odvtedy sa hľadá a ja si myslím, že sa už nenájde. Konštantínopol je už nadobro Istanbulom a za Tretí Rím sa vyhlásilo hlavné mesto (neskoršej) Ríše zla, ktorá nemala a nemá svetu čo ponúknuť. Akýkoľvek pokrok zaznamenala len a len vďaka komunikácii so Západom, a jej bradatí popi vždy mávali kadidlami okolo mocných ich sveta - od cárov, cez boľševických predsedov najvyššieho Sovietu Sovietskeho zväzu (čo už je len toto za názov pre krajinu?), až po masového vraha, proletára a kágébáka, predvádzajúceho svetu svoj opuchnutý ksicht a pokročilú gynekomastiu, čo v Kremli sedí dnes.
Tie barokizované stĺpy ravennského San Vitale podopierajú byzantské mozaiky, aby si ich turisti mohli prísť pozrieť, aby nepadli na zem a nerozsypali sa na tisíc zlato-skleneno-mramorových kocočiek, ale v skutočnosti na svojich hlaviciach nesú už len pripomienku sveta pred rozdelením západného a východného kresťanstva. Ten kontrast medzi nespravodlivo prehliadanou barokovou kupolou a byzantskou statickou nádherou je zarážajúci. Rovnako ako je zarážajúci rozdiel medzi súčasným európskym Západom (dnes už katolícko-protestantsko-pravoslávnym) a Východom (ruským). Nie, ravennské mozaiky, ani ikony Východu za nič nemôžu. Sú nádherné, plné symbolov a odkazov, treba ich skúmať, inšpirovať sa, vzdelávať nimi. Ale zastali v čase, kedy predstavovali vrchol svetového umenia. Odvtedy Východ nenašiel nové výrazové prostriedky a formy, zatiaľčo Západ kráčal míľovými krokmi vpred. Kedykoľvek ho chcel onen Východ dobehnúť, musel sa ním so škrípajúcimi zubami inšpirovať, a bolo chvíľu lepšie. Len krátku chvíľu.
Veľký pápež Ján Pavol II. svojho času upozorňoval, že Európa musí dýchať oboma svojimi pľúcami - Západom i Východom. Otázkou ostáva, čo budeme považovať za Východ? Lebo keď samotné Rusko, tak musíme konštatovať, že Európa dostala ťažko liečiteľný pneumotorax. Nie, východ Európy sa na Donbase nezačína, on sa tam končí. To ďalej by už stredovekí kartografi opatrili varovaním: Hic sunt leones! Vývoj na kontinente za uplynulých päťdesiat rokov, a jeho priam fantaskná záverečná etuda u susedov však ukazuje, že východné pľúca Európy (teda to všetko od nás po Donbas a Kaukaz), hoci teraz krvácajú, sú životaschopné a Európa a spolu s ňou celá civilizácia si jedného dňa dopraje skutočne hlboký nádych.
Toľko z návštevy San Vitale v Ravenne.
