Mal som sa dnes stretnuť so Soničkou Marmeladovou, ale nakoniec z toho nič nebolo. Našťastie! Veď ženatým, počestným mužom sa s takými ženštinami nepatrí ani len zhovárať. No ja som mal len tie najčistejšie úmysly. Chcel som sa s ňou porozprávať o zločine a treste. Vlastne o tom, čo to ten zločin je a kedy si zasluhuje trest. Rodion totižto stále táral, že obyčajní musia žiť v poslušnosti a nemajú právo prestupovať zákon, lebo sú predsa obyčajní. A výnimoční majú právo páchať akýkoľvek zločin a akokoľvek prestupovať zákon práve zato, že nie sú obyčajní. A napriek tomu, že Rodion je ten najbiednejší petrohradský študent, dovolil si zabiť mobilizačného komisára, čo chcel Rodiona Raskoľnikova, študenta jurisprudencie na Petrohradskej štátnej univerzite, odviesť do armády a odlifrovať do Bachmutu. Dobre Rodion vedel, čo sa tam teraz deje. Veď čítal internety cez VPNku. Vie, že jeho rodní dostávajú na frak a nedokážu dobyť ani toto malé mestečko. Večne opití generáli preto útočia v troch vlnách. Najprv pošlú zmobilizovaných kriminálnikov, tých Ukrajinci postrieľajú ako bažantov, ale aspoň generáli vidia, odkiaľ pália. Potom pred ukrajinské pušky a delá naženú neskúsených, zle vyzbrojených, otrhaných brancov, tých tam tiež padne dobrá polovica, kým sa neposkrývajú, až potom idú riadni vojaci a vagnerovskí hrdlorezi.
Popravde, Raskoľnikov práve neštuduval, prerušil na dva roky, kým sa dá finančne trochu dokopy, ale i tak, patrí sa posielať mladých ľudí na smrť? Ovalil teda agilného komisára sekáčikom na mäso a keď zistil, že nie je sám, ale od susedov sa dotackal aj jeho pripitý podkomisár, zabil aj toho. Za normálnych okolností by šiel Rodion rovno na Sibír, teraz sa stalo len toľko, že sa z druhej bachmutskej vlny prekvalifikoval do prvej - k trestancom, vrahom, kriminálnikom.
A Sonička ho nechcela nechať ísť samého, tak na ploščadi pred Zimným palácom rozvinula nápis, že si neželá vojnu a Ukrajincom praje mier, hoci to aj nemyslela naozaj. A už ju brali. Miliocionérom povedala, že chce tiež do Bachmutu, tak ju tam posielajú vojakom deravé handry obšívať a variť riedku polievku a hnusnú kašu.
Preto sme sa nestretli, len sme si vymenili pár správ cez telegram.org. Ten ešte v Rusku nezakázali.
Vlasy sa mi ježili od toho, čo mi tam písala. Rodion vraj celkom zošalel. Videla ho tesne predtým, ako ho natlačili do vagóna smerujúceho na ukrajinský front. Táral čosi o tom, že komisára a jeho pobočníka diabol zabil, nie on. Rodion vraj seba samého zabil. A vzápätí, že on predsa zabil iba voš, neužitočnú, odpornú, škodlivú voš! To zase hovoril o komisárovi. A že baťuška Putin môže zabíjať, on je vraj novodobý Napoleon, on nepácha zločin. Zločin je iba individuálna vražda, nie genocída celého národa. A Rusi sú vraj naučení brať, keď sa im zachce a majú na to práve dosť síl a prostriedkov.
Celkom zošalel, plakala Sonička cez ten čet. Ale miluje ju, zaiste ju miluje, dušovala sa. Mal by som vraj vidieť ich tváre, keď sa lúčili. Tvrdila, že ich už ožaroval odlesk novej budúcnosti a úplného vzkriesenia k novému životu. Vzkriesila ich láska, srdce každého z nich bolo nevyčerpateľným prameňom života pre srdce druhého.
Hlupaňa, mal som chuť jej odpísať. Ona, fľandra, on, sprostý vrah zmobilizovaný do vojska tupých hrdlorezov a ide mi tárať o novej budúcnosti, o láske.
No nenapísal som nič škaredého, lebo som gavalier západného strihu a viem, že ženám sa nesmie nadávať, ani takým predajným, ako je Sonička.
Ona sa len zastávala svojho Rodionečku. Vraj iba chcel zabiť. Bez kazuistiky, zabiť pre seba, iba kvôli sebe! Takto sa ho zastávala. Nepovstal proti systému, proti veľkej Rusi - to by bol zločin. On len tak z dlhej chvíle zabil komisára, a to je priestupok, čo sa dá odpustiť, pretože v Rusku jeden život zase nemá až takú hodnotu, ako by sme sa nazdali. Aj preto mu Sonička zapchala ústa, keď vo dverách vagóna vykrikoval, že komisár bola iba choroba. Vraj on nezabil človeka, zabil princíp! Také nesmie hovoriť, to by bol zločin a za zločin by si zaslúžil trest.
Teraz je už Sonička tiež vo vlaku - smer Bachmut. Posledné správy mi píše do starého iphonu, keď súprava zastane na stanici a ona chytí signál.
Vezie sa s opitými, chlastom a pižmom páchnúcimi zmobilizovanými chlapmi, čo po nej chlípne pozerajú a keď príde reč na Ukrajincov, zaslzia im široké, v samohonke naložené ruské duše a plačú: “Nech len trpia aj oni, nám sa uľaví!“
Nuž ale človek je podliak, na všetko si privykne, uzatvára Sonička.
Čakám, či ešte niečo od nej nepríde, ale pochybujem. Vraj im tam na fronte rekvírujú mobily, aby domov neposielali správy, ako to tam naozaj vyzerá.
To by potom darmo Fjodor Michajlovič celý svet presviedčal, aký sú oni vyvolený národ a že všetci tí ostatní - pápež, Poliaci, jezuiti, Židia, Západ a teraz aj Ukrajinci, keď sa pridali k tej zberbe, patria prinajlepšom na smetisko, aby uvoľnili miesto veľkej Rusi. Tej Rusi, čo nedokáže dobyť ani len maličký Bachmut.
Čakám, čakám, či mi nepípne správa od Soničky, ale stále nič. A tak od pľúc by som jej napísal, nech ide celý Fjodor Michajlovič so svojím ruským mesianizmom do prdele…
