Obyvateľov odľahlej dedinky v Rusku vystrašil hlasný rev, ktorý vychádzal z hory. Ľadovej medvedici sa zasekla do jazyka plechovka a spôsobovalo jej to ukrutné bolesti, chúďatku. Široká ruská duša je citlivá, plná sústrasti s trpiacimi, neznesie bolesť nevinného. Veď či za to medvežionok môže, že sa mu prihodila toľká krivda? Keď už vodkou podliata široká duša nevydržala, zavolali až do mátičky Moskvy. Tam si predsa vedia poradiť s každým utrpením. A v Moskve veru neváhali. Sadli do helikoptéry, prileteli, medvedicu uspali - opatrne, aby jej ani náhodou neublížili, potom konzervu z jazyka odstránili, ošetrili, ešte zvieratku nechali nejaké rybičky, aby malo čo schrúmnuť, keď sa preberie. Zdala sa im vychudnutá a báli sa, aby nepošla. Až potom sa moskovskí záchrancovia za ohromného rachotu svojho oceľového vtáka vzniesli nad zachránenú medvedicu a nad prešťastnú zem a odleteli nazad. Ďalej pomáhať trpiacim. Zvieratkám.
Keď tak teraz nad tým uvažujem, navrhujem v rámci vojenskej pomoci Ukrajine nakúpiť niekoľko miliónov medvedích kožušín. A prezliecť tých neborákov do tých kožušín. Bolestivo plakať ich už netreba učiť, už sa to, žiaľ, za uplynulé mesiace naučili. Snáď potom doľahne ich plač k širokej ruskej duši, stiahnu odtiaľ tanky a vyšlú tím hrdinských veterinárov z Moskvy. Tí až na mieste zistia, že nevedia pomôcť, ale aspoň nepoškodia. Alebo žeby Moskva slzám neverila? Nie je možné! Veď na tie medvedie odpovedala bez najmenšieho otáľania!!!
(Nie, nevymýšľam si. Takúto absurdnosť uverejnili a odvysielali v uplynulých dňoch naše médiá. Myslím pochopiteľne tú prvú časť o záchrane medvedice. Ja by som redaktora, čo toto dal v tejto dobe do správ, chytil za pačesy a vykopol z dverí televízie či redakcie. Zadok by si cítil ešte poriadne dlho.)
