Keď najbližšie pôjdete priam vybuchnúť národnou hrdosťou pri tónoch štátnej hymny, napríklad po nejakom ojedinelom úspechu našich športovcov, skúste sa opýtať, na čo ste práve vlastne hrdí? Ja viem, v prvom rade na tie čísla na kocke nad ľadom a takéto uvažovanie ruší majestátnosť chvíle, ale skúste!
Na Tatry, Fatry, Matry? (Bystrejší pochopia, že používam zástupné termíny.) Ani kuštičkom sme sa nezaslúžili, že tam stoja, pokiaľ mi nič podstatné neušlo. Zato rúbanie, pálenie a likvidácia nám ide priamo ukážkovo. Ja sa už radšej ani nedívam z okna auta naokolo, keď cestujem, aby som nevidel tie apokalyptické výhľady na hrebene kedysi krásnych hôr. Mesačná krajina. Aj to má asi svoje čaro. Veď sme národ kozmonautov. Teda, presnejšie, dvoch. Jeden tam bol pár dní a, myslím, dozeral na prepeličie vajcia, či čo, a toho druhého, naozajstného, čo bol aj na mesiaci, sme si tak trochu privlastnili, lebo nebol celkom náš. Ináč sme k elitám macošskí, hoci by snáď oni mohli byť zdrojom národnej hrdosti. Veď sme mali toho…, nooo…., veď viete koho, aj tamtoho, i onoho. Huuuup. Že nikto narýchlo nepríde na um? Ale buďme spravodliví. Nejakí predsa len boli, len nám ich vychovali vo Viedni, Halle či v Jene a neskôr na Oxforde, Harvarde či v MIT. A inde. Doma neboli a nie sú prorokmi.
Ale už mám toho plné zuby. Takéto slová môžu zísť na um iba hnusným protislovenským prostitútkam (slovami klasika). Veď predsa máme nádherné mestá, kostoly, hrady a zámky. Ehm. Som sa práve vrátil z gemerského okruhu…
Ale jedno môžem povedať: tie mestá, zámky a kostoly (napríklad tie na Gemeri) tam naozaj sú (niektoré už iba boli). Veď to tam tí Nemci nastavali a talianski umelci vyzdobili. Len potom sme to do pazúrov dostali my. Výsledok si treba pozrieť.
Ale národ sme hrdý, svojstojný, slovänský. Čo slovänský, my sme celkom panslovanský - panslávsky. S pokorou bedače sme prijali nadávku bývalých maďarských vládcov a dobrovoľne si túto idiotinu opakujeme dookola ako negramotní hlupáci. Kto kedy počul o nejom pangermanizme, panrománstve či panugrofínstve? Prečo si takto dobrovoľne nadávame a škodíme? Neviem.
Bežia mi zimomriavky po celom tele pri tónoch národnej hymny. Je pred ligovým hokejom a okolo mňa vidím stovky trollov a primitívov, čo po zápase nevalnej úrovne, ako celá naša hokejová liga, sadnú do oktávií s bratzabratom na zadnom skle, alebo pôjdu radšej peši, lebo jednak popili a aj sa ešte chcú stretnúť s podobnými pri pive a poldecáku v sídliskovej krčme z čias boľševika.
“Doštuduj si to,” poradí mi na rozlúčku jeden z nich, bývalý spolužiak zo základky. Neskôr vychodil trojročnú učňovku, potom zváral vo Vagónke a teraz cestuje na šichty do Nemecka. Hrdý Slovän. Mali sme debatu o geopolitike. Trochu sa mu leskli oči od chlastania a smrdelo mu z úst, no názory mal nepriestrelné!!!
Z toho mám zimomriavky, nie z tej hymny. A bojím sa záplavy tuposti okolo seba. Tak sa jej bojím, až sa nemôžem čeperiť pri hymne. Vždy mi naskočia nepekné obrázky vyrúbaných hôr, zdevastovaných a zanedbaných pamiatok a námestí plných podivných existencií so zlým chrupom, pevným odhodlaním v tupom pohľade a s Putinom na tričku, prípadne v srdci. Čo s tým???
