Prešiel som krajinou. Od Tatier k Dunaju. Krajinou vraj pohohostinného ľudu slovanského, krajinou malebnou, oplývajúcou mliekom a medom, krajinou tvojho srdca, až nechceš inde žiť a už vôbec nie zomrieť!
Pravda, výhľady na hory a lesy zacláňa vizuálny smog, povedané so značnou mierou eufemizmu. V skutočnosti vyrúbané kopce prikrývajú ohavné, nezriedka nelegálne bilbordy. Táto odporná vec nemá slovenský ekvivalent. Najjednoduchší preklad slova je: reklamný pútač v podobe veľkej zvislej plochy či plochej steny. Akokoľvek, tieto hnusnosti zaplavili krajinu a vytvorili vlastne samostatne existujúce odvetvie biznisu, živeného z našich daní, ergo z príspevkov za výsledok vo voľbách. Vďaka tomu sa z veľkých, ohyzdných plôch dívame do tupých očú najslovenskejšieho vizionára, čo sa chce spájať pre Slovensko (s komunistami a russkými kolaborantmi), od náckov dostávame prísľuby mieru (nežartujem!), zle preliečený psychiatrický pacient rozdáva 200 korún na dieťa a vekslák od bratislavského Kyjeva ohlasuje nájomné bývanie. Radosť žit v takej krajine!
V hlavnom meste mi životom unavený mladík bez najmenšieho záujmu podáva kartu od izby v hoteli, čo si pamätá prinajmenšom normalizáciu. Medzitým zlou nemčinou posiela kade ľahšie, presnejšie do miestneho baru, nejakých Srbov, hovoriacich ešte horšou nemčinou.
Sedím v izbe socialistického hotela v meste z ktorého socík nie a nie vypáchnuť. Púšťam si telku. Hrajú Česi s Poliakmi. Futbal. Nejakú kvalifikáciu, či čo. Neznášam futbal, ale tá atmosféra je elektrizujúca. Vo vypredanom Edene hrajú poľskú hymnu. “Marsz, marsz, Dąbrowski!” A ukazujú vyholených futbalových primitívov. Takí by u nás mali na oktáviách napísané “brat za brata” a pochodovali by “za mier” pred prezidentským palácom. Poľskí kibici to majú zrovnané. Sú možno sprostí ako poleno, ale vedia, kde je východ a kde západ. (Presnejšie wzchod a zachod. A, verte či nie, ten zachod im vonia oveľa viac!) Po troch minútach je 2:0 pre Čechov, ale to je jedno.
Moja spanilá jazda krajinou je na konci. Som v hlavnom meste a z balkóna škaredého hotela sa pozerám na Dunaj a to všetko za ním. Za Dunajom je Západ. Bol tam vždy a kedysi sme sa zúfalo chceli k nemu pridať, len sa nedalo, lebo brat za brata natiahol ostnaté drôty. Dnes nemáme drôty, iba brata za brata. A z toho mi je značne nevoľno… Ja by som tak rád, aby sme boli Západ. Nuž čo, asi nevydá…
