O mojom nočnom videní a rozhovore s Hospodinom v Gabaone sa toho popísalo a porozprávalo veľa. Veď hej, nečudo. Ani neviem, kde sa to vtedy vo mne všetko nabralo. Uznajte, mohol som si žiadať, čo len chcem, a ja že múdrosť mi daj.
Mal by som asi vysvetliť, že celý život som vyrastal v hojnosti a prepychu, takže nebolo ničoho, po čom by som túžil a nemohol si to dopriať. Dobre, poviete si, malá kopa pýta viac. Našťastie mňa Adonaj obdaril takým srdcom, čo túžilo po múdrosti, pretože to jediné sa nedalo kúpiť, hoci by som mal aj celú horu zlata. Iní by sa možno pachtili po moci, po láske žien, po zmyselných zážitkoch, jedle a pití, takže to bolo asi výnimočné, že ja som si pýtal vec takú nepolapiteľnú, akou je chápavé srdce. Ale keď sa už o tomto zachovalo toľko svedectiev, mohol sa niekto aspoň čiarkou zmieniť, poviete si, ďalšie moje videnie z tých čias, ktoré sa odohralo na úpätí judských pahorkov nad rodným mestom môjho otca Dávida.
Rád by som však najprv dal na pravú mieru reči o svojej záľube v obetovaní a pálení tymianu na výšinách. Viem, že by ma za to proroci Nátan a Gad vyobšívali, no odvtedy, čo som sa porátal s nepriateľmi kráľovstva a upevnil moc vo svojich rukách, sa obaja, ale aj ostatní proroci, akosi vytratili z kráľovského dvora. Tie moje horské obety však nemali nič spoločného s modloslužbou, len sa mi tam na výšinách nejako lepšie oslavovala veľkosť Adonajova.
Potom čo som pojal za manželku faraónovu dcéru Nagsarua tá mi farbisto a s neskrývanou zlomyseľnou pýchou líčila majestátnosť Amonovho chrámu v jej rodnom Džanete, pripadalo mi to naše chrámové námestíčko s miškanom z akáciových žrdí, hoci aj pokrytých tepaným zlatom, farebných plátenných plachiet z belasého a červeného purpuru a karmazínu, pokrytých kobercami z kozej srsti, baraních a tachášových koží, priamo nedôstojným príbytkom pre Najvyššieho.
Povedzme si to rovno, že náš jeruzalemský svätostánok pôsobil v porovnaní so stavbami egyptských vládcov v úrodnej delte Nílu ako núdzový príbytok pastierov na horách pri stádach. A rovnako ako nejaký pastier som sa pri tej ušľachtilej Egypťanke cítil aj ja. Nuž som využil každú príležitosť, aby som mohol páliť tymian na výšinách, veď nie sú vari hory tým najkrajším príbytkom Hospodinovým? Ešte raz však upozorňujem, že som tak robil len a výlučne na slávu jediného Boha, Pána zástupov.
S úmyslom vykonať horskú obetu som sa vybral na sklonku šiesteho mesiaca do Domu chleba, Betlehema, rodného mestečka môjho milovaného otca. Tých pár príbuzných po tete Sarvii, ktorí tam ešte žili, ma síce nemalo v láske po tom, čo som urobil poriadky so spupným Joabom, ale to mi bolo jedno. Stále tam bola kopa potomkov po otcových bratoch a napokon, ja som chcel navštíviť mesto, nie ľudí. Potom som už hodlal vyjsť na výšiny a obetovať Pánovi. Taký bol zámer, akurát som sa akosi zasekol tesne nad úpätím judských hôr a celkom na výšiny, kde moji sluhovia pripravili obetný oltár, som napokon nevystúpil.
Šiesty mesiac býva u nás poriadne studený, skoro stále prší a na kopcoch aj sneží. Pastieri zazimovali svoje stáda, takže prvú časť cesty sme prechádzali pomedzi väčšie či menšie salaše. Vyššie v horách sa na zimné ustajnenie oviec, kôz, ale aj dobytka používali aj upravené skalné diery. Nejako si ma podmanila táto pastierska atmosféra, až som sa rozspomínal na otca a jeho príbehy z detstva, ktoré s pribúdajúcim vekom stále častejšie opakoval. Museli sa odohrávať niekde tu, na týchto miestach.
Ja som už mestský človek, ale vôňa oviec, bľačanie, úctivé úklony pastierov, to všetko vo mne prebudilo volanie krvi mojich predkov. Nuž som sa len tak posadil na kameň v akomsi skalnom výčnelku a nechal sa unášať podivnou náladou chvíle. Vôbec mi neprekážal jemný dáždik ani chlad, mysľou som bol kdesi celkom inde. Skladal som si v hlave nový verš piesne, z ktorej sa o pár rokov mala stať Pieseň piesní, nuž a čo iného vám napadne v objatí hôr a oviec ako toto:
„Povedz mi ty,
ktorého z tej duše milujem,
kde pásavaš,
kde odpočívaš cez poludnie,
aby som sa nemusela potĺkať
od stáda ku stádu druhov tvojich.
Nevieš to, ty, zo žien najkrajšia?
Nuž choď len čriedam po stopách
a kozliatka svoje pri pastierskych kolibách popásaj!“
Celkom dobré, povedal som si. Toto si musím zapísať skôr, ako zabudnem.
Odrazu ma vyrušil akýsi šramot. Zo skalnej diery za mnou vystúpila postava starca. Nezľakol som sa, veď som už predtým jasne počul, že vnútri niekto je. Aj táto jaskynka bola prerobená na akúsi núdzovú maštaľ, musela však patriť veľmi chudobným ľuďom, pretože už na pohľad pôsobila biedne. Zimomriavky mi prebehli po chrbte, až keď sa starý muž priblížil bližšie ku mne. Pozdalo sa mi, že vyzerá ako prorok Gad. Ale keď tí proroci sú všetci rovnakí. Stál tam v drsnom rúchu z kozej srsti, s dlhými vlasmi a neučesanou bradou, s očami žiariacimi do noci ako dva uhlíky. Z toho sa mi robila husia koža, z jeho jurodivých očí, a už nielen na chrbte, ale po celom tele.
„Čo mi chceš, Boží muž?“ opýtal som sa takmer bojazlivo, nedôstojne na kráľa Izraela, a v duchu som si sľuboval, že na výšinách viac kadidlo nezapálim. Radšej budem pekne obetovať v miškane a urýchlim prípravy na stavbu chrámu, ako mi to nakázal otec Dávid.
Prorok však nič nehovoril, len rukou pokynul, aby som sa šiel pozrieť dovnútra skalnej diery. Ako počarovaný som sa postavil a až vtedy som si uvedomil, že odtiaľ vychádza podivné, teplé svetlo. To čo som uvidel tam, som doposiaľ nepovedal nikomu. Vám však prezradím azda len toľko, že som skoro odpadol, keď som vnútri zbadal muža, čo sa tak veľmi podobal na môjho otca Dávida. Až mi na chvíľu prestalo biť srdce.
A jeho manželka, ktorá práve porodila dieťa, bola taká krásna, že som z nej nemohol oči odtrhnúť. Nadpozemsky krásna! Jej unavená, no i napriek tomu, možno aj vďaka tomu nádherná tvár nezniesla porovnanie s nijakou inou, aké som videl dovtedy ani potom. Moja matka Betsabe, faraónova dcéra Nagsara, vysnívaná Sulamit, všetky tieto krásavice boli chabým tieňom krásy ženy predo mnou. V jasliach pre dobytok na slame ležalo dieťatko zavinuté do plienok. Jemné, teplé svetlo vychádzalo odkiaľsi z tých jaslí.
Na ramenách som pocítil čiusi ruku. Strhol som sa. Stál pri mne starý prorok, ktorý otvoril ústa a prorokoval: „A ty, Betlehem, Efrata, primalý si medzi tisícami Júdu; z teba mi vyjde ten, čo má vládnuť v Izraeli a jeho pôvod je odpradávna, odo dní večnosti.“
Keď som sa prebral zo svojho videnia, prudko som vyskočil z kameňa, na ktorom som sedel, a lepšie som sa zabalil do vrchného plášťa. Bola už riadna zima a drobné mrholenie sa zmenilo na skutočný lejak. S obavou som sa obzrel za seba, ale jaskyňa bola tmavá a očividne prázdna. Dal som pokyn Banaiášovi a jeho mužom, ktorí sedeli schovaní obďaleč. Priviedli mi moju mulicu a odišli sme preč. Divili sa trochu, ale boli aj radi, pretože im tiež bolo zima.
Uznajte, že tento príbeh sa pokojne mohol dostať do Tanachu alebo aspoň do rozprávania zbožných Izraelitov, to by som ho však musel rozpovedať najprv ja. Doposiaľ som tak neurobil, pretože mu celkom nerozumiem. A nie je veľa vecí, ktorým nerozumie múdry kráľ Šalamún!
