Nejaké tie diplomatické návyky mi ostali a fínsky konzul, to znie v tejto časti sveta stále veľmi dobre.
Zalužnyj spočiatku nechcel o ceste do Fínska ani len počuť, vraj on má teraz iné na práci, ako stratávať sa s akýmsi škandinávskym gerontom ovešaným medailami, čo už hádam ani nevie, ako sa volá. Postupne však povoľoval a mäkkol až sa uvolil, že do Fínska predsa len pocestuje, hoc mu to aj horí v Bachmute a Vuhledare a červení banditi akosi ožili aj v Luhaňskej oblasti. Ale veď on predsa razí moderný - decentralizovaný spôsob velenia a dôstojníci v teréne aj ich podriadení dobre vedia, čo treba robiť. Navyše Fínsko konečne vstupuje do Aliancie, dávno by tam bolo, nebyť tých hlupákov od Bosporu, čo pre zmenu do Aliancie nijak raz nepasujú. On, ako generál chápe strategickú dôležitosť, tak mu ani na um nepríde, aby nahlas povedal, čo si v skutočnosti o Osmanoch myslí. A v tejto situácii už vôbec nie. Ale kašľať teraz na nich, pôjde teda do Fínska.
Slobodný pán z Mannerheimu je romantik staromódneho strihu, takže keď sa už má niekde stretnúť, tak na panstve Louhisaari na západ od Helsínk, ba aj od Turku. Zámok Mannerheimovcom už dávno nepatrí, prišiel oň už maršalov otec, ale miesto je to pekné, s výhľadom na more a prebúdza toľko spomienok, že sa mu tam s ukrajinským generálom bude zaiste dobre zhovárať.
Zalužnyj bol netrpezlivý, chcel to mať čo najskôr z krku, ale starý pán, inak nezvyčajne bystrý na svoj vek, ako si generál hneď všimol, si najprv zapálil strašne smradľavú cigaretu a začal, ako sa patrí, o počasí, o koňoch (o tých generál nemal najmenšiu páru) a o lete strávenom v Lausanne. Až potom sa maršal všetkých Fínov opatrne dostal k politike a vojenstvu.
Chvíľu bola debata, akým jazykom sa budú baviť. Ruština by bola celkom logická voľba, veď maršal mal vojenské školy v cárskom Rusku a jazyk ovládal viac, než obstojne, nechcel však generála rozčúliť hneď na úvod. Zalužnyj hovoril dobre po anglicky, Mannerheim povedal, že len trochu, ale to bola tá starosvetská skromnosť, v skutočnosti hovoril plynule, iba s ostrým švédskym prízvukom. A namiesto G vravel J, takže general bol jeneral. Zalužnij pre zmenu mäkčil, kde sa len dalo, a on zase miesto G hovoril H. Ale i tak si rozumeli náramne a čím dlhšie boli spolu, tým sa cítili lepšie a lepšie. Mohlo to byť aj tým zvláštnym brandy, ktorým maršál generála častoval, pretože Mannerheim neznášal vodku, bol predsa aristokrat a vodka je pre mužikov, nuž a generál sa rád podvolil aj keď proti vodke celkom nič nemal.
“Chceli si nás dať na obed. Vraj štrnásť dní, a bude po všetkom,” zaspomínal slobodný pán.
“Aj nás, pán maršal. Aj nás,” pokýval okrúhlou blahobytnou tvárou generál.
“Pôvodne nás plánovali darovať Vissarijonovičovi k šesťdesiatke,” pokračoval maršal všetkých Fínov.
“Nás k sedemdesiatke tomu kremeľskému potkanovi, čo mu meno neviem vysloviť” zasyčal generál a na líca mu vystúpil rumenec od brandy i od sympatií k starému mužovi. A trochu asi aj od zlosti.
“On si myslel, ten malý, rapavý, fúzatý kretén, že my sa hádam ani nebudeme brániť, či čo,” zachcechtal sa maršál suchým, stareckým smiechom a znovu nalial brandy sebe i generálovi. “Ten hlupák začal operácie na niekoľkých stovkách kilometrov frontu. S výzbrojou tak do Afriky nie do Karélie. Navyše v decembri. A to ešte, Rusák, zabudol, že tanky jazdia na benzín a vojaci na chleba a vodku. A že delá treba nabíjať muníciou. Proste zabudol, neposlal, alebo poslal veľmi neskoro a po neviem akých trasách.”
“Na nás skočil vo februári a od hraníc až do Kyjeva si to namieril po jednosmerke, až urobil zápchu. Tanky vpredu, cisterny s benzínom vzadu, a pomedzi to gruzoviky, niektoré hádam ešte z druhej svetovej,” odvetil mu Zalužnyj. “Neviem kto radí tomu opuchnutému zákrskovi v Kremli, ale od Kyjeva sme ich vykúrili za pár týždňov.”
“Valerij, ehm, možem vás volať Valerij?” zaodŕhla maršal. On nebol naučený na príliš blízke vzťahy, ale ukrajinského vojvodu si vážil.
“Pravdaže, pán maršál.”
“Carl Gustaf. Hovorte mi Carl Gustaf. Len nie Emil, prosím vás. Toto meno neznášam. Môj otec spravil pár idiotských rouhodnutí, ale dať mi tretie meno Emil bolo hádam to najhoršie z nich,” pozdvihol dizajnový štamperlík Mannerheim.
“Spoliehal sa na naších komunistov, aj na nejakú Fínsku socialistickú republiku, ktorú si založili v Karélii, akurát z nej všetci Fíni poutekali, tak tam navozili mužikov,” pokračoval maršal.
“Aj u nás si mysleli, že ich ruskojazyční podporia, a tiež založili ľudové republiky v Luhaňsku a Donecku. Mužov tam hneď nahnali do vojny proti bývalým rodákom, ale inak nič. Zabrali zničenú zem,” zahundral generál.
“Vo Viipuri prvýkrát videli spláchovacie záchody. Stáli pri nich v celých hlúčikoch a striedali sa, kto spláchne, až sa kvôli tomu pobili. Vraj teraz ja, nie Sťopka, ten už dvakrát spláchoval,” smial sa maršal a generál zvážnel. Spomenul si na forografie z Buče a Irpine, kde na uliciach ostali mŕtvoly Ukrajincov - mužov, žien, detí a na unikajúcich tankoch videl naložené práčky a porcelánové záchodové misy. Vojnová korisť.
“A čo dosiahol ten kremeľský bastard?” opýtal sa slobodný pán Mannerheimu. “Len nás vrhol do náručia Hitlerovi, všetkým ukázal, akú neschopnú armádu má, čo len posmelilo Nemčúrov do boja a prišiel o dobrých štyristotisíc mužov, ktorých sme mu zmasakrovali, alebo zranili. A z nás urobil naozajstných Fínov.”
“Niečo vám poviem, Valerij,” povedal maršál sprisahanecky a prisunul sa bližšie ku generálovi, pričom ho dôverne chytil za predlaktie. Ja som dovtedy po fínsky hovoril celkom mizerne, až mi museli prekladať do švédčiny. Ale odvtedy som sa snažil už len po fínsky.”
“Nuž, i ja vám niečo poviem. Náš prezident do vojny tiež radšej hovoril po rusky. Teraz ho ináč ako po ukrajinsky ani nezačujete. Má trochu prízvuk, ale ide mu to celkom dobre, veď je bývalý herec, naučil sa,” takmer pošepky povedal Zalužnyj a v duchu si pomyslel, že ich Rusi vrhli do náručia Západu, čo bola lepšia voľba, ako mali Fíni v štyridsiatom roku.
“Prehrali sme napokon, ale pre mužikov to bolo Pyrrhovo víťazstvo. Ukradli nám kus zničenej zeme, ale inak nič. Viete, Valerij, nikto nám vtedy nepomohol, akurát Švédi poslali pár eroplánov a nejaké patróny do pušiek a diel. Na a ešte prišlo pártisíc dobrovoľníkov z Dánska, Nórska, Švédska ba i z Maďarska,” spomínal Mannerheim a díval sa oknom kamsi za modrý horizont nad morom.
“Z Maďarska,” povzdychol Zalužnyj a predstavil si to tučné budapeštianske prasiatko, čo tam bačuje teraz a posiela hnusné odkazy ich prezidentovi, až mu má generál chuť skočiť po tom vypasenom krčisku. Ale inak to bolo pre Ukrajinu so spojencami celkom dobre, len keby boli aspoň o kus pružnejší. Nechcel teraz o tom, veď sa nepatrí sťažovať, hoci v poslednej dobe už mal plné zuby tých sľubov o Leopardoch, Abramsoch a Challengeroch. A možno práve v týchto chvíľach vykladajú prvé moderné tanky niekde v poľskom Ľubline, alebo kde, a keď príde domov, budú už na ceste na východ. Nasadia ich ne tie ruské šroty, až sa mužikom z toho hlava zatočí. Budú prášiť kade ľahšie. Keby ešte nejaké lietadlá dali…
“Pôjdem už, pán maršál,” postavil sa generál a slobodný pán z Mannerheimu sa rovnako postavil. Nezvyčajne rezko na svoj vek. Muži si podali ruky a dlho sa dívali jeden druhému do očí. Vojvodcovia, čo sa postavili medveďovi. A potom Carl Gustaf, slobodný pán z Mannerheimu, maršál všetkých Fínov urobil takú vec, aké obyčajne nerobieval. Objal Zalužného a dlho ho tliapkal po ramene.
“Choď domov, Valerij! A vydrž! Vydržte tam všetci v zbrani i v bombardovaných mestách! Medveďovi dochádza para! Nič sa nenaučili. Našťastie i nanešťastie. Celkom nič.”
“Sláva Ukrajine!” naučene sa pozdravil generál.
“Jerojam slava!” odvetil maršál. Povedal jerojam, pretože on G väčšinou čítal ako J a z ruštiny si pamätal, že hrdina sa povie geroj. Ale Zalužnyj mu rozumel. Usmial sa odišiel domov.
A to je vlastne všetko.
