Mestečkom sa rozšírila správa, že príde kráľ! Aj s kráľovnou!
“Pre pána kráľa,” hovorili si ustráchaní obyvatelia.
Báli sa, hoci to bol cudzí kráľ. Jediný, kto nemal strach, bol miestny satrapa. On mal v zálohe dva magické nástroje, na ktoré je prikrátky aj kráľ: reťaz a sociálne siete. Áno, satrapova reťaz sa na slnku tak blyšťala, že pred jej leskom musel privrieť oči každý smrteľník a aj muž s korunou je predsa len smrteľník, či nie? Zvyšok dokoná fejsbúk. Napokon tak aj bolo. Kráľ oslepený ligotom satrapovej reťaze iba čosi habkal o tom, aké to tu majú všetko krásne, a že majú spoločného priateľa Reného a ešte aj to vedel, že satrapa sa rád korčuľuje, keď udrie tuhá zima a v jeho malej ríši zamrznú jazerá a rybníky. O tomto všetkom sa zhováral kráľ a satrapa ako rovný s rovným. Čo to hovorím, že rovný s rovným? Popravde, satrapa by mal poriadne navrch, keby nebol malej postavy, no ako hovorím, reťaz a fejsbúk urobili, čo bolo treba a ľud Satrapie mohol znovu volať na slávu svojho vládcu.
To, že kráľ sa bol pozrieť aj v akomsi v centre pomoci utečencom, či kde sa to motal, satrapu ani trochu nezaujímalo. On bol veľkorysý, nech si ľudia vo svojom voľnom čase robia, čo chcú. Jemu stačilo, že si pohovorili o Reném, korčuliach a pekných výhľadoch na okolité kopce, pretože toto bol skutočný dôvod, prečo kráľ do jeho mestečka zavítal.
A nabudúce nech ľudia nejančia, netreba sa báť nikoho, kým máme reťaz a fejsbúk.
