Bratislava sa rada označuje za motor slovenskej ekonomiky. Čoraz viac však pripomína prietokový ohrievač. Každý rok do nej prichádzajú mladí ľudia z menších miest a vidieka za štúdiom alebo prácou. Mesto ich pripraví na profesijný život, poskytne im prvé pracovné skúsenosti a umožní vytvoriť si sieť kontaktov. Následne však mnohí odchádzajú do Rakúska, Nemecka, Írska či Británie, pretože tam za porovnateľnú prácu získajú nielen vyšší príjem, ale aj reálnu šancu na dôstojné bývanie.
S tým štúdiom sa to už má tak, že Rastislav Káčer(4* generál NATO a náš exminister zahraničia a viacnásobný veľvyslanec) dobre povedal, že "Najväčšie mesto Slovenska je Brno". Keď spočítate kam chodí za štúdiom dnešná mládež, špeciálne tá, ktorej vedenie sa stretávalo v Čifároch alebo v jednom hoteli...
Rovnaký problém sa týka študentov. Počas štúdia situáciu zachraňujú internáty, po promóciách však prichádza tvrdý stret s realitou. Práca vo fast foode, gastronómii alebo maloobchode často nestačí ani na samostatný prenájom izby. O vlastnom byte sa väčšine mladých ľudí ani nesníva.
Z vlastnej skúsenosti si pamätám obdobie, keď som pracoval ako barman. Mal som šiestich kolegov, ktorí bývali ako podnájomníci v dvojizbovom byte nášho prevádzkara na okraji Bratislavy. Neboli nezamestnaní ani sociálne odkázaní. Pracovali na plný úväzok. Napriek tomu si nedokázali dovoliť normálne bývanie v meste, ktoré ich prácu potrebovalo.
Pri každej debate o bytovej kríze počúvame rovnaké riešenie – treba viac stavať. Výstavba nových bytov je nepochybne potrebná, no zároveň si treba položiť otázku, prečo v Bratislave existujú celé novostavby, kde po zotmení svieti len niekoľko okien. Mnohé byty totiž neslúžia na bývanie, ale ako investícia. Ich majitelia ich neprenajímajú ani nepredávajú. Jednoducho čakajú, kým ich hodnota narastie.
Takáto situácia nie je špecifikom Slovenska. Podobný problém riešili Vancouver, Paríž, Barcelona či ďalšie veľké mestá. Viaceré z nich preto zaviedli daň z dlhodobo prázdnych bytov alebo vyššie zdanenie rozsiahlych investičných portfólií nehnuteľností. Cieľom nebolo trestať vlastníkov, ale motivovať ich, aby byty opäť slúžili svojmu pôvodnému účelu.
Samozrejme, nikto by nemal sankcionovať človeka, ktorý zdedil byt v regióne, kde ho nedokáže predať. Situácia v Bratislave je však zásadne odlišná. V meste, kde tisíce ľudí hľadajú bývanie a zároveň môžu tisíce bytov ostávať neobsadené, nejde len o problém nedostatku bytov. Ide aj o problém ich využívania.
Možno preto nie je najdôležitejšou otázkou, koľko nových bytov treba postaviť. Možno by sme sa mali najskôr zamyslieť nad tým, ako dostať na trh tie, ktoré už dávno stoja.
Týka sa to samozrejme aj Košíc a ďalších krajských miest.
Otázka je na stole. A dobre položená otázka je väčšinou samotná odpoveď.
