Ale mňa na tejto floskule vytáča iné vec. Často sa totiž dostáva do úst tých, ktorí naposledy čítali rozprávku O dvanástich mesiačikoch či Popolušku, v lepšom prípade dosiahli level Čapkovej rozprávky O psíčkovi a mačičke. Samozrejme, pod čítaním rozumieme aj čítanie novín, návodov na obsluhu či čítanie si názvov obchodov, keď hľadáme napr. bižutériu. Mám ale na mysli čítanie pre vlastný zážitok, nie pre strohú informáciu, ktorá ma osobnostne nekultivuje (alebo áno?). Hej, tá drvivá väčšina nielen slovenskej omladiny fakt knihu do rúk neberie. A prečo by aj mala? Veď kniha je nenásytným požieračom času, ktorý môžem stráviť päťdesiatimi ôsmimi inými spôsobmi.
Nezazlievam jej to – tej drvivej väčšine. Spočiatku som bol aj ja floskulista, ale už ma to prešlo. Veď čo už môžem od nej chcieť a vyžadovať. Všetci predsa vedia, že človek sa učí, socializuje a vychováva cez názorný príklad. Ten však človeku musí byť dopriaty. Pomôžem si Bibliou: Nie sedemkrát, ale sedemdesiat sedemkrát. Keď sa čítanie doma či medzi priateľmi nenosí, nebude mať predsa o takýto druh čudesnej aktivity nikto záujem.
Dá sa vyhovoriť na dobu a – samozrejme – médiá. Tie môžu za všetko. Už o médiách hovoríme ako o tajomnej, priam mystickej oblude, ktorá medzi nás vtrhla, aby nás dusila, šikanovala, trýznila a my, biedni, sme jej chtiac-nechtiac vydaní na milosť. Opak je pravdou. Tá mediálna obluda nás potrebuje viac, ako my ju. My ju živíme (veď za ňou sa skrývajú ďalší ľudia s vlastnými rodinami) a dokonca si ju aj rozmaznávame. Keby sa takto rozmaznávala aj kniha, celý svet by sa zmenil na novodobú obrodenú Alexandriu. Ktorá by – dúfam – nevyhorela. Ale svet Alexandriou nie je, nechystá sa byť a ani, nalejme si čistého vína, nikdy nebude.
A to je škoda. Naša vlastná. Lebo dnešný komerčný svet – a to je ďalšia floskula – je rýchly a plytký. Potrebuje si decko, mladého chalana či babu (a de facto aj nás) naučiť požívať to, čo sa hodí dnešku, prítomnosti, dobe – nie nám. A dobe sa hodí, ako hovorí Eco, priemer, pekne jednoliaty a homogénny priemer, ktorý sa nad ničím nezamýšľa, ktorý sa zbytočne nepýta a ktorý v prvom rade všetkému verí. Potom totiž skonzumuje všetko. Napríklad aj relácie – a teraz príde ďalšia floskula – ktoré ponúkajú program nabitý emóciami. Lebo komercia mení všetko na tovar, aj city a emócie a všetky tie omáčky. Keď sa dačo vyrobí, musí sa to čo najrýchlejšie skonzumovať, aby nič nezostarlo, nevychladlo. Veď už zajtra bude tá dnešná emócia starou, neaktuálnom komoditou – asi tak ako včerajšie noviny. Takto sa nám pekne pomaličky otupujú zmysly a klesá nám prah citlivosti.
Neviem, ako vám, mne však všetko predžuté akosi nechutí. Zrejme som sa niekedy v priebehu dospievania stal gurmánom. Myslím, že na začiatku bola kniha, ktorej som dal šancu. Chvalabohu. Lebo mám rád hodnotné veci. Nie cez hodnotu ceny, ale tak nemoderne – cez vlastné potešenie a radosť z pocitu, ktorý je len môj a ktorý sa v znovuprežívaní životných situácií sporadicky vracia a nanovo mení moje uhly pohľadu. Toto sa dnes ale nenosí (opäť floskula), lebo žijeme ako podenky – zo dňa na deň.
Ak už ten život má za niečo stáť, tak ho chcem prežiť bez masky. Nechcem sa za ňu skrývať a ani nechcem hovoriť veci, ktorým sa ešte len chystám uveriť. Keďže je doba taká rýchla, nemám čas na takéto mimikry. Ale na jednu vec si čas nájdem, lebo si ho chcem nájsť – už len preto, aby som podráždil tú obludu, ktorá nás okupuje. Na knihu. A toho času si pre ňu vždy vyhradím veľa, strašne veľa, lebo aj ona ho požiera. Na kilá, dni, roky. Ak si mám vybrať (veď aj reklama je o výbere, len nastaveného z uhlu vyhovujúcemu práve oblude), tak si vyberám mne sympatickejšieho časožrúta – obyčajnú obchytanú a sem-tam popísanú knižku.
Ukončím to rovnako trápne, ako som začal: Doba je zlá. Ak ju neobtiahnete vy, obtiahne ona vás. A ja sa obtiahnuť nenechám...
