Tak sme sazôverili Giorgiovi (dzordzo...teda drozd). Ten totiž zahájil rozsiahludebatuso Simou...niečo v štýle argentínskej telenovely (v zmysle krásyočí, cez ideálneho chlapa až po zmysel jeho života). Tak sa ho Simaspýtala,či sa nepridá. Stačilo. Zavolal si nás pred výťah na kachličkya začal savykrúcať. Že vraj sa v Janove má v nedeľu uskutočniť brutálnyfutbalový zápas, ktorý sa nekonal už dobrých 12 rokov a tak to tambudenebezpečné, že jaj hoja hej. A aj takby s nami nešiel, lebo ideme príliš skoro a on musí niekam niekohoodviezť.
Dosť na tom,podarilo sa mu čo chcel a od výletu nás odradil. Lenže. Taká krásnaslnečná nedeľa a my na intráku. To veruže nie. Tak sme do neskorej nocištudovali www.trenitalia.it a hádali,ktorým vlakom je najlepšie sa dostať k najbližšiemu kúsku prírody...kjazeru Como.
Prvá kríza: Budík,ktorý som si myslela, že bude zvoniť, som zjavne nenatiahla, lebo nezvonil.Lenka sa ale našťastie zobudila včas, takže nič nebolo stratené.
Druhá kríza:Nestihla som tým pádom vypiť kávu.
Tretia kríza: Zasasa pokazili dvere, ktoré sa úplne genitálne otváraju čipovou kartou. Teda smesa nevedeli dostať ani do kuchynky, ani do izby.
Štvrtá kríza: Keďsme sa konečne vytrepali z intráku, na veľké Pietrovo (domicille)počudovanie, lebo sme boli zjavne jediné, ktoré boli v nedeľu ráno o štvrťna deväť hore, došli sme na vlakovú stanicu a začali zháňať lístky.Predajňa je zatvorená, musíte použiť automat. Super, ale keď nemáš mince, taksi môžeš trhnúť nohou, aj keď tam pcháš päťeurovú bankovku. Sima však duchaplnerozmenila prachy a automat vypľul lístok.
Piata kríza: Kdeoznačiť lístok? V Taliansku totiž ujovia vo vlaku nechodia štikať lístky.Lístky sa označujú v označovacom zariadení na vlakovej zastávke. Ale v ktorom?Keď je ich tam päť? Vlak prichádzal, napätie rástlo, nakoniec sme si lístokštikli v prvom, čo prišlo a utekali do vlaku, ktorý na zastávke stojílen pár sekúnd.
Cesta trvala asihodinu a väčšiu časť sme prejedli. Keď sme vystúpili, začali sme byťzvedavé, kde to jazero vlastne je. Na stanici sme sa preto tvárili, že obzerámepohľadnice, ale popritom sme žmurkli na uja, ktorý nám povedal, že je odtiaľto20 minút.
Mestečko Como jecelkom utešené. Nebyť jazera, tak je to diera, ktorá nestojí ani o to, abyna ňu niekto pozrel. Ale vďaka jazeru je tam aspoň dobrý vzduch, zeleň a príjemnýchládok.
Kým sme sa k tejvode dostali, prešli sme zopár ulíc. Nakoniec sme to jazero predsa len našli(nie je také malé , akoby si jeden mohol myslieť...) a hor sa hej sa hraťsa na japonských turistov (jedného som normálne naživo stretla a dokonca midovolil aj odfotiť ho foťákom, za ktorý by sa ani snowman nemusel hanbiť). Keďsme už spravili asi 2100 záberov, rozhodli sme sa pohnúť sa z miesta.Prešli sme sa po okraji, poobdivovali drahé veci v stánkoch, lovcov rýb,odvážne talianske ženy kyprých tvarov v ľahkých odevoch, pofotili smevodnú háveď typu labuť, čajka, kačka a potom sme sa šli pozrieť do centraComa.
Námestie bolopríjemné. Ozývala sa z neho rytmická hudba a keď človek podišielbližšie, tak mohol vidieť zopár ľudí, ako sa verejne zosmiešňujú tým, žebicyklujú na stacionárnych bicykloch.
Potom sme našlinejakú budovu, na ktorej bol najzaujímavejší asi MacDonald, presnejšie, WC v MacDonalde.Cesta pokračuje k Duomu, kde sa nachádza zopár ľudí predstierajúcich, žesú z kameňa (sochy) a bezďáci, predsierajúci, že žobrú (ale oni lenpýtajú peniaze). Duomo je pekné, zvútra nič moc (aspoň sme sa pomodlili za to,aby nám bolo hej, a aby sa Simonkina babka mala v nebi dobre).Nakoniec sme našli stánok s infoškami a to bolo všetko.
Cesta viedlapopri jazere pomedzi domčeky, kým nás nedoviedla k nejakej fontáne, kde sakonala talianska svadba. Potom sme sa vyvalili na slnko do kvetinového záhona a bolonám hej.
Kopec času prednami, vydali sme sa preto opäť do centra, zistiť, či nám predsa lenniečoneušlo. Neušlo. Iba nejakí gumení ľudia preskakovali kruhy a samýchseba a robili pri tom vo vzduchu dosť zaujímavé veci. Vydali sme saopäť k jazeru a sledovali, ako sa malýchlapček pokúša dohodiť kamienkom ďalej ako jeho ocko. A vlny omývalipiesočnatú pláž...
Ešte sme kúpilipohľadnice a potom len : „Due biglliety per stazione Greco Pirelli a Milano,per favore.“
Domov sme prišlinadšené z čerstvého vzduchu, z výletu a vydareného dňa. Dokoncaani Pietro nechápal našu dobrú náladu. Ale my vieme svoje...
Tož, toľko ďalšínudný blog...pokiaľ by sa niekto unúval si pozrieť fotky, ktoré som krvopotnevyberala z môjho a Lenkinho fotoaparátu, triedila, čistila, šúpala,aby boli čerstvé priamo pre váš prehliadač, tu ich máte.
Basta.
