Nastala situácia, ktorú nikto nečakal. „Kam pôjdeme?“ – možnosť ísť znova na Sivec sa nepáčila najmä účastníkom jarného privítania leta, ktoré sa uskutočnilo pred dvomi týždňami. Nakoniec sa ale dali prehovoriť (myslím, že ani nebolo veľmi na výber) a o pár minút sme sedeli vo vlaku idúceho na Ružín, vo vlaku plnom mladých svišťov. Deti sa prekrikovali jedno cez druhé a zaplnili svojim džavotom celý vagón.Vystúpili sme. Hadík vytvorený z jedenástich ľudí sa dal skratkou ku mostu. Prebíjali sme sa kríkmi ako princ v rozprávke o šípkovej Ruženke. Po krátkej úvahe sme zhodnotili, že princ bol statočný a cestu krovím nám vopred celkom slušne predsekal. Po chodníčku v kroví sme si vykračovali po prašnej,ale zato luxusnej mokrej ceste plnej blata. Už by sme šli aj cez košiar, no vtedy nás tuleň jemne upozornil na hroziace nebezpečenstvo vody, ktorá sa môže skrývať na lúke, tak sme sa vybrali ďalšou skratkou...tú už princ osekať nestihol.Na lúke, ktorá sa pred nami rozprestrela sme spravili niekoľko akčných fotiek, prebrali niekoľko akčných tém (ako sa bijú deti v anglickej škôlke, ako to vyzerá v Španielsku, a iné záhady) a zhodnotili sme, že úroveň našej kondičky po zime je dosť nízka. Po miernom výstupe na kopec, nás čakala príjemná cesta lesom, kde sme ponadávali na lekárov a iných štrajkujúcich darmožráčov. To už sme boli (lenka, ivka a ja...sťažujúc sa na zlú kondičku) pomerne dosť vzdialené od ostatnej skupiny, tak sme sa rozhodli, že na nich počkáme. Prestávku sme vyplnili pozorovaním srnky, pitím a močením. Srnka chvíľku postávala pri plote blízkej ohrady, no tuleňovo nadšené rozprávanie zjavne nemohla vydržať (ozývalo sa celou lúkou) a zdrhla kade ľahšie.Sledujúc žltú prišli sme na cestu z asfaltu. Ivka celý čas hovorila o nejakom dvadsať minútovom výstupe „ššš“ nahor. Asfaltka prešla do lesnej cesty, „ššš“ sa zatiaľ nekonalo. Potom sme ale začali kráčať akosi podozrivo stále vyššie a vyššie. Poniektorí sa dali dokonca aj behať (že sa im chce). Prešlo asi desať minút a my sme zistili, že nemáme Paľa (nič nové). Slniečko pekne pripekalo, vrstvy šiat ubúdali, šegi a boni dokonca odhalili lakte. Už sme si začínali myslieť, že sa Paľo seriózne stratil, ale bol to zasa raz len planý poplach. Mohli sme teda nerušene pokračovať hore po „ššš“ kopci. Dvadsať minút sa predĺžilo na pol až trištvrte hodinku.Neverila som, že to zvládnem ani keď som sa s veľkým fučaním som sa dotrepala ku rázcestníku. Raňajky moje bruško ešte nevidelo, tak som sa rozhodla využiť chvíľku opätovného čakania na paľa a byť kolegiálna. Začala som papať jablko.Nie všetci však boli takí kolegiálni, že vydržali sedieť. Panky, Boni a šegi nahuckali aj Fernanda (sympatický španielsky študent, ktorý vie po slovensky asi tak ako ja po španielsky) a vydali seba/sa najesť sa hore na kopec. Nedali ani na Lenkine odradzujúce slová o silnom vetre, zime a iných nepohodlných poveternostných podmienkach. Akonáhle sa vzdialili z počutia, začali sme snovať plány, ako ich nabudúce vyžiť len na zľavu na vlak a potom nechať ísť si vlastnou cestou, keď sú takí.Keď prišiel paľo a my sme uznali, že predsa len bude lepšie zvyšok stravy dojesť na Sivci, začali sa opätovné namáhavé kroky hore kopcom. Ivka a Lenka sa pohotovo chytili tuleňa, ktorý sa silou mocou snažil dokázať, že ich hore kopcom vytiahne. Cestou sme stretli Panky, ktorá niečo nacvičovala na skalách a nechcela aby sa na ňu niekto pozeral. Aj tak na ňu nebol nikto zvedavý, len pár okoloidúcich (my) a Fernando.Na Sivci bolo krásne. Výhľad bol neskutočný (okolie vyzeralo akoby sa len zdalo), a dokonca aj ľudia so slabším zmyslom pre zrak mohli vidieť biele končiare Tatier. Zo skál vyrastali prvé poniklece, a tu prišiel prvý smutný povzdych, ako krásne nám mohlo byť v Zádieli, koľko je tam už kvietkov, aké sú pekné. Vtedy prišla tá spásonosná myšlienka: Na budúci týždeň si to zopakujeme!!! Zraz (pre istotu) o pol osmej na stanici.Ukľudnení touto predstavou zvrtli sme reč na podstatnejšie veci: „Šegi? To čo máš v ruke?“ Môj zrak spočíval na zelenom gumenom koliesku, ktoré šegi krvopotne zvieral v ruke.„Tým posilňuješ.“„A pomáha to?“„Nooo...viem to zvierať lepšie.“ – debata sa zvrtla na darovanie krvi, odpadávanie, turistov, ktorí sa snažili odfotiť mobilom nejaké okolorastúce kvietky (a iné veci, ktoré môj mozog považoval asi za nepodstatné a zabudla som na ne) a nakoniec na vetrík, ktorý začal fúkať. Ten vetrík nám privial myšlienku zliezť z kopca. Pod kopcom sme pre istotou čakali na tuleňa s lenkou, ktorí zaostali kdesi vzadu. Keď sme začali uvažovať čo asi robia, prišli. Na lúke sme chvíľu bezradne postávali a rozmýšľali, prečo tráva nie je uležaná, keď pred dvomi týždňami na nej bola kopa snehu. Keďže suchá tráva bola rovnako nekvalitná na celej lúke, rozhodli sme sa nikam nechodiť a ostať rovno na začiatku. Tuleň na nás vybalil palicu (z koženého popruhu), vytiahol loptičky (z batohu, tenisové) a dal sa prehovárať ľudí, aby šli hrať. Nemusel dlho. Rozdelili sme sa na tímy. (po odmietnutí niekoľkých metód ako delenie podľa farby očí, podľa vlastnenia šatky, podľa dĺžky vlasov a podobne sme nakoniec ťahali loptičky spoza ivkinho chrbta).Tím A: Lenka, tuleň, fernando, panky, Ivka, Paľo, Tím B: boni, fialka, fialkin ocko, šegi a jaHráme. Jedinečné momentky hry:1.Paľo rozhodca = každá lopta čo ide na hráča je dobrá.2.Behanie cez métu = žiaden krík neostane celý.3.Fazi – nadhadzovač, Fernando pálkar = konfrontácia fazinho čela a tenisovej lopty, kto z koho. Výhra, fazi na zemi, ale zato hrča na čele.4.Tuleň nadhadzovač, fazi pálkar = trefa do čierneho, skúška, akým tenkým hlasom dokáže tuleň rozprávať.Nič netrvá večne. Ani chuť boni zúčastňovať sa hry. Priznajme si, keď odišla boni z tímu s tým, že sa radšej bude len dívať, hra šla dolu vodou a nakoniec sme ju skresali len na nácvik odpalu a bezduchého behania za loptičkou. Keď nás omrzelo aj to a čas nie a nie priblížiť sa k piatej hodine, vybral tuleň z Lenkinej tašky čosi biele. Chvíľu sa nič nedialo, potom sa na lúke vytvoril organizovaný kruh z ľudí, medzi ktorými to čosi biele poletovalo. Hodinky sa však nemilosrdne približovali k piatej, a tak čo aké zábavné bolo sledovať Fernanda pri chytaní taniera, museli sme sa pohnúť ďalej.Cesta zablatená, miestami zle schodná ubehla ku koncu veľmi rýchlo v snahe nezmeškať autobus do Košíc. Meškanie sa nekonalo, autobus meškal. Opätovne som ocenila 50% zľavu, pohodlnosť a mäkkosť sedadla. A autobus odfrčal a odviezol nás z prírody späť do mesta. Rozlúčili, roztrúsili a pobrali domov voliť primátora mesta.
