Technici na hrad!!!...alebo sobota na Spisskom hrade

Na TUKE je prvé štyri semestre povinná telesná výchova. Žiaden kredit z toho nie je, preto väščina študentov väčšinou frfle. Našťastie je k dispozícii bohatá ponuka športov, na ktoré sa dá prihlásiť. Ak ste prvý a stihnete to včas, máte dokonca možnosť robiť to, čo vás v rámci možností baví najviac. Tak som sa napríklad ja nestihla prihlásiť na turistiku. Po pár slovách s asistentkou (ktorá si ma dobre pamätala z minulého roka) sa ale všetko vyriešilo a predo mnou stála na prvý pohľad ľahká úloha: absolvovať tri z vybratých trás a získať zápočet.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Prvé dve trasy boli jednoduché. O túre sa nedalo hovoriť. Tretiu som zaspala, tak mi neostávalo nič iné, ako vybrať sa v prvú májovú sobotu na autobusovú stanicu. Chvíľu som mala pocit, že sa túra zrušila. Bolo pod mrakom, a sem tam na mňa padlo niečo ako dažďová kvapka, no potom som zbadala asistentku a pár mládencov okolo nej. Na nástupišti číslo 9 sa nás snažil zmiasť autobus do Opátky. Aj by sa mu to bolo podarilo, no keď pár cestovania chtivým študentom vodič vysvetlil, že im jednoducho lístok do Spišského podhradia nepredá, prekukli ho. Nakoniec sme zaplnili celý autobus. ISIC karta je skvelá vec.Po niekoľkých polhodinách cesty, počas ktorej sme čítali tlač, spali a kecali (že je svet malý som si opäť potvrdila stretnutím Mati, ktorá so mnou chodieva na francúzštinu) o tom, ako kto čo nestíha a ako kto čo by chcel robiť, ale nemá čas, sme (pokračovanie hlavnej vety) v sľúbenom Spišskom Podhradí vystúpili. Nebo sa rozplakalo. Ani neviem, či pitný režim, alebo sila dažďa, alebo ranný chlad začali pôsobiť a náhle som pocítila potrebu nájsť malú miestnosť. Keďže v Spišskom podhradí sú verejné malé miestnosti asi zatvorené, krčmy a pohostinstvá o desiatej ráno tiež a v cukrárni sa malá miestnosť nenachádza, cesta na hrad trvala pomerne dosť krátko. Po prezenčke a zhodnotení, kto všetko má zápočet a kto ešte musí ísť na doplnkovú túru sme dostali rozchod a nechali sa zlákať dreveníkom. Aj napriek dažďu nás Dreveník očaril. Rozkvitnuté stromy, krásny výhľad, zeleň, skaly...a horolezec, ktorý na jednej zo skál niečo nacvičoval...vytvárali harmonickú idylku, ktorú kazilo len popŕchanie. Chvíľku sme bezradne postávali pozorujúc bezradného horolezca, potom sme stretli asistentku a tá nás navnadila na jaskyne, ktoré dreveník skrýva. Vydali sme sa ich hľadať. Kým Maťa s asistentkou pozorovali okolité dediny, rozhodla som sa zísť nižšie z planiny. O chvíľku som ich stratila z dohľadu a počula som len tlmené vyvolávanie môjho mena. Zarevala som, že idem dolu, no zjavne ma nik nepočul. Tak som si len hovorila: „Keď teraz spadneš a zabiješ sa, ani nebudú vedieť, kde si.“ A pošmykla som sa na klzkej skale. Jaskyňu som našla. Aj som to patrične vyvrieskala, no zasa ma nik nepočul, tak som si hodila zopár nekvalitných fotiek do mobilu a dala som sa na spiatočnú cestu.Keď som stretla Maťu a asistentku, povedala som im o čo prišli. Boli sklamané, ale nie dlho. Skonštatovali sme, že máme času na mraky a vybrali sme sa pozrieť sa na koníky ku najbližšiemu ranču. Keď sme prišli bližšie, uvideli sme aj srnky a srncov a kozy a capov. Patrične sme sa im prihovárali a oni sa nám ukazovali v celej nádhere. Obišli sme ranč, pokochali sa krásou domov a ich záhrad a skaliek a pristavili sme sa pri obrovskej soche. Rímsky vojak držiaci meč po plecia zapustený v zemi. Keď sme podišli, zbadali sme aj ostatné jeho časti. Začali sme rozmýšľať, čo to môže byť. Najprv sme si mysleli, že si ho chce dať nejaký zbohatlík do záhrady, no na to bol príliš veľký. Potom sme si mysleli, že je to možno nejaká rekonštrukcia starej sochy. No potom sme prišli bližšie a zistili sme, že je to polystirén. Sklamané, frflajúce sme pozorovali koníky a mierili naspäť k hradu. V obchode sme si kúpili pohľadnicu a iné fajnotky a vzhľadom na to, že sme ešte mali čas a ja som ešte nebola na najväčšom hrade v strednej Európe, švihli sme si to k nemu.Keď sme k nemu došli, popŕchanie sa zmenilo na seriózny dážď. Kúpili sme si kukuricu a s teplom v ruke sme sa kochali upršaným výhľadom. Nakoniec sme sa naposledy dotkli hradieb a vydali sa na cestu späť. Na stanici nás čakala asistentka opätovne vykonávajúca prezenčku a teplý vlak. Nasadli sme do vozňa a čakali. A čakali. A čakali, kým sme sa nepohli. Cesta späť bola upršaná až do Krompach, kde sa s nami asistentka rozlúčila. Polospiaci, došli sme do Košíc – do nádherného slnečného dňa. Hoci sme prešli len málo, unavená som bola veľmi. A spokojná. Aspoň jeden zápočet mám istý.

Zuzana Rajzáková

Zuzana Rajzáková

Bloger 
  • Počet článkov:  74
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu