Vikend na Liptove...piatok

Sedeli sme v aute, túlili sa k sebe, aby nám bolo teplejšie a sledovali, ako sa okolitý svet pomaly ponára do tmy. Tuleň si ako šofér počínal obratne , tak sme boli zväčša ticho. Pokým sa neukázala značka oznamujúca koniec mestečka. Začala sa debata o tom, ako sa stmieva a čo bude, keď bude fakt tma a že tuleň ide rýchlo a potom pomaly a že zákruty sú, šmýka sa a či nekúpime cestou späť diaľničnú známku. Dikimu sa nepáčila intenzita svetiel a radšej zatváral oči. „To čo si spravil? Si vypol svetlá, aby si ten oproti idúci povedal, že jaký si ohľaduplný, že vypneš, keď ti ide oproti?“ – tuleň prepol diaľkové na stretávacie. Cesta plynula, zima v aute (úroveň kúrenia sa rovnala úrovni svetiel, s tým detailom, že kúrenie sa ani netvárilo, že má svoje opodstatnenie) pomaly uspala romana a nastalo ticho. V Poprade sme našli hangár nesúci meno nemenovanej hypermarketovej sieti obchodných domov, a kolby s dikim šli na nákupy. Zvyšok si povedal, že nie je blbý aby v tej zime vychádzal z vyhriateho sedadla, no po pol hodine sa chalani nevracali, tak zvyšok začal zvažovať, v čom spočíva blbosť rozhodovania.Keď sa chalani vrátili, nastal čas zjesť nákup. Kolby si vychutnával bochník chleba plnými trhmi a zákusmi, ivka spapala dikiho nivu a diky lamentoval nad tým, že mu ivka nivu papá. Medzitým sa uskutočnil zaujímavý objavný rozhovor medzi tuleňom a dvojkou zľadovatelých sestier, ktoré cestovali vlakom. Telefonát začal tým, že nevedia nájsť šegiho, a skončil tým, že už ho našli a idú na vlak do Liptovskej teplej. Náš príchod oddialilo tankovanie a tuleňovo pobehovanie po pumpe a následná kúpa diaľničnej nálepky (kto nemá v hlave, má v nohách). Prituhlo. Klíma v aute bola čoraz mrazivejšia, cesty boli klzkejšie.„Čo sa tak šmýka? Máš ty vôbec zimné pneumatiky?“ – diki sa zobudil.„A načo?“ – odvetil tuleň a dupol na plyn. Andrej čosi povedal o odbočovaní a tuleň začal spomaľovať, spomaľoval a spomaľoval, odbočku sme minuli, spomaľoval, až zastal, zacúval a odbočil. Po búrlivom dialógu na tému odbočovanie na zmrznutej ceste keď človek ide 120 a má letné pneumatiky, sme došli na stanicu do Teplej. Klíma v aute bola mrazivá, tak si tuleň skočil do čakárne, vyhecoval panky, boni a šegiho a naskočil naspäť. Došmýkali sme sa ku domu kolbyho tety a vyniesli veci z auta. Diki a kolby poďho krompáčovať sneh, Ivka s tuleňom šli po zvyšok bandy a ja som chvíľu rozpačito postávala kade tade...potom som vyfasovala papuče (lebo toto nie je blok a tu sme na liptove, tu je zima, tu raz dva prechladneš) a začala som vynášať veci do izbičky. „Ty si mi vyniesla veci hore, čo? Ty pliaga a ja som si chcel vybrať jesť.“ – poďakoval sa mi diki za to, že som mu vyniesla vak do miestnosti, v ktorej bolo asi 8 stupňov a v ktorej sme mali stráviť noc. Pri vstupe do izbičky nám bolo jasné, že sa tam ôsmi nezmestíme (aj keď bola dostatočná zima a sme dobrí ľudia, ktorých sa všade veľa zmestí). Po počiatočnom uvedomovaní si zimy sme sa rozhodli zájsť do kuchyne na teplý čaj. Následne sme v teple obývačky v príjemnej spoločnosti kolbyho tety sledovali druhý diel známej českej trilógie. Nebola to žiadna superstar, otvorenie olympiády tobôž nie. Keď sme dopozerali film a dostatočne skritizovali (ne)kvalitu televízneho obrazu, zapozerali sme sa na otvorenie olympiády. Po ohnivom nosení a ohňostrojovom divadle, sme sa rozhodli, že je najvyšší čas na spanie. Tak sa diki a ivka pritúlili pod perinkou na jednej z dvoch postelí v izbičke na poschodí. Šegi sa ponoril do druhej postele, predtým však nezabudol poriadne vyvetrať (keby teplota vzduchu v izbe náhodou vystúpila nad 8 stupňov). Zvyšok sa rozhodol dať prednosť 14 stupňom v obývačke, a tak sa tam o malú chvíľku na zemi objavili 4 karimatky, 4 spacie vaky, periny a iné vankúše, ktoré robia spánok príjemnejším. Po pár minútach kolby vytasil notebook a pozerali sme Eurotrip. Panky a boni to po pár minútach sústavného rozhovoru vzdali a pochopili, že s Eurotripom sa nedá súťažiť a rozhodli sa pre spánok (a dobre spravili). Po Eurotripe sme zaľahli a obývačka sa ponorila do tmy a ticha (ktoré prerušoval tikot hodín a len ťažko napodobiteľný zvuk vychádzajúci z tuleňových útrob – som zabudla ako tuleň chrápe). Asi hodinu sa nič nemenilo, potom ma začala bolieť hlava. A bolela, bolela bolela, až som od bolesti nevedela otvoriť oko, jemný šťuch do kolbyho, kolbym trhlo. „Čo je? Čo chceš?“ – kolby nespal, ale venoval sa počúvaniu mp3. Po nejakej chvíľke našiel tabletku, ktorú som následne požila a šla som tuleňa pretočiť na druhý bok. Nebolo treba, tuleň sa pretočil sám. Chvíľu som ešte rozmýšľala, či ma hlava prestane bolieť, potom som sa na to vykašlala a zaspala som.