Veď ten ujo si nechce sadnúť...

„Dobrý deň, tu je Zuzana Rajzáková. Pamätáte si ma ešte?“ – opustila som skupinku spolužiakov a hľadala som miesto , kde by ma nikto nerušil. Vchod do reštaurácie sa mi v tej chvíli bohvie prečo páčil najviac.„Vy ste tá z Kooperatívy?“ – Tomáškova mamka a za ňou hluk dávali jasne najavo, že moje meno nebolo dobre rozumieť.„ Nie, nie, nie, ja som Tomášková niekdajšia asistentka, pamätáte si ma?“ – pochyby.„ No jasnééé, Zuzka, samozrejme, že si vás pamätám, len som vás nepočula, lebo je tu hluk, som myslela, že ste tá z tej poisťovne.“ – všetko jasné.„ No, mohla by som v piatok prísť?“ – tento semester je rozvrh jednoducho náááádhernýýý (večerná škola to istí).„ No samozrejme. A môžete mu rovno zobrať domov tričko tam bude mať... – všeobecné pokyny.Tak som sa v piatok o tretej vypravila do ústavu. Po zazvonení na zvonček sa ako vždy chvíľku nič nedialo. Potom nejaké dievčatko vystrčilo hlávku, a zaznelo otváranie dverí. „Za kým idete?“ – slušne sa spýtalo. ‘Za kým to idem?‘ preblesklo mi mysľou. Preblesk však trval len krátko, lebo následne na to moje ústa vyslovili meno: „Za Tomáškom.“ Dievčatko zmizlo vo dverách so slovami, že o chvíľku príde. Vošla som do miestnosti so skrinkami. Za mnou začali vchádzať ostatné deti z ústavu. Otočila som sa a zbadala Tomiho. Tomi ma tiež zbadal...a nespoznal. Trošku sa ma to dotklo, ale v podstate sa to dalo čakať. Tak som ho vzala za ruku a povedala som mu, že ideme domov.Cestou na eletričkovú zastávku sa nedialo nič neobvyklé. Tomáško pozdravil zopár ľudí a sem-tam sa oprel o plot. Električku sme samozrejme nestihli, tak nám neostávalo nič iné, ako čakať na ďalšiu. Tomáš si elegantne vyhrnul rukáv.„Máš nové hodinky? Kto ti ich dal? Ukáááž?“ – snažila som sa upútať jeho pozornosť od rozpisu odchodu električiek, aby si ho mohli prezrieť aj prichádzajúci ľudia. Tomi odpovedal, no ja som mu nerozumela a tak sme čakali ďalej skoro nečujne (teda s výnimkou otázky „Kedy píííííííídeeeeeeeee?“ kladenej v minútových intervaloch.)Električka prišla, nastúpili sme. Tomáško si sadol a pobúchal dlaňou po vedľajšom sedadle, aby som si prisadla. Chvíľku sme svorne sedeli a občas som doň zo srandy strčila a napomenula ho, aby nespal. Potom ale električka prišla na zastávku, kde nastúpil postarší pán a s ním aj jeho barle. Napriek tomu, že sa v okolí nachádzali miesta, kde by si mohol sadnúť, cítiac sa previnilo som sa začala zdvíhať. Zrazu som ale pocítila, ako ma Tomáško ťahá za rukáv naspäť.„ Uskaaaa? Ááááám idééééé?“ – Tomáškovi sa môj nápad očividne nepáčil. Začala som mu teda vysvetľovať, že som chcela, aby si ujo sadol, pretože je starý a má barle...„ U seď! Uuuujo neeeceeee aaaadnuuuuu.“ – Tomi ma usadil a pozrel na postaršieho pána, ako si svižne sadá na sedadlo za nami...a s ním aj jeho barly. Sedeli sme a boli relatívne ticho (Tomáškovi zakýval nejaký veľmi vtipný chlapec a tým spôsobil nezadržateľný sled otázok, typu: Kto to je, Ako sa volá, Odkiaľ ho poznám a či ho vôbec poznám. Následne nato pristúpila nejaká cudzia pani, o ktorej bol Tomi presvedčený, že cudzia nie je a neustále jej podával ruku. Našťastie to brala s humorom. Tomi tiež)Vystúpili sme z električky a Tomáško sa pochechtával, keď som sa mu snažila vysvetliť, že nie každá teta, ktorá s nami cestuje v električke je kamarátka. Tomi sa smial a už sme boli zasa kamaráti.