Čo sa budem rozčuľovať

Marek je anjelik. Ticho, skromne kráča zavesený o moju ruku a sleduje okolie. Taká lampa, také svetlo, taká farba plota...prichádza autobus. Zasyčí, dvere sa otvoria, svetlá rozosvietia a my nastúpime. Spočiatku mi prišlo trápne žiadať ľudí, aby mu uvoľnili miesto. Niektorí, vidiac s akou námahou sa Marek štverá dnu, sami sa ochotne ponúknu. Pri šoférovi postával akýsi pán a veselo s ním klebetil. Marek sa vydal na cestu po troch schodoch a ja som očami blúdila po obsadených miestach...koho osloviť? Nebolo treba. Pri okienku sedelo dievča. Biele šaty, lodičky, sako, diplomatka...súdiac podľa farby jej tváre /vyspinkaná do kriedova/ šla na skúšku (a možno nie). Vstala a chcela mu ponúknuť svoje miesto. Narazila však na prekážku v podobe prísediacej. Mladá, trošku korpulentná žena /lebo korpulentá neznie tak dehonestujúco, že jani/ sa síce trošku odtiahla, no aj tak dievčaťu značne skomplikovala cestu von. Našťastie sa však potom presunula ku oknu a Marek sa mohol usadiť na jej miesto. Dvere zasyčali, svetlo zhaslo, zaznelo vústražné znamenie, autobus odišiel.Prešla minúta najviac dve a ja som zbadala, že korpulentná pani sa dvíha. Autobus bol práve v zákrute, keď sa chcela silou mocou predrať cez Marekove nohy. Aj mi napadlo pár škaredých slov na jej adresu, no Marekovi sa ,pri snahe uvoľniť jej miesto, zasekla noha o príslušnú tyč a autobus bol stále v pohybe.„Veď nech uhne s tými nohami.“ – povedala pani nervózne.„Ale veď počkajte, kým autobus zastane, nie?“ – snažila som sa Mareka otočiť nabok. Nakoniec sa pani vyteperila do uličky a vystúpila. Vydýchla som si, že je to za nami a chytila som Mareka za ruku. Zaujalo ho svetlo nad dverami a usmieval sa na mňa.Všetko bolo fajn, pokojne som pozerala za vystupujúcou ženou a čudovala som sa, že ani nie som nahnevaná. „...a chlapec tam sedí ako taký puk, chudák. Ona si ten svoj veľký zadok nezdvihne, keď iní vystupujú, ale sa hrnie ako keby jej pod ním horelo. Megera jedna sprostá...!!!“ – pán klebetiaci so šoférom sa rozohnil. „ Veru poviem ti, ja keby som bol na tvojom mieste...ja by som ju prešiel! Aha...tam ju máš pred autobusom...prejdi ju! Prejdi ju!!“ – to už mi nedalo a musela som sa zasmiať.Smial sa aj šofér: „Nerozčuľuj sa prosím ťa, lebo ten hnev prenesieš na mňa!“Pán o chvíľu vystúpil. Marek sa pokojne usmieval. Usmievala som sa aj ja. Čo sa budem rozčuľovať? ... keď mám na to ľudí...