Noha mimovoľne zostúpila z obrubníka na hlučný asfalt štvorprúdovky. Z paralely do reality ju stiahol jediný pohľad – pohľad dolu (kam inam?). Bumm!!ČERVENÁPrenikla z oka hlboko do mozgu a zavelila. Stoj! Tak stojí. Pozerá, čaká, ťažké sekundy spojené do vlečúcich sa minút. Mešká, no hluk železa a červená ju priklincovali na mieste. Opäť odchádza do svojej paralely...Koľkokrát som prešla cez cestu len tak? Mohlo sa mi niečo stať...odteraz budem dávať pozor, chodiť len na zelenú, len po priechode... Z myšlienok ju preberá ticho – dva tiché prúdy...Sprava nič... Zľava nič...Noha sa pohne a kráča po tej načervenejšej zebre akú kedy videla. Farba sálala svoju červeň všade dokola a ona mala pocit, že sa na ňu prilepí a bude červená.Zrazu ticho pretne zvuk, ktorý dobre pozná, veď ho počúvala posledných pár minút. Spozornela. Snažila sa odhadnúť vzdialenosť, rýchlo násobila rýchlosťou, či prebehnúť na druhý koniec, či ostať stáť ako malá myška, ktorú si chystá na obed veľhad (alebo to bol slon?). Rozhodla sa. Ide. Veď je predsa červená, kričí do diaľky, že má stáť.Zlomok sekundy a noha ostala stáť. Asi nebola dosť červená. Auto prešlo popred ňu, akoby tam ani nebola. Prebudilo ju to. Do reality padla ako zhnitá hruška. Rýchlo precupitala na druhú stranu už opäť vrieskajúcej štvorprúdovky....a nechápala. V jej paralele by plechy stíchli, zvuk sa spomalil a ona by pokojne prešla. Realita je však taká iná...
