1„Ahoj Zuzi, som ťa dnes videla, ako umývaš okná. Ej ale je pekné, že takto mamke pomáhaš.“ – nedávno ma suseda stretla vo vchode do nášho bloku. Prehodili sme pár slov a prišiel aj sused: „Zasa tu prespával. Som mu povedal, že ešte raz ho tu nachytám, tak nech si ma nepraje, že hneď zavolám políciu. Nemá tu čo hľadať!“ Odpoveďou na moju otázku bol papierik nalepený na vchodových dverách: Vážení susedia, prosíme Vás, aby ste zamykali predné aj zadné vchodové dvere na kľúč z dôvodu prespávania bezdomovcov v našom vchode.„Ale každému je to jedno. Ja dvere vždy zamknem.“ – suseda sa usmiala na manžela. Ešte sme prehodili zopár slov o počasí a obaja zmizli za dverami svojho bytu. 2Sedela som na lavičke v nákupnom centre. Kôpku nešťastia vo mne zväčšoval dav ľudí valiaci sa zo všetkých strán. Ja som si len chcela kúpiť vetrovku. Je chladno a z tej jarno-jesennej sa mi celoročnú spraviť nepodarilo. Všetci sa kdesi náhlili, strkali do seba, okopávali, stúpali si na nohy a v tom zhone som spoznala známu tvár.„Ahoj, čo ty tu robíš?“ – vedela som, že dotyčný nie je z môjho rodného mesta.„Aaaale tak sme tu s kamošom a nakupujeme nejaké darčeky. A ty čo? Sedíš tu ako kôpka nešťastia.“ – po mojom vysvetlení o neúspechoch so zimnou vetrovkou a o pocite beznádeje pri pohľade na dav ľudí navôkol prišla šokujúca správa. „Ja mám tento zhon rád. To je taký predvianočný čas, keď každý kupuje darček.“–debata sa skončila zvonením mobilného telefónu v mojom batohu. Kamaratát odišiel a ja telefonujúc pozrela som sa na ľudí okolo mňa. Musela som sa zasmiať.3„Aký darček kupuješ svojmu priateľovi na Vianoce?“ – otázka na moju adresu. Po odpovedi príde sklamanie a druhá otázka: „A nevieš, čo by som mala kúpiť ja tomu svojmu?“Nie tak dávno /akoby to bolo len včera...a tuším aj bolo/ idúc po meste počúvala som úvahu na tému vianočný darček: „Keď vieš, Vianoce to je taký čas, keď musím kupovať darčeky všetkým naraz. To nie je ako narodeniny, lebo to je tak roztrúsené po celom roku a to je len jeden darček...Ale tu musím pre všetkých.“ Tému darčeky vystriedala druhá kamoška, ktorá poznamenala, že neznáša, keď ľudia kupujú darčeky na poslednú chvíľu. Len zahanbene som priznala, že ja tiež nemám ani jeden.4„Ako dlho budeš brať tie lieky?“ – opýtal sa ma, po mojom ďalšom výleve o nenávisti voči nemocniciam, lekárom a všetkým ľuďom v celom zdravotníctve. „Neviem. Asi 2, 3 roky?“ – nastalo ticho. „Milášik? Čo vlastne chceš na Vianoce?“ – opýtala som sa. Nedostatok času neumožňuje darček vyrobiť a nechcela som kúpiť nejakú hlúposť, ktorá by zapadla prachom v skrini. „Hmm...chcem, aby si bola konečne zdravá a už nikdy nemusela k lekvárom ani k doktovorm...aaaa tiramisuovú zmrzku.“Čo dodať? Nič. Len toľko, že keď si konečne otvorím to, čo mi tam v hrudnom koši pumpuje krv, prestanem myslieť viac na predvianočné upratovanie, pečenie a na darčeky ako na priateľov, prestanem sa naháňať za niečím, čo je materiálne, ale nie je trvalé a nechám otvorené vchodové dvere, aby aspoň jednému tam vonku cez noc nebola zima...potom budem mať SKUTOČNÉ Vianoce. A ja chcem mať skutočne šťastné a veselé.
