Moja hlúposť

Bolo to minulý piatok. Tomáško bol vraj extrémne zlý, tak sa celou cestou na električkovú zastávku snažil strúhať dobrotu, aby ma presvedčil, že prívesok, ktorý som mu priniesla si naozaj zaslúži. Od tej zastávky sme boli naozaj len pár metrov - delila nás cesta. Pozriem sa ja jedným očkom...kam inam ako doprava prv, veď nevadí, že jednosmerná cesta je a sprava fakt nič ísť nemôže. Zvyk. Pozriem sa ja druhým očkom doľava a čo nevidím? Úprimne povedané, nevidela som, že by ten šofér dával nejakú svetelnú, zvukovú alebo inú signalizáciu, že sa chystá odbočiť doprava. Čo si pomyslí každý bežný človek môjho typu? No, že sa doprava odbočiť nechystá.Tak Tomáškova (ako to nazvať?) labka vykročila po tej pruhovanej časti vozovky, ktorú my tak ľudovo voláme, že „zebra“. Vykročí aj noha moja a ideme. Nebyť toho, že sme v polovici priechodu pre chodcov, asi by som sa tak nezľakla, že pred nami (z môjho pohľadu a pocitu) obrovskou rýchlosťou prefičalo presne to auto, ktorého signál, že fakt odbočuje vpravo, som nevidela. Tesnotka. Uff - a hovorte si čo chcete.Takže milé moje auto ovládajúce duše, hovoriace si šoféri (a šoférky, aby sa nepovedalo, že tento blog nie je objektívny, čo fakt nie je...), ponúkam Vám návod, ako úspešne zraziť jedného postihnutého chlapca a jeho asistentku kráčajúcich cez onú spomínanú zebru:1.v meste alebo v obci (nebodaj vo vidieckom osídlení?) jazdite minimálne 80 (inak to nemá grády)2.pred priechodom ani náhodou nespomaľujte (a keď po ňom niekto náhodou ide, už vôbec nie, veď tam nemá čo robiť)3.keď sa chystáte odbočiť z hlavnej cesty, neunúvajte sa vyhodiť smerovku, zbytočná strata časuPrajem Vám veľa šťastných kilometrov a nehôd podľa Vášho uváženia.