Prečo nekomunikujeme?

Príbeh 1.Vracala som sa zo školy domov, vonku bolo tmavo, tak smutne. Obloha sa chystala poumývať svet svojimi slzami. Bolo ticho. Pred búrkou. Ponáhľala som sa, pohľad upretý (aj vďaka počítačom, knihám a iným oči namáhajúcim vecia) na najbližšiu vec, ktorú ešte vidím ostro (veď načo nosiť okuliare?) - na zem. Zrazu som mimovoľne zdvihla hlavu a zazrela som postaršieho pána. Zdalo sa mi, že niečo hľadá - osobu, ulicu, zastávku, obchod, stánok... Pán si ma tiež všimol, usmial sa a zložil si z hlavy klobúk.„Dobrý deň prajem, slečna. Čo myslíte, bude nám dnes z hentých oblakov pršať?“ - zaskočená zdvorilosťou, ale najmä otázkou, chvíľu som naň mlčky civela. „Myslím, že áno.“ - úsmev.„Ďakujem, tiež som si to myslel. Príjemný deň.“„Aj vám.“Príbeh 2.Svoj voľný čas trávim okrem iného tým, že opatrujem postihnutých ľudí. Pri jednej takejto asistencii sa chlapec o ktorého sa starám rozhodol, že sa chce poprechádzať. Súhlasila som, pohyb sa mu zíde, no keď som videla úroveň zasnežených chodníkov, úprimne som to oľutovala. Šmýkajúc sa po chodníku, pevne ho držiac pod pazuchou, začula som niečí piskot. Najprv som si myslela, že niekto píska na psíka. No keď sme došli na ako tak udržiavaný chodník, dobehla nás staršia pani. Napriek tomu, že mrzlo, mala len letmo prehodenú vetrovku. Začala kričať, že na nás volá už dobrých 15 minút a že aj pískala, ale má zmrznuté ústa a ruky. Povedala, že sa bojí, že spadne a že sa všetko šmýka a že keby fakt spadla, tak sa nepozbiera, že jej máme pomôsť. Na môj ospravedlňujúci úsmev nereagovala, tak som povedala, že aj my sa bojíme, že spadneme. Vystrašene pozrela na môj doprovod a začala sa ospravedlňovať. „Viete, ja len idem za dcérou, moja vnučka robí v útulku a si stále berie domov tú háveď na víkend a že ´Babi zober!´. Čo ja som charita? ale inak sa s ňou ani nevidím, tak som sľúbila že prídem a pozrite sa na mňa. Už mi aj huba zmrzla, tak som si dala, no a čo?“ Po pätnástich minútach som jej povedala, že musíme ísť. Tak sa rozlúčila. Ostal po nej len rumový zápach.Je to tým, že človek je tvor spoločenský? Od zvierat sa predsa líšime tým, že máme dar reči a schopnosť myslieť. Mám pocit, že v mnohých prípadoch je to len na škodu, pretože miesto pomoci sa dočkáme podlej zrady, miesto milého slova urážky, miesto úcty surovosti a miesto lásky nevraživosti. Keď je niečoho veľa, stráca to na cene...a ľudí je veľa.