Na prelome 19. a 20. storočia sa viaceré expedície - prevažne z Belgicka, Británie a Škandinávie - zapojili do seriózneho prieskumu antarktickej pevniny. Aj Nemci sa zúčastnili na antarktickom prieskume a v rokoch 1901-1903 zorganizovali Prvú Nemeckú Antarktickú expedíciu, ktorú viedol Erich von Drygalski na lodi Gauss. Drygalski objavil južne od Kerguelenových ostrovov novú časť antarktickej pevniny, ale k pobrežiu sa mu nepodarilo priplávať, pretože jeho loď uviazla v ľade vo vzdialenosti 85 km od pevniny. Toto novoobjavené pobrežie Drygalski pomenoval Zem cisára Wilhelma II. Vyhasnutá sopka, ktorá sa v blízkosti pobrežia nachádzala, dostala meno Gaussberg. Väčšinu vedeckých meraní vykonala posádka v zimnom tábore, ktorý si zriadili na ľade pri uviaznutej lodi. Keď bola po viac ako roku loď Gauss vyslobodená z ľadu, Drygalski uskutočnil ďalší pokus o preniknutie lode k antarktickej pevnine, ale opäť bol neúspešný. Po návrate expedície do Nemecka boli Drygalského vedecké výsledky, publikované počas nasledujúcich troch desaťročí, uznané za mimoriadne prínosné k prieskumu Antarktídy.
V tom čase sa ešte málo vedelo o skutočnej povahe antarktického kontinentu – zainteresovaní vedci sa preli o to, či sa jedná o jednu pevninu, skupinu ostrovov alebo, ako tvrdil geograf Albrecht Penck, o dve veľké pevniny - o západnú a východnú Antarktídu, oddelené zamrznutým prielivom. Táto téma zaujala mladého armádneho dôstojníka a skúseného bádateľa Wilhelma Filchnera, ktorý sa rozhodol, že Penckovu hypotézu preverí.
Detstvo a mladosť
Wilhelm Filchner sa narodil 13. septembra 1877 pravdepodobne v Mníchove (niektoré zdroje uvádzajú miesto narodenia Bayreuth). V chlapčenskom veku prejavil značný umelecký a hudobný talent. Keby sa bol viac rozvíjal v tejto oblasti, mohol ho čakať naplnený umelecký život, avšak rodinné tradície ho priviedli k vojenskej kariére a vo veku 15 rokov ho rodičia zapísali na Pruskú vojenskú akadémiu.
Už ako mladý dôstojník v roku 1898 Filchner podnikol s malou skupinou vojakov sedemtýždňovú cestu do Ruska. O dva roky neskôr sa do Ruska vrátil a prešiel na koni cez pohorie Pamír. Neskôr, v rokoch 1903–1905 viedol expedíciu do južnej Číny a Tibetu. Počas týchto výprav si Filchner získal povesť úspešného bádateľa, ale zároveň prísneho veliteľa, ktorý rád vydával rozkazy a so svojimi vojakmi nediskutoval. Filchner sa aj napriek tomu, že mu chýbali polárne skúsenosti, rozhodol využiť svoju povesť renomovaného bádateľa, aby zorganizoval a viedol expedíciu, ktorá by potvrdila, alebo naopak vyvrátila Penckovu hypotézu.
Plány a financovanie expedície
Pôvodný Filchnerov plán Antarktickej expedície bol založený na stratégii vyslania dvoch lodí, ktoré by sa v Antarktíde rozdelili. Jedna časť expedície by si zriadila základňu v južnej oblasti Weddellovho mora, zatiaľ čo druhá by plávala do Rossovho mora na opačnej strane Antarktídy. Na oboch stranách kontinentu by potom vyslali 2 pozemné výpravy na súmanie pobrežia, ktoré mali prostredníctvom geografického a geologického prieskumu nájsť odpoveď na otázku, či Antarktídu rozdeľuje prieliv.
Plán, ktorého rozpočet sa odhadoval na približne dva milióny mariek, prijala Berlínska geografická spoločnosť v roku 1909 pozitívne a dokonca aj samotný Albrecht Penck ho podporil. Ciele expedície boli rozšírené o vedecký výskumný program, ktorý zahŕňal podrobnú štúdiu o povahe oceánov, o ich prepojení v južných moriach a o ich vplyve na svetovú klímu.
Filchner a jeho podporovatelia žiadali o súhlas nemeckého cisára, ktorý bol potrebný, ak mali získať štátne financovanie. Avšak cisár Wilhelm II., ktorý pred niekoľkými rokmi podporil Drygalského expedíciu, bol k Filchnerovej žiadosti odmietavý. Myslel si, že vzducholode grófa Zeppelina „...za pár dní vykonajú to, čo vám trvá tri roky...“
Našťastie sa Filchnerovi podarilo nájsť svojho mecenáša v bavorskom kniežacom regentovi Luitpoldovi, ktorému sa expedícia zapáčila a rozhodol sa ju podporiť. Nedostatok financií zo strany štátu však znamenal, že Filchnerov rozpočet sa musel znížiť a namiesto dvoch lodí si Filchner mohol dovoliť len jednu. Cieľ expedície bol preto upravený. Filchner mal jednou loďou plávať tak ďaleko na juh do málo prebádaného Weddellovho mora, ako to len bolo možné a sústrediť svoje pozorovania len do tejto oblasti. Náklady na upravený plán sa odhadovali na 1,1 milióna mariek. Pod Luitpoldovou záštitou bol zriadený Antarktický organizačný výbor, ktorý vyvíjal rôzne podporné činnosti na získanie finančných prostriedkov pre expedíciu. Najúspešnejšou z jeho aktivít bola verejná lotéria a vďaka nej sa podarilo do konca roku 1910 cieľovú sumu zabezpečiť. Hoci nemecká vláda neposkytla žiadne priame finančné prostriedky, podporila expedíciu inými spôsobmi, ako napríklad zabezpečením vedeckého prístrojového vybavenia, ako aj úhradou prístavných poplatkov za predpokladané zdĺhavé pobyty expedície v Buenos Aires.
Expedičná loď
Filchner dlho hľadal, až napokon našiel vhodnú loď. Bola ňou veľrybárska a tulenia loď Bjørn, postavená v Nórsku. Už v roku 1907 ju mal Ernest Shackleton vyhliadnutú pre svoju nadchádzajúcu expedíciu do Antarktídy, ale cena 11.000 libier bola pre neho príliš vysoká. Odvtedy sa loď využívala na lovecké účely v Arktíde pod vedením kapitána Bjørna Jørgensena a osvedčila sa na plavbu v arktických vodách. Jej cena medzičasom vzrástla na 12.700 libier, čo Filchner považoval ešte stále za výhodný obchod. Po predaji bola loď premenovaná na Deutschland a odvezená do nórskej lodenice Framnaes v Sandefjorde, aby sa vykonali rozsiahle úpravy.
Loď Deutschland bola takmer 50 metrov dlhá a 9 metrov široká. Jej výtlak bol 600 ton. V roku 1905 ju postavili z dreva a počas prestavby doplnili jej trup o plechové opláštenie a vnútorné vystuženie. Jej pomocný motor poskytoval výkon 300 HP a s dennou spotrebou 6 ton uhlia loď dosahovala maximálnu rýchlosť 7,2 uzlov.
Kým sa expedičný trojsťažník nachádzal v doku v Sandefjorde, Filchnera navštívil Shackleton, aby mu poskytol rady ohľadne prípravy lode na dlhý pobyt v ľade. Jeho odporúčania zahŕňali aj pridanie mechanickej konštrukcie na zdvihnutie lodnej vrtule a kormidla na palubu, aby ich ľad nepoškodil. Aj interiér lode bol prestavaný. Vybudovali v ňom šestnásť kajút pre ubytovanie dôstojníkov a vedcov a samostatnú miestnosť pre vedecké laboratórium. Elektrické osvetlenie mal zabezpečovať parný generátor.
Posádka lode Deutschland
Plánovaná expedícia prilákala veľké množstvo záujemcov o účasť na nej. Medzi vybranými vedcami bol mladý geograf Heinrich Seelheim ako Filchnerov zástupca, Carl Wilhelm Brennecke - jeden z popredných nemeckých oceánografov, astronóm Erich Przybyllok a rakúsky biológ a skúsený alpinista Felix König. Filchner sprvoti žiadal vymenovať za kapitána Bjørna Jørgensena, bývalého veliteľa lode Bjørn, ale nemecké námorné úrady naňho vyvíjali nátlak, aby na tento post dosadil Nemca. Toto rozhodnutie neskôr veľmi oľutovali a označili za katastrofálnu chybu.
Kapitánom sa stal Richard Vahsel, ktorý predtým slúžil ako druhý dôstojník na Gaussovej expedícii. Hoci ho Drygalski dôrazne odporúčal, bývalý kapitán na lodi Gauss, Hans Ruser Filchnera varoval, že Vahsel je „...chamtivý po moci a neúnavný intrigán“. Vahsel mal totiž nielen problém s alkoholom a agresívne správanie, ale bol aj chorý na pokročilú formu syfilisu, čo mohlo ovplyvniť jeho charakter. Priviedol so sebou niekoľko dôstojníkov a členov posádky z lode Gauss, čím vytvoril skupinu, ktorá nakoniec rozvrátila vzťahy celej expedície.
Vahselova pozícia bola posilnená Filchnerovým nedobrovoľným súhlasom plaviť sa pod nemeckou námornou vlajkou, čím sa loď Deutschland riadila námornými predpismi (a nie vojenskými), ktoré dali kapitánovi najvyššiu rozhodovaciu právomoc. Expedícia bola teda od začiatku sužovaná tým, čo Roald Amundsen neskôr opísal ako osudovú slabosť, že velenie bolo rozdelené.
Filchner, vedomý si nedostatku skúseností s polárnymi podmienkami, sa rozhodol v auguste 1910 usporiadať cvičnú expedíciu na Svalbardy. Spolu so šiestimi ďalšími účastníkmi prekonal ľadovce centrálnych Špicbergov v náročných podmienkach. Bolo to tiež cvičenie pre výber vhodnej výbavy pre expedíciu. Okrem Filchnera sa však do Antarktídy napokon vydali len dvaja zo Svalbardskej výpravy – Erich Przybyllok a meteorológ Erich Barkow.
Plavba do Buenos Aires
Začiatkom mája 1911 vyplávala loď Deutschland z prístavu Bremerhaven do Buenos Aires. Filchner zostal v Nemecku, aby dokončil posledné prípravné práce a k expedícii sa pripojil až v Argentíne. Počas jeho neprítomonosti pôsobil ako zastupujúci vedecký riaditeľ expedície Heinrich Seelheim. Plavba trvala štyri mesiace a prekonala 10.000 námorných míľ so zastávkami na Azorských ostrovoch, v St. Paul's Rocks a v Pernambuco. Vykonalo sa okolo 100 oceánografických meraní, pričom osobitná pozornosť sa venovala sútoku teplého Brazílskeho prúdu a studeného Falklandského prúdu. Dňa 7. septembra 1911 loď Deutschland zakotvila v Buenos Aires.
Hoci z vedeckého hľadiska bola plavba do Buenos Aires úspešná, poznačili ju osobné nezhody. Seelheim a Vahsel sa neustále hádali. Počas cesty do Buenos Aires na parníku Cap Ortega dostal Filchner správu, že Vahsel rezignuje na svoju pozíciu. Avšak po príchode do Argentíny Filchner na svoje veľké prekvapenie zistil, že Vahsel je stále vo funkcii a Seelheim je preč.
V Argentíne na expedíciu čakala zásielka grónskych psov a niekoľko mandžuských poníkov. Shackleton totiž presvedčil Filchnera o užitočnosti koní v antarktických podmienkach. Počas pobytu v Buenos Aires sa pri lodi Deutschland na krátko zastavila Amundsenova loď Fram, ktorá práve priplávala z Antarktídy na prezimovanie. Amundsen a jeho pobrežná skupina zostala v Zátoke veľrýb pripravovala sa na výpravu na južný pól. Muži z oboch lodí sa navzájom spoznali a skamarátili, v dôsledku čoho, po vyplávaní lode Deutschland do Južnej Georgie dňa 4. októbra 1911, sa posádka Framu postarala o náležitú publicitu Filchnerovej expedície.
Južná Georgia a Južné Sandwichove ostrovy
Dňa 21. októbra 1911 loď Deutschland pristala pri pobreží Južnej Georgie v prístave Grytviken, kde posádku privítal Carl Anton Larsen, manažér tamojšej veľrybárskej stanice. Keďže moria na juhu boli ešte zamrznuté, Filchner musel čakať, kým sa ľad roztopí a morské prúdy ho odplavia. Využil čas a s podporou Larsena, ktorý mu zapožičal svoju loď Undine, sa pustil do pobrežného prieskumu ostrovu Južná Georgia. V priebehu vykonávania prieskumu členovia posádky navštívili aj výskumnú stanicu v zálive Royal Bay, kde sa ubytovali a merali zmeny magnetického poľa. Zatiaľ, čo prebiehal prieskum pobrežia, loď Deutschland sa s niekoľkými geológmi na palube vydala na plavbu na Južné Sandwichove ostrovy, aby overila teóriu škótskeho prieskumníka Williama Speirsa Brucea, že ostrovy v takzvanom Škótskom oblúku (Scotia Arc) sú geologicky spojené s Antarktickým polostrovom a Južnou Amerikou. Plavbu poznačilo zlé počasie a rozbúrené more, pričom vlny dosahovali výšku až 20 metrov. Loď síce bez problémov odolávala nepriazni počasia, ale kvôli veľkým vlnám nedokázala pri Sandwichových ostrovoch zakotviť, a preto nebolo možné vykonať naplánovanú vedeckú prácu v plnom rozsahu.
V Južnej Georgii expedícia utrpela dve straty na personáli. Jeden z dvoch lekárov, Ludwig Kohl, dostal zápal slepého čreva a musel zostať na ostrove. Tragickejší bol osud tretieho dôstojníka Waltera Slossarczyka, ktorý zahynul počas rybolovu. Jeho prázdny čln neskôr našli v zálive Cumberland Bay. Obidve udalosti považoval Filchner za zlé znamenie pre nastávajúcu sezónu svojej expedície.
Plavba po Weddellovom mori
Po roztopení ľadu a doplnení nákladu uhlia, dňa 11. decembra 1911 vyplávala loď Deutschland z Južnej Georgie smerom na juh do Weddellovho mora. Na jej palube sa nachádzalo 35 mužov, 8 poníkov, 75 grónskych ťažných psov, 2 voly, 2 ošípané a niekoľko oviec. Po prvýkrát sa loď stretla s ľadom tri o dni neskôr na 57° južnej zemepisnej šírky a odvtedy bol postup na juh veľmi ťažký, pretože sa striedali oblasti so súvislým ľadom s úsekmi otvorenej vody. Medzi 17. a 31. decembrom loď preplávala iba 31 námorných míľ, a to s vypnutým generátorom, aby sa ušetrilo uhlie. Dňa 14. januára 1912 na 70°47' j. š. loď uviazla v pevnom ľade, ale o štyri dni neskôr si užila jeden zo svojich najlepších dní, keď prekonala až 51 námorných míľ. Dňa 27. januára 1912 pozorovania morského dna vo Weddellovom mori poukázali na prvý náznak pevniny, pretože sa objavili zvyšky ľadovcových nánosov, ktoré by sa nedali nájsť ďaleko od brehu. Dňa 28. januára minuli ľad a objavilo sa otvorené more, siahajúce na juh k obzoru: "Nikto neočakával otvorené Weddellovo more za pásom zamrznutého ľadového poľa v dĺžke približne 1.100 námorných míľ," napísal v ten deň do lodného denníka Filchner.
Do 29. januára loď prekonala najjužnejší bod Jamesa Weddella na 74°15' južnej zemepisnej šírke. Hĺbka mora sa znižovala, čo poukazovalo na bezprostrednú blízkosť pevniny. V nasledujúci deň uzreli na obzore ľadové útesy, miestami vysoké až 30 metrov, za ktorými sa dvíhal mierny svah z ľadu a snehu do výšky vyše 600 metrov. „Pod touto masou ľadu,“ napísal Filchner, „nepochybne leží skrytý antarktický kontinent“. Tento prvý geografický objav expedície pomenoval Filchner ako "Prinzregent Luitpold Land" (alebo "Luitpoldovo pobrežie"), podľa hlavného patróna expedície.
Loď plávala pozdĺž pobrežnej línie, ktorá sa najprv tiahla na juhozápad, potom na západ a severozápad. Dňa 31. januára na 77°48' južnej zemepisnej šírky objavili rozsiahlu ľadovú bariéru, zrejme južnú hranicu Weddellovho mora. Filchner ju pokrstil na Ľadovú bariéru cisára Wilhelma; neskôr, na naliehanie cisára, bola premenovaná na Filchnerovu ľadovú bariéru (Filchner Ice Shelf). Na mieste, kde sa ľadová bariéra končila a začínalo Luitpoldovo pobrežie, našli malú zátoku, ktorú Filchner nazval Vahsel Bay. Za zátokou sa nachádzali vyčnievajúce skaly, ktoré potvrdili prítomnosť pevniny.
V zátoke Vahsel
Po zakotvení lode v zátoke Vahsel, Filchner vyslal prieskumné skupiny, aby vybrali najvhodnejšie miesto na vybudovanie zimného tábora. Tu nastal prvý vážny konflikt medzi kapitánom Vahselom a vedúcim expedície Filchnerom. Vahsel nebol ochotný vybudovať tábor v zátoke Vahsel a trval na tom, že je to v rozpore s cieľmi expedície a na postavenie tábora budú hľadať vhodnejšie miesto.
Vahsel chcel, aby bol tábor umiestnený na veľkom a odolne vyzerajúcom ľadovci, ktorý bol súčasťou ľadovému šelfu, kde mala loď dobrý prístup. Filchner dosiahol aspoň to, aby sa tábor nachádzal ďalej od okraja ľadu, a súhlasil s Vahselovým želaním až po tom, čo ho kapitán uistil, že polárny expert expedície Paul Björvik navrhuté miesto schválil. Proces vykládky nákladu sa začal 9. februára 1912 a pokračoval niekoľko nasledujúcich dní. Do 17. februára bola chata postavená a väčšina vybavenia a zvierat boli prenesené na ľadovec. Medzitým sa Filchner od Björvika dozvedel, že s ním stavbu tábora nikto nekonzultoval a súčasné miesto považuje za veľmi zle zvolené.
Na druhý deň, dňa 18. februára 1912 roztápajúce sa ľadovce spôsobili vysokú prílivovú vlnu, ktorá od ľadovej bariéry odtrhla práve ten kus ľadovca, na ktorom bol postavený tábor a prúd ho začal unášať na sever do Weddellovho mora. Nestabilný ľadovec bol nebezpečným miestom na táborenie a posádka začala zachraňovať čo najviac materiálu. Po tejto skúsenosti Filchner trval na vybudovaní základne na pobreží. Avšak koncom februára bolo už na stavbu novej základne príliš neskoro. Posádka preto zanechala veľkú časť nákladu, ktorú chceli v nasledujúcej sezóne použiť na postavenie tábora, v provizórnom sklade na ľadovej bariére. Sotva stihli označiť sklad čiernymi vlajkami, začal sa hlásiť príchod polárnej zimy. Bolo nevyhnutné, aby sa loď Deutschland vrátila na prezimovanie na sever.
Unášanie v ľade
Dňa 4. marca 1912 loď nabrala kurz na sever a plávala naspäť do Južnej Georgie. Postup bol spočiatku pomalý. Za dva dni plavby pod plnou parou sa lodi podarilo preplávať len 3 námorné míle (5,6 km) a 15. marca 1912 nadobro uviazla v ľade. Snahy oslobodiť ju dynamitom zlyhali a na ďalšie vyprosťovanie Filchner rezignoval. Nechali sa voľne unášať ľadovým poľom. „V podmienkach, keď nemôžeme nad svojím osudom rozhodovať, sme sa rozhodli venovať vedeckej práci,“ napísal Filchner. Na ľade v blízkosti lode bola zriadená výskumná stanica pre meteorologické a magnetické merania a popri meraniach sa posádka venovala pozorovaniu divoko žijúcej zveri, ku ktorej patrili tučniaky, iné vtáky, veľryby a tulene. Vedci zaznamenávali ich život a správanie a občas objekty ich skúmania skončili aj na tanieri. Na lodi a na okolitom ľade Filchner zaviedol program zábavných a športových aktivít. Avšak ani tieto rozptýlenia nedokázali prekonať narastajúce rozpory medzi členmi posádky a nevraživosť medzi znepriatelenými skupinami, ktoré sa v dôsledku nadmerného požívania alkoholu ešte viac vyostrovali. Rozhodnutie v zátoke Vahsel narušilo krehkú morálku posádky a nasledovalo nekonečné vzájomné obviňovanie a vyhrážky.
„Nové Južné Grónsko“ Benjamina Morrella
V júni sa vzťahy na lodi natoľko zhoršili, že Filchner hľadal zámienku na únik z neznesiteľného prostredia lode Deutschland. Vypočítal, že ľadové pole, v ktorom uviazli, ich unáša smerom k miestu, na ktorom sa podľa tvrdenia amerického kapitána a lovca tuleňov Benjamina Morrella z roku 1823, mala nachádzať pevnina, všeobecne známa ako „Morrellova zem“ alebo „Nové Južné Grónsko“. Morrell vo svojich záznamoch opísal dlhý úsek pobrežia so vzdialenými zasneženými horami, hojným výskytom tuleňov a „oceánskych vtákov každého druhu“. Ako sa neskôr ukázalo, Morrellove záznamy boli plné zveličovania a preukázateľných chýb, ako aj nejasností, pokiaľ ide o pozície a dátumy, v dôsledku čoho sa nikto jeho tvrdeniam nevenoval. Filchner videl príležitosť doplniť úspechy svojej expedície o dôkaz, alebo vyvrátenie existencie Morrellovej zeme.
Dňa 23. júna 1912, asi 65 kilometrov východne od Morrellovho údajného pozorovania, vyrazila skupina troch mužov - Filchner, König a Kling z lode Deutschland so zásobami, saňami a psami na výpravu po ľade, aby našli Morellovu zem, pričom putovali počas polárnej zimy potme, len za svitu mesiaca. Terén bol veľmi náročný, museli prekonávať úseky s nahromadenými ľadovými kryhami. Ďalším problémom bolo to, že unášaná loď, ako aj ľadové pole menili polohu. Keď sa im podarilo priblížiť k miestu údajného pozorovania Benjamina Morrella, do vysekanej diery v ľade spustili olovené závažia, aby zmerali hĺbku mora. Keďže nenašli žiadne dôkazy o plytčine a žiadne viditeľné známky zeme, dospeli k záveru, že Morrell s najväčšou pravdepodobnosťou videl fatamorgánu. Keď sa vrátili na loď, zistili, že sa posunula o vzdialenosť 60 kilometrov.
V zimnom období sa zdravotný stav kapitána Vahsela za začal náhle zhoršovať, až dňa 8. augusta 1912 zomrel. O dva dni neskôr ho pochovali do ľadového hrobu a vo funkcii kapitána ho nahradil prvý dôstojník Wilhelm Lorenzen. Atmosféra sa napriek veľkému očkávaniu nezlepšila. Filchnerov vzťah s Lorenzenom nebol o nič lepší ako vzťah s jeho predchodcom. Nálady sa rýchlo striedali a nezriedka sa vyskytovali aj vyhrážky zbraňami. Samotný Filchner považoval svoj vlastný život za ohrozený a spal s nabitou zbraňou pri boku.
Unášanie lode pokračovalo. Až 26. novembra 1912 sa konečne podarilo loď Deutschland s pomocou dynamitu konečne odtrhnúť od ľadu. Počas uviaznutia lode vedci na palube získali prvé dôkazy o existencii Weddell Gyre - cirkulujúceho morského prúdu, rotujúceho okolo Antarktídy v smere hodinových ručičiek. Lodi Deutschland sa napokon dňa 19. decembra 1912 podarilo vrátiť do Južnej Georgie a opäť zakotviť v prístave v Grytvikene.
Koniec expedície
Po zakotvení lode v Grytvikene sa medzi oboma znepriatelenými tábormi rozpútali otvorené boje. Posádka sa dopočula fámu, že nedostane zaplatené a obvinila Filchnera. Keď Larsenove pokusy o nastolenie zmierenia na lodi zlyhali, najagresívnejších členov posádky ubytoval vo veľrybárskej stanici a najbližším parníkom ich poslal domov. Za náhradného kapitána Filchner vymenoval prvého dôstojníka Alfreda Klinga, ktorý bezpečne priviedol loď do Buenos Aires, kde bola dočasne zapožičaná argentínskej vláde.
Filchner sa ani v tejto situácii nevzdal pokračovania vo svojej expedícii. Informoval Americkú geografickú spoločnosť, že po období strávenom v suchom doku kvôli nevyhnutným opravám „možno opäť podniknúť expedíciu do Antarktídy a pokračovať podľa pôvodného programu“. Členovia posádky, ktorí sa vrátili do Nemecka, však ohlásili zlé vedenie expedície a katastrofálnu morálku úradom a Antarktický organizačný výbor nariadil Filchnerovi, aby sa okamžite dostavil k výsluchu na súde. Súdny proces netrval dlho. Po vypočutí obvinení a výpovedí svedkov, súd z veľkej časti zbavil Filchnera viny. Napriek tomu, že bolo jeho meno očistené, Filchner aj naďalej čelil napádaniu zo strany svojich odporcov a Vahselových prívržencov.
Roztrpčený spormi, ktoré ho počas expedície a po nej sprevádzali, sa Filchner vzdal ďalších pokusov vrátiť do Antarktídy. Loď Deutschland si odkúpil Felix König, ktorý sa rozhodol zorganizovať rakúsku expedíciu, ktorá by dokončila ciele nemeckej výpravy. Filchner dostal pozvanie, aby sa k nemu pripojil, ale on odmietol. Taktiež odmietol pozvanie od Amundsena, aby ho sprevádzal na expedícii na severný pól. Na tieto pozvania Filchner reagoval: „Moje skúsenosti ma presvedčili, že skutočne veľké úspechy v polárnych oblastiach majú len príslušníci tých národov, kde má polárny výskum tradíciu... Rozhodol som sa vrátiť k svojej pôvodnej práci v Strednej a Východnej Ázii.“
Zhodnotenie
Pri posudzovaní zodpovednosti za zlyhanie expedície, Penck a ďalší príslušníci nemeckej vedeckej obce obvinili jednako Vahsela, ako aj cisára, ktorý vystúpil proti expedícii. Na druhej strane bývalí Vahselovi zamestnávatelia kapitána obhajovali: „Geografické objavy expedície sú výlučne zásluhou Vahsela, ktorý presadzoval ciele, ktoré mu boli pridelené, s príkladnou vytrvalosťou, lojalitou a oddanosťou“.
Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 sa na problémy okolo Filchnerovej expedície zabudlo. Königova expedícia sa nikdy neuskutočnila a loď Deutschland, ktorú König premenoval na Österreich, zrekvirovalo rakúsko-uhorské námorníctvo. V priebehu vojny bola loď torpédovaná a potopená v Jadranskom mori, kde dodnes leží.
Počas vojny slúžil Filchner v nemeckej armáde. Po jej skončení napísal detailnú správu o svojej expedícii, ktorý vyšla v roku 1922. K jeho cti slúži skutočnosť, že sa v nej sotva zmienil o nepriateľstvách, ktoré ju sprevádzali. Rozhodol sa ignorovať pokračujúce očierňovanie zo strany svojich protivníkov a pokračoval vo svojich objavných cestách. V rokoch 1926–28 a 1934–38 viedol expedície do Strednej Ázie. Jeho posledná výprava do Nepálu v roku 1939 bola prerušená druhou svetovou vojnou. Následne Filchner odcestoval do Zürichu, kde žil až do svojej smrti. Krátko pred svojou smrťou v roku 1957, Filchner prelomil svoje mlčanie a napísal správu, publikovanú až v roku 1985, ktorá odhalila jeho postoj k zlyhaniu Druhej Nemeckej Antarktickej expedície.
Záver
Napriek problematickému priebehu, Druhá Nemecká Antarktická expedícia zaznamenala niekoľko významných geografických úspechov. Objavila Pobrežie Luitpold a dostala sa na južnú hranicu Weddellovho mora. Objav Filchnerovho ľadového šelfu poskytol dôkaz o tom, že Penckova teória o prieplave, oddeľujúcom dve časti antarktické pevniny, bola nesprávna. Zimná výprava Filchnera, Klinga a Königa po unášanom ľadovom poli dokázala, že Morrellovo „Nové Južné Grónsko“ neexistuje. Došlo k významným vedeckým zisteniam, vrátane prvého dôkazu o prúdení vo Weddellovom mori v smere hodinových ručičiek. Podrobný oceánografický výskum odhalil teplotné rozloženie vo vodách južného Atlantiku. Boli identifikované štyri striedajúce sa vrstvy, ktoré nesú teplejšie a chladnejšie prúdy na juh a na sever, v tomto procese zohráva ústrednú úlohu Weddellovo more.
Členovia expedície boli poctení tým, že po nich pomenovali rôzne geografické miesta v Antarktíde. Okrem Filchnerovho ľadového šelfu a Vahselovej zátoky, k nim patrí Filchnerova priekopa na morskom dne v juhovýchodnej časti Weddellovho mora, pohorie Filchner v Zemi kráľovnej Maud, Filchnerove skaly v Južnej Georgii, Cape Vahsel v Južnej Georgii, ako aj ľadovec König, a štít Mount Kling v Južnej Georgii.
Zdroje:
Antarctic Explorers: Wilhelm Filchner (south-pole.com)
Second German Antarctic Expedition - Wikipedia
Wilhelm Filchner | German explorer | Britannica
South Georgia Newsletter, September 2013 - South Georgia Website (gov.gs)
