Krátko po návrate Expedície Dornier-Wal z jej neúspešného pokusu dosiahnuť severný pól na lietadlách, organizátori expedície Roald Amundsen, Lincoln Ellsworth a Hjalmar Riiser-Larsen sa stretli, aby vyhodnotili jej priebeh a výsledky. Amundsen poukázal predovšetkým na nespoľahlivé motory, ktoré sa podpísali pod jej neúspechom a nasmeroval diskusiu smerom k lietajúcim dopravným prostriedkom, ľahším ako vzduch. Vyzdvihol skutočnosť, že riadené vzducholode nie sú tak závislé od spoľahlivosti motorov ako lietadlá, a preto majú väčšiu šancu nielen doletieť k pólu, ale vykonať niekoľko dní dlhý transpolárny let. Takýmto výkonom by sa Amundsenovo meno opäť raz mohlo zapísať do zoznamu rekordov v polárnom bádaní!
V priebehu predchádzajúcej Expedície Dornier-Wal sa stalo, že zomrel Ellsworthov otec a hlavný sponzor expedície - Lincoln Ellsworth po ňom zdedil značný majetok. Hoci dedičské konanie ešte len prebiehalo, nebol pre Ellswortha problém, vyčleniť na novú expedíciu so vzducholoďou na vtedajšie časy značnú sumu $100.000.
Po dohodnutí rozpočtu začal Amundsen s Ellsworthom a Riiser-Larsenom okamžite plánovať novú expedíciu na vzducholodi, ktorá by letela z arktickej obce Ny-Ålesund na Špicbergoch do mesta Nome na Aljaške. Táto trasa zahŕňala prelet ponad severný pól. Výhody vzducholodí v porovnaní s lietadlami, boli nielen v dlhšom dolete, ale aj v tom, že lietadlá museli v prípade poruchy motora núdzovo pristáť, zatiaľ čo motor vzducholode mohol byť opravený aj počas letu vo vzduchu. Vzducholode mohli navyše niesť väčší náklad ako lietadlá a nepotrebovali štartovaciu, resp. pristávaciu dráhu.
Pilot Riiser-Larsen absolvoval kurz lietania na vzducholodiach v Anglicku a získal výborný prehľad o všetkých existujúcich modeloch. Ako najlepšiu voľbu pre plánovaný let do Arktídy, odporučil taliansku vzducholoď N1, ktorú vyvinul Umberto Nobile.
Hoci bola vzducholoď N1 majetkom talianskej vlády, Riiser-Larsen s Amundsenom najprv zatelefonovali plukovníkovi Umbertovi Nobilemu, ktorý bol konštruktérom a zároveň aj pilotom vzducholode N1 a vedel odpovedať na všetky technické otázky. Po vyhodnotení telefonátu, Amundsen poslal Nobilemu telegram s návrhom na stretnutie.
Umberto Nobile
Umberto Nobile (1885 – 1978) bol taliansky inžinier, pilot a arktický prieskumník. Narodil sa v blízkosti Neapola v mestečku Lauro a inžiniersky titul v elektrotechnickom a priemyselnom inžinierstve získal na Neapolskej univerzite. V roku 1906 začal pracovať pre talianske štátne železnice, kde vyvíjal projekt elektrifikácie železničného systému. V roku 1911 sa jeho záujmy zamerali na oblasť leteckého inžinierstva a zapísal sa do ročného kurzu, ktorý ponúkala talianska armáda. Nobileho vždy fascinovala práca priekopníkov vzducholodí, akým bol Ferdinand von Zeppelin. Keď Taliansko v roku 1915 vstúpilo do prvej svetovej vojny, 29-ročný Nobile sa trikrát pokúsil narukovať, ale po každý raz bol odmietnutý, ako fyzicky nespôsobilý pre vojenskú službu.
Nobile strávil prvú svetovú vojnu vojnu vývojom nových modelov vzducholodí a dohliadaním na ich výrobu. Talianska armáda používala vzducholode už v roku 1912 počas taliansko-tureckej vojny, a to na bombardovanie a vojenský prieskum. Pre vojenské účely armáda postavila asi 20 polovystužených vzducholodí triedy M, ktoré mohli niesť až 1.000 kg munície, určenej na útoky na pozemné a námorné ciele.
V júli 1918 Nobile uzavrel s troma kolegami konzorcium, ktoré nazvali Aeronautical Construction Factory. V tomto období Nobile prednášal aj na univerzite v Neapole a získal licenciu skúšobného pilota vzducholodí. Bol presvedčený, že stredne veľké, polovystužené vzducholode sú lepšie ovládateľné a bezpečnejšie ako nevystužené, alebo s pevnou konštrukciou. Prvým projektom konzorcia bola vzducholoď T-34, ktorá bola navrhnutá na prelet nad Atlantickým oceánom. Keď sa tento model osvedčil a vzducholoď T-34 v roku 1919 úspešne preletela Atlantik, Nobile a jeho partneri predali T-34 talianskej armáde. Aj americká armáda zakúpila vzducholoď T-34 v roku 1921 a uviedla ju do prevádzky pod názvom Roma. Vo februári 1922, v dôsledku kolízie s vedením vysokého napätia, Roma havarovala v Norfolku vo Virgínii, pričom prišlo 34 ľudí o život.
V roku 1923 začal Nobile a jeho kolegovia s výrobou novej vzducholode N1. Táto vzducholoď bola navrhnutá pre Taliansku armádu. Z dôvodu nutnosti zachovať vojenské tajomstvo bolo nutné, aby Nobile vstúpil do armády. Ponúkli mu miesto plukovníka v leteckej službe, hoci nikdy predtým v armáde neslúžil.
Vyjednávanie o zakúpení vzducholode N1
Vráťme sa k nášmu príbehu. Plukovník Nobile zareagoval na Amundsenov telegram tým, že pricestoval do Oslo, aby osobne prejednal obchodný prípad. Priniesol si so sebou splnomocnenie talianskej vlády, ponúknuť vzducholoď N1 Amundsenovej expedícii zadarmo, za podmienky, že bude letieť pod talianskou vlajkou. Tento návrh považoval Amundsen a jeho druhovia za neprijateľný a trvali na tom, že počas expedície vzducholoď poletí pod nórskou vlajkou.
Keď Nobile neuspel s ponukou darovania vzducholode, dohodli sa na kúpnej cene $75.000. Vzducholoď N1 mala v tom čase už dva roky a musela podstúpiť údržbu, aby mohla vykonať náročný let nad severným pólom. Kúpna cena zahŕňala všetky opravy vzducholode a jej uvedenie do perfektného stavu pre potreby arktickej expedície.
Polovystužená vzducholoď N1 potrebovala na pristávanie hangár. Amundsen presadil, aby plánované opravy zahŕňali aj prerobenie nosu vzducholode na pevný, aby mohla pristávať aj bez hangára, ukotvením o stožiar. S týmto výsledkom jednaní sa Umberto Nobile vrátil do Ríma, aby pripravil finálnu verziu zmluvy. O mesiac neskôr pricestoval do Ríma aj Amundsen s Riiser-Larsenom, aby mohli kúpnu zmluvu podpísať.
Formálnym vlastníkom vzducholode sa mala stať Nórska letecká spoločnosť (Den norske Luftseiladsforening), pod vedením Rolfa Thommesena, ktorá sa zaviazala pokrývať všetky výdavky expedície nad rámec Ellsworthovho príspevku. Tie zahŕňali aj náklady na prepravu všetkého expedičného materiálu na Špicbergy do osady Ny-Ålesund a výstavbu veľkého hangáru, ako aj kotviaceho stožiara.
Slávnostné odovzdanie vzducholode
Amundsen mal pôsobiť v úlohe vrchného veliteľa expedície. Ellsworth, ako dôležitý sponzor, bol súčasťou velenia a Nobilemu ponúkli funkciu pilota vzducholode. Po intenzívnej diskusii, v ktorej Nobile odmietol úlohu najatého pilota, sa dohodli, že Nobile bude kapitánom vzducholode a expedícia bude mať troch veliteľov. Dohodli sa na oficiálnom názve expedície: „Amundsen-Ellsworth-Nobile Transpolar Flight“- Transpolárny let Amundsena-Ellswortha-Nobileho. Prvým dôstojníkom sa stal Hjalmar Riiser-Larsen. Nobile trval na tom, že väčšina posádky bude talianska, kým Amundsen s Rolfom Thommesenom požadovali, aby väčšinu posádky tvorili Nóri. Napokon sa dohodli, že šestnásťčlenná posádka bude pozostávať zo šiestich Talianov (vrátane Nobileho), zvyšok budú Nóri a jeden Američan.
Talianska vláda súhlasila s predajom vzducholode expedícii za $75.000 a jej následným odkúpením za $46.000 za predpokladu, že po expedícii bude v dobrom stave. Dohodli sa aj na tom, že pred odovzdaním vzducholode novému majiteľovi, prestavajú kabínu. Pôvodná kabína bola veľká, extravagantná a mala tri miestnosti - kokpit, spálňu a obývaciu miestnosť s pohodlnými kreslami. Pred letom nad Severným ľadovým oceánom bolo potrebné ušetriť čo najviac hmotnosti a Amundsen rozhodol, že kabína pre účastníkov expedície bude menšia a jednoduchšia.
Zmena vlastníctva vzducholode sa uskutočnila dňa 29. marca 1926 počas veľkého slávnostného ceremoniálu v obrovskom hangári na letisku Ciampino pri Ríme. Prítomní boli, okrem mnohých ďalších pozvaných hostí, Amundsen, Ellsworth, Riiser-Larsen, členovia nórskej posádky a Rolf Thommesen z Nórskej leteckej spoločnosti. Za taliansku stranu na slávnosti zúčastnil Nobile a jeho talianska posádka, ako aj nórsky veľvyslanec v Ríme Johannes Irgens a v neposlednom rade taliansky premiér Benito Mussolini. Pre úspešný priebeh expedície a vzťah medzi Nobilem a Amundsenom nebolo prínosné, že Mussolini považoval expedíciu za výbornú reklamu pre svoj fašistický štát, čo bola hlavná téma jeho dlhého prejavu. Pri odovzdávaní vzducholode N1 zmenili jej názov na Norge.
Vzducholoď Norge bola 106 m dlhá, 19 m široká a 24 m vysoká. Bola vyrobená zo spevneného hliníka potiahnutého pogumovaným textilom. Vnútri bol balón rozdelený na sekcie, naplnený 19.500 m³ vodíka, Pod plynovým balónom sa nachádzal mostík, ktorým mohla posádka prechádzať od kabíny k motorom a ventilom, kvôli vypúšťaniu tlaku vodíka, zhadzovaniu záťaže a vykonávaniu opráv a údržby. Tri spaľovacie motory s výkonom 245 HP na jeden motor, boli upevnené na bokoch trupu vzducholode a pod kýlom. Norge dokázala v ideálnych podmienkach vyvinúť rýchlosť až 80 km/h.
Hoci počet členov posádky bol už dohodnutý, výber a kvalifikácia jednotlivých mužov sa ukázali byť zložitejšími, než Amundsen predpokladal. Lietanie na vzducholodi zahŕňalo iné profesie, než lietanie na lietadlách. Posádka musela riešiť náročné úlohy, týkajúce sa plynulosti letu. K základným letovým parametrom patril tlak vodíka, ktorým bola vzducholoď naplnená a ten bolo potrebné udržiavať na konštantnej hodnote. Tlak sa totiž s rastúcou teplotou okolia a nadmorskou výškou zvyšoval a naopak. Ak by sa tlak vodíka neúmerne zvýšil, hrozilo, že trup vzducholode pod jeho tlakom praskne. Preto bolo potrebné nadmerný tlak vypúšťať ventilmi. Znížený objem vodíka po jeho vypustení, bolo zase potrebné kompenzovať znížením hmotnosti vzducholode, čiže odhodením záťaže, ktorú spravidla tvorili vrecia s pieskom. Nakoľko let ponad pól, až na Aljašku, mal trvať 55 hodín bez medzipristátia, nebolo možné počas letu doplniť vodík, ani nabrať nové vrecia s pieskom, a preto bolo mimoriadne dôležité nimi neplytvať, a predovšetkým udržiavať plynulý let.
Ďalšou výzvou letu ponad Severný ľadový oceán bola skutočnosť, že členovia talianskej posádky ešte nikdy v živote nevideli sneh a ľad a neboli na arktické podmienky pripravení. Navyše sa prejavila komunikačná, resp. jazyková bariéra. Taliani nevedeli po nórsky, ani anglicky, Nóri nevedeli po taliansky a Ellsworth sa vedel dohovoriť len po anglicky. Velenie expedície rozhodlo, že komunikácia bude v Angličtine, pričom talianski mechanici používali na komunikáciu s Nórmi tlmočníka.
Jednou mimoriadne dôležitou, ale zatiaľ nevyskúšanou výzvou, ktorej museli čeliť, bolo namŕzanie ľadu na vzducholoď, jeho vplyv na jej hmotnosť a na vlastnosti letu.
Let Norge na Špicbergy do Ny-Ålesund
O niekoľko týždňov po oficiálnom odovzdaní vzducholode Norge do vlastníctva Nórskej leteckej spoločnosti, bola vzducholoď pripravená na odlet na Špicbergy. Z dôvodu zabezpečiť expedícii patričnú medializáciu a publicitu, vzducholoď letela na po trase Rím – Veľká Británia – Leningrad - Ny-Ålesund a v každom mieste pristátia sa organizovali propagačné aktivity. Amundsen v tom čase dokončoval prednáškové turné v USA a k expedícii sa pripojil dňa 12. apríla 1926 na Špicbergoch.
Dňa 29. apríla 1926, na veľké Amundsenovo počudovanie, dorazil do Ny-Ålesund americký parník Chantier s expedíciou Richarda Byrda, ktorá plánovala let na severný pól z King´s Bay na lietadlách. Na prvý pohľad to vyzeralo, že sa na rovnakom mieste stretli dve konkurenčné expedície. Amundsena prítomnosť americkej expedície síce prekvapila a určite ho nepotešila, oficiálne sa však vyjadril, že o súťaži nemôže byť ani reči. Byrdovým cieľom bolo letieť k severnému pólu a naspäť, zatiaľ čo Expedícia Norge mala za cieľ preletieť ponad severný pól až na Aljašku a preskúmať dovtedy neprebádané oblasti v Severnom ľadovom oceáne. Byrd si do King´s Bay priviezol dve lietadlá Fokker BA-1. Posádku lietadla, určeného na prelet nad pólom, tvoril Byrd s Benettom. Ich lietadlo nazvali Josephine Ford, po dcére sponzora expedície Edsela Forda.
Okrem Byrdovej expedície, s ktorou sa Amundsen v Ny-Ålesund stretol, do Arktídy v roku 1926 vyrazila aj ďalšia letecká expedícia, ktorá sa zapísala do dejín polárneho bádania ako Arktická expedícia Detroit. Viedol ju austrálsky ornitológ a polárny bádateľ George Hubert Wilkins. Wilkins plánoval uskutočniť transpolárny let opačným smerom než Amundsen, a to z najsevernejšieho bodu Aljašky - Point Barrow na Špicbergy. V roku 1926 sa však Wilkinsovi transpolárny let uskutočniť nepodarilo a zostalo len pri skúšobných letoch, ktoré z viacerých dôvodov dopadli katastrofálne. S Wilkinsom sa ešte stretneme v samostatnom blogu, preto detaily jeho expedície v tomto príbehu vynechám.
Takže, prekvapivo, sa v lete roku 1926 v Arktíde vyskytli paralelne tri expedície, ktoré mali namierené na severný pól. Dve nich mali základne v Ny-Ålesund/King´s Bay na Špicbergoch. Byrdova expedícia si priviezla lietadlá a Amundsenova vzducholoď. Obidve expedície plánovali letieť k severnému pólu, pričom Amundsen mal v úmysle pokračovať v lete vzducholoďou, až do Aljašského mesta Nome, kým Byrd plánoval prelet ponad pól a následný návrat na Špicbergy. Richard Byrd sa vyjadril: „Všetci traja - Amundsen, Wilkins a ja chceme objaviť novú pevninu v Severnom ľadovom oceáne a pokoriť severný pól zo vzduchu. Nie sú to preteky, ale... je tu akási súťaživosť.“ Amundsen sa nenechal vyprovokovať do emotívnej reakcie a poznamenal, že severný pól už predsa pokorený bol a cieľom Expedície Norge je transpolárny let a nie dosiahnutie severného pólu.
Napriek zmierlivým oficiálnym vyjadreniam, sa medzi členmi oboch - Byrdovej aj Amundsenovej expedície vyvinuli obozretnosť, napätie, až nevraživosť. Amundsen vedel, že Byrdov let k pólu sa mal uskutočniť skôr, ako mala odletieť Expedície Norge a veľmi sa obával, že v prípade meškania Byrdovho návratu z pólu, by bol nútený sa zúčastniť pátrania po Byrdovom lietadle. Za takej situácie by už v letnej sezóne roku 1926 nezostal čas na vykonanie Expedície Norge a jej transpolárneho letu .
Ešte pred príchodom Amundsena, Nórska letecká spoločnosť postavila na pobreží King´s Bay mohutný hangár. Bol 30 metrov vysoký a 110 metrov dlhý. Dňa 7. mája 1926 priletela do King´s Bay vzducholoď Norge s talianskou posádkou a členovia expedície ju lanami vmanévrovali do hangáru. Prípravné práce na expedíciu prebiehali v uzatvorenom priestore, čo prirodzene vzbudzovalo zvedavosť členov Byrdovej expedície, ktorí nemali do hangáru prístup. Amundsen sa rozhodol urovnať napätý vzťah s Byrdom, pretože mu to pripomínalo nešťastné preteky na južný pól, počas ktorých sa so Scottom navzájom ignorovali a to prispelo ku tragickému koncu Scottovej výpravy. Preto Amundsen urobil ústretový krok a ponúkol Byrdovi podporu pri montáži lietadiel, ako aj pri výbere vhodného miesta na štartovaciu dráhu. Navyše mu poradil, v ktorej časti dňa je kvalita snehu najvhodnejšia na odlet a poskytol mu pár teplých čižiem, ako aj záchranný balíček a ľahké sane, ktoré v Byrdovej výbave chýbali. Tak sa stalo, že sa Byrd s Amundsenom spriatelili a počiatočné napätie medzi nimi povolilo.
V ten istý deň, keď priletela vzducholoď Norge, prišiel z Point Barrow telegram, v ktorom sa Wilkins pýtal na počasie na Špicbergoch. Posielať odpoveď na telegram bolo zbytočné, pretože Wilkins nemal na Point Barrow viac šťastia, než Amundsen pred troma rokmi a obidve jeho lietadlá havarovali ešte počas testovacích letov.
Krátko po polnoci z 8. na 9. mája 1926 sa podaril odlet lietadla Josephine Ford s Byrdom a Bennettom na palube. Na druhý deň, ani nie 15 hodín po Byrdovom odlete, náhle začuli v King´s Bay zvuk leteckého motora, ktorý sa približoval. Po pätnásť a pol hodinovom lete, lietadlo Josephine Ford zosadlo na ľad. Prvými, kto oboch letcov po vystúpení z lietadla privítali, bol Amundsen s Ellsworthom. Celé osadenstvo Ny-Ålesund oslávilo Byrda s Bennettom ako hrdinov. Nikto nevenoval pozornosť tomu, že lietadlo sa vrátilo o niekoľko hodín skôr, než bol jeho plánovaný prílet.
Podľa údajov, ktoré Byrd poskytol, lietadlo Josephine Ford odletelo z King´s Bay o 1:50 ráno dňa 9. mája a letelo priamo na severný pól. Pól dosiahli tesne po 9:00 a v Ny-Ålesunde zosadli v ten istý deň o 17:00. Podľa poskytnutých údajov malo lietadlo priemernú rýchlosť 160 km/h a preletelo vzdialenosť 2.400 km. O týchto letových parametroch sa viedli v odborných kruhoch dlhé diskusie, ktoré dospeli k silnej pochybnosti o tom, či Byrd s Bennettom skutočne doleteli až k pólu.
Odlet vzducholode Norge
Dňa 11. mája Nobile vyhlásil, že vzducholoď Norge je pripravená na odlet. Niekoľko desiatok mužov v zálive King´s Bay držalo laná, kým vzducholoď vypúšťali z hangáru.
Norge odletela z Ny-Ålesundu 11. mája o 9.55 GMT. V obmedzenom priestore paluby vzducholode sa nachádzalo 16 mužov, z toho osem nórskych členov posádky, sedem Talianov a jeden Američan. Ako už vieme, trojica veliteľov pozostávala z Roalda Amundsena, Lincolna Ellswortha a Umberta Nobileho. Druhým pilotom bol Hjalmar Riiser-Larsen, vedúcim rádiotelegrafu Birger Gottwaldt, pilotom a operátorom bočného kormidla Emil Andreas Horgen, meteorológom Finn Malmgren, hlavným mechanikom Oskar Omdal, telegrafistom Fridtjof Storm-Johnsen a operátorom kormidla Oscar Wisting. Zvyšok mužov na palube tvorila talianska posádka, v ktorej bol aj novinár Fredrik Ramm a mechanici.
Nobile vzal proti všetkým leteckým predpisom so sebou aj svojho malého psíka Titina.
Keď podporný pozemný personál pustil laná, Norge prudko vyletela nahor a nabrala kurz smerom k severnému pólu. Počasie bolo vynikajúce a obloha bezoblačná. Vzducholoď čakala prvá fáza letu k pólu, dlhá 1.200 kilometrov. Rýchlosť letu bola približne 80 km/h. Počas prvých kilometrov vzducholoď sprevádzalo lietadlo Josephine Ford, s Byrdom a Bennettom na palube. Vrátilo sa do King´s Bay, až keď vzducholoď doletela k súvislému ľadu.
Posádka na palube vzducholode bola ihneď po štarte zamestnaná vykonávaním rutinných úloh. Riadenie vzducholode totiž pozostávalo z nastavovaní viacerých kormidiel, merania výšky, rýchlosti letu, kurzu, tlaku plynu a iných činností, ktorým sa venovalo desať členov posádky v kabíne. Ďalších šesť členov posádky, ktorí sa pohybovali v exteriéri, malo na starosti činnosť vypúšťacích ventilov, kontrolu a opravy motorov a sledovanie, či nedochádza k vonkajšiemu poškodeniu trupu vzducholode. Členovia oboch tímov sa vymieňali, pretože nikto nevydržal byť vonku v tuhom mraze a silnom vetre príliš dlho. Vnútri kabíny sa však príliš nezohrali, len sa ochránili pred vetrom.
Manipulácia s ohňom bola počas letu zakázaná, aby v prípade úniku vodíka nedošlo k výbuchu. Preto sa v kabíne nesmelo ani variť, ani kúriť. Muži, ktorí práve nevykonávali nejakú činnosť, sedeli s termoskou čaju v ruke, čo bol jediný spôsob ako sa zohriať v treskúcom mraze, ktorý sa v kabíne nachádzal.
Navigáciu mal na starosti Oscar Wisting s Emilom Horgenom, a tí poskytovali informácie Nobilemu, ktorý ich vyhodnotil a vydával príkazy na vykonávanie korekcií. Na palube vzducholode sa nacházdal aj rádiový vysielač, vďaka ktorému mohla svetová verejnosť v priamom prenose sledovať pohyb expedície.
Najväčšie nebezpečenstvo predstavovali úseky letu v hmle, ktorá spôsobovala namŕzanie ľadu na ventiloch a vytvárala vrstvu ľadu na trupe vzucholode, ktorá tým naberala hmotnosť.
Dňa 12. mája 1926, krátko po polnoci o 1:20 GMT Norge doletela na severný pól. Na počesť dosiahnutia cieľa, sa vzducholoď spustila do výšky 100 metrov a hodinu krúžila okolo pólu. Traja velitelia zhodili na pól tri štátne vlajky na žrdiach, ktoré sa zapichli do ľadu. Vlajky Nórska a USA boli malé, kým talianska vlajka bola podstatne väčšia. Pred expedíciou sa síce všetci traja velitelia dohodli na veľkosti vlajok, ale Nobile pod Mussoliniho nátlakom nerešpektoval túto dohodu a na expedíciu priviezol veľkú vlajku. Nebolo to prvé porušenie dohodnutých pravidiel a zmluvných záväzkov zo strany talianskych partnerov a Amundsen ťažko znášal ich nadradenosť, ktorú takýmto spôsobom verejne prezentovali.
Amundsen a Wisting si počas preletu nad pólom bez slova vymenili sprisahanecké pohľady, čo znamenalo, že si boli vedomí, že boli prvými ľuďmi na svete, ktorí dosiahli severný aj južný pól. Po ukončení obletu pólu, let pokračoval smerom na Aljašku. Keď vzducholoď opustila pól, letela nad dovtedy neznámym územím a všetci upierali zrak na ľad pod nimi, v snahe nájsť neznámu pevninu. Nanešťastie, sa o 8:30 dostali do hustej hmly, ktorá im znemožňovala výhľad. Hmla spôsobila, že na exteriéri vzducholode začala namŕzať vrstva ľadu. Vrtule motorov vymršťovali namrznuté kusy ľadu do plášťa vzducholode a hrozilo jeho prepichnutie.
Posádka, ktorá bola bez spánku už vyše troch dní a troch nocí, vykazovala silné známky vyčerpania, ale spánok si nemohla dovoliť, nanajvýš len občasné krátke zdriemnutie.
Dňa 13. mája o 6:45 GMT uvideli pod sebou zem a o niečo neskôr preleteli ponad osadu Wainwright, ktorú Amundsen a Omdal už spoznali počas pobytu na Aljaške v rokoch 1922-23. Dokonca uvideli zvrchu aj malý domček, ktorý postavili a jeho nových obyvateľov, ako mávajú zo strechy.
Doletom nad územie Aljašky sa však expedícia neskončila a vzducholoď čakala najťažšia časť letu, ktorou bolo doletieť až do Nome a pristáť na pripravený stožiar. V Beringovom mori sa však rozpútala víchrica, ktorá uniesla Norge cez Beringovu úžinu na západ k sibírskemu pobrežiu. Tam sa vietor obrátil a na sklonku dňa 13. mája boli späť pri aljašskom pobreží. Nepredvídateľný silný vietor vláčil vzducholoď všetkými smermi a bolo zjavné, že ju Nobile nemá pod kontrolou. Búrka spôsobila, že plášť vzducholode sa miestami roztrhol, čo posádka nedokázala za letu opraviť. Za zložitej a nebezpečnej situácie im nezostávalo nič iného, než pri najbližšej možnej príležitosti núdzovo pristáť. Netreba zdôrazňovať, že všetci členovia posádky boli po 4 dňoch letu extrémne vyčerpaní.
Pristátie na Aljaške
Aj keď nevedeli, kde sa presne nachádzajú, rozhodli sa pristáť na akomkoľvek mieste Aljašského pobrežia, kde to bude možné. Dňa 14. mája si vybrali na pristávací manéver ľadom pokrytý záliv vedľa malej osady. Nobilemu sa podarilo hladké pristátie. Ako sa neskôr dozvedeli, po 72 hodinách ich vzducholoď doletela k osade Teller, ktorá leží asi 160 km severozápadne od Nome. Tým sa ukončil ich 5.300 kilometrov dlhý let. Po pristátí sa naštrbený vzťah medzi Amundsenom a Nobilem ešte viac zhoršil. Amundsen s Ellsworthom mali výhrady k Nobileho veleniu počas transpolárneho letu a Nobile sa cítil za svoj výkon nedocenený. Expedícia sa nerozišla v dobrom. Amundsenov tím odplával do Nome a Nobile so svojimi ľuďmi zostal v Telleri, odkiaľ poslal rozsiahlu správu o Expedícii Norge, pričom vyzdvihol svoju úlohu na jej úspechu.
Po krátkom pobyte v Nome, Amundsen a jeho posádka odplávali do Seattlu, odkiaľ sa vlakom prepravili do New Yorku. Tam sa Amundsenovi dostalo vrelého privítania, dokonca sa stretol aj s Richardom Byrdom, ktorý mu srdečne pogratuloval k úspechu. V polovici júla sa Amundsen vrátil naspäť do Nórska. Bol sklamaný z toho, koľko pozornosti na seba pritiahol taliansky plukovník Nobile a obviňoval ho z nedodržania zmluvy o medializácii, ktorú obidvaja podpísali. Napriek tomu bola Expedícia Norge úspešná, splnila svoj cieľ a dostalo sa jej veľkého verejného uznania. Jej účastníci sa vrátili do svojich krajín ako hrdinovia.
Po Expedícii Norge sa Amundsen utiahol do ústrania svojho domu v Uranienborgu, aby napísal knihu o transpolárnom lete Expedície Norge. Po jej vydaní sa vybral na prednáškové turné po USA, kde zistil, že paralelne s ním sa konajú prednášky Umberta Nobileho. Rozsah neoprávnenej talianskej propagandy živenej a podporovanej Mussolinim, Amundsena natoľko popudil, že sa pustil s Nobilem do verejného sporu. Amundsen sa dovolával svojich práv na publikovanie výsledkov expedície, ale nedocenil silu fašistickej propagandy a vyčerpávajúci spor sa mu nepodarilo doviesť do úspešného súdneho procesu.
Expedícia Italia
Vzducholoď N1/Norge bola prvou z radu N, ktorú vyvinulo talianske konzorcium Aeronautical Construction Factory pod Nobileho vedením. Druhou polovystuženou vzducholoďou z Nobileho dielne bola N2 a tá sa využívala na vojenský výcvik. Tretiu vzducholoď tohto radu, N3 predala talianska vláda japonskému námorníctvu. Počas jej prvého skúšobného letu v Japonsku dňa 6. apríla 1927, ktorý pilotoval Nobile, bola vzducholoď N3 nútená za silnej búrky núdzovo pristáť. Posádke sa podarilo bezpečne vystúpiť tesne predtým, ako ju vietor odniesol na more, kde explodovala. Štvrtou vzducholoďou rovnakého modelového radu, bola vzducholoď N4. Pri porovnaní s N1, bola trochu menšia, ľahšia, dosahovala nižšiu letovú rýchlosť, ale zato uniesla ťažší náklad a predovšetkým viac paliva. Túto vzducholoď si ponechala talianska vláda a pomenovala ju Italia.
Umberto Nobile si rád pripisoval zásluhy na úspechu Expedícii Norge a tvrdil, že by ju zvládol absolvovať aj bez Amundsena. Aby to dokázal, rozhodol sa zorganizovať vlastnú expedíciu. Tá mala potvrdiť, že Nobile je nielen úspešným konštruktérom a pilotom, ale aj zdatným polárnym prieskumníkom. Pre Taliansku národnú arktickú expedíciu Nobile vybral vzducholoď Italia. Bez povolenia použil základný tábor v Ny-Ålesund na Špicbergoch, ktorý dal vybudovať Amundsen, aby odtiaľ vykonal tri prieskumné lety, každý z nich do inej oblasti Arktídy. Prvé dva lety boli úspešné, aj keď nie bez problémov.
Tretí let odštartoval ráno 23. mája 1928, smerom k severnému pólu. Nobile plánoval letieť k pólu pozdĺž grónskeho pobrežia. S výdatnou pomocou silného zadného vetra dosiahla Italia severný pól o devätnásť hodín po štarte, krátko po polnoci dňa 24. mája.
Ten istý zadný vietor, ktorý pomohol Italii dosiahnuť pól, jej však bránil v návrate. Nobile vypočítal, že vplyvom protivetra bude spiatočná cesta trvať 40 hodín.
Po 24 hodinách silného čelného vetra a hustej hmly, bola vzducholoď Italia len v polovici letu naspäť na základňu v King´s Bay na Špicbergoch. V zlom počasí mala vážne technické problémy. Ľad, ktorý sa tvoril na vrtuliach, sa odlamoval a úlomky vytvárali diery v obale trupu, čo si vyžadovalo neustále opravy. Silný vietor spôsobil dvojnásobnú spotrebu paliva. Dr. Běhounek, ktorý mal na starosti navigáciu, hlásil odchýlky v kurze až 30 stupňov. Nobile, ktorému sa nedarilo udržať kurz a vedel, že nemá dostatok paliva, zhodnotil situáciu ako kritickú. 25. mája o 10:25 Nobile pripustil, že havárii sa už nedá vyhnúť. Nariadil úplné zastavenie motorov a prerušenie dodávky elektrickej energie, aby zabránil požiaru pri náraze o ľad. O niekoľko sekúnd neskôr, riadiaca kabína vzducholode dopadla na členitý ľad a rozbila sa na niekoľko kusov. Trup vzducholode, zbavený záťaže, odletel s časťou posádky do diaľky a stratil sa hmle. Stroskotanci, ktorí uviazli na ľade, našli v troskách kabíny vysielačku a podarilo sa im poslať signál SOS.
Dňa 26. mája 1928 zazvonil u Amundsena telefón. Volal mu redaktor novín Aftenposten, ktorý ho informoval o tom, že sa vzducholoď Italia stratila pri Špicbergoch. Rádiové spojenie sa prerušilo a nikto nemá o Italii žiadne správy. Po vzducholodi bolo vyhlásené pátranie. Amundsen sa okamžite rozhodol pre účasť na záchrannej operácii. Avšak jeho prítomnosť na záchrane posádky talianskej expedície, vzhľadom na spor s Nobilem, Mussolini odmietol. Na veľké medzinárodné prekvapenie, francúzska vláda ignorovala Mussoliniho zákaz a poskytla Amundsenovi dvojplošník Latham. Dňa 18. júna 1928 vzlietlo lietadlo Latham s francúzskym pilotom Reném Guilbaudom, nórskym pilotom Leifom Dietrichsonom, ďalšími dvoma Francúzmi a Amundsenom, z Tromsø smerom k Špicbergom. Krátko po štarte sa stratilo v hmle. Čoskoro sa s lietadlom prerušilo rádiové spojenie a zmizli po ňom všetky stopy.
Niekoľko stroskotaných členov Expedície Italia sa podarilo zachrániť medzinárodnej záchrannej misii, medzi zachránenými bol Umberto Nobile a aj český rádiológ Dr. František Běhounek. Ten pod dojmami z Expedície Italia napísal niekoľko kníh zachytávajúcich tieto udalosti, vrátane jeho najznámejšej knihy "Trosečníci na kře ledové" (slovenský preklad: Prežili na chladnom ľade, 1928).
Prvé záchranné lietadlo, ktoré pristálo blízko miesta havárie, bol Fokker C.V-E. ktorý patril švédskemu letectvu. Pilotom bol poručík Einar Lundborg a pozorovateľom bol poručík Schyberg. Na mieste sa nachádzalo šesť zranených členov posádky. Nobile pripravil podrobný plán evakuácie, Lundborg však odmietol vziať na palubu kohokoľvek iného, než Nobileho. Tvrdil, že lietadlo môže uniesť len jedného muža. Zranený Nobile bol následne letecky prepravený do Søre Russøya, základného tábora švédskych a fínskych leteckých záchranárov. Keď sa Lundborg vrátil na miesto havárie sám, aby vyzdvihol dvoch ďalších mužov, pri pristávaní havaroval a zostal uväznený s ostatnými členmi posádky vzducholode Italia, ktorých napokon zachránil sovietsky ľadoborec Krasin.
Záchranné operácie prebiehali až do septembra 1928. V dôsledku havárie Expedície Italia zahynulo osem členov posádky a deväť záchranárov.
Nobileho vyzdvihla z tábora Søre Russøya talianska loď Città di Milano. Kapitán lode zbavil Nobileho svojprávnosti a odmietol sa podieľať na záchrane zvyšných preživších z Expedície Italia. Proti jeho vôli odviezol Nobileho do Ríma. Havária expedície nebola v súlade s propagandistickými cieľmi talianskej vlády a Nobile preto upadol do Mussoliniho nemilosti. Oficiálne vyšetrovanie leteckého nešťastia, počas ktorého bola zničená vzducholoď Italia, obvinilo Nobileho zo zapríčinenia havárie a aj z toho, že opustil svoju posádku a zanechal ju v Arktíde. Na protest proti týmto záverom vyšetrovania, Nobile vystúpil v marci 1929 z armády.
V roku 1931 Nobile opustil Taliansko, aby ďalšie štyri roky pracoval v Sovietskom zväze, kde pomáhal s vývojom sovietskych polovystužených vzducholodí. V roku 1939 odišiel do Spojených štátov amerických vyučovať aeronautiku na Lewis University v Romeoville, Illinois. Keď Taliansko vstúpilo do vojny so Spojenými štátmi, Nobile dostal ponuku zostať v USA, ale on odmietol získať americké štátne občianstvo a v máji 1942 sa vrátil do Talianska. Po krátkom pobyte v Ríme sa presťahoval do Španielska, kde zostal, až kým sa Taliansko v septembri 1943 nevzdalo spojeneckým silám. Po skončení druhej svetovej vojny sa Nobile vrátil do Ríma, kde žil až do svojej smrti.
V roku 1945 talianske letectvo zbavilo Nobileho všetkých obvinení, súvisiacich s haváriou vzducholode Italia, povýšilo ho na generálporučíka a priznalo mu odmenu z roku 1928. Nasledujúci rok bol Nobile zvolený do Ústavodarného zhromaždenia ako nezávislý kandidát za Komunistickú stranu Talianska. Až do odchodu do dôchodku vyučoval na Neapolskej univerzite a písal o svojich zážitkoch.
V roku 1969 Umberto Nobile a Talianska geografická spoločnosť postavili pamätník obetiam Expedície Italia s menami účastníkov expedície, ktorí zahynuli, ako aj záchranárom, ktorí prišli o život pri pokusoch o záchranu.
Nobile zomrel v Ríme dňa 30. júla 1978 vo veku 93 rokov, krátko po oslave 50. výročia svojej druhej a zároveň poslednej polárnej výpravy. Múzeum talianskeho letectva vo Vigna di Valle (neďaleko Ríma) otvorilo veľkú stálu expozíciu o jeho úspechoch.
Príbeh Umberta Nobileho prináša odkaz aj súčasnosti. Poukazuje na rozsah a dopad fašistickej propagandy a potvrdzuje, že je všetkého schopná.
Záver
Pred Amundsenom sa vyskytli traja polárni bádatelia, ktorí tvrdili, že dosiahli severný pól: Frederick Cook v roku 1908, Robert Peary v roku 1909 a Richard E. Byrd v roku 1926. Avšak ani jeden z nich nepredložil o tom hodnoverný dôkaz. Preto viacero vedcov zo začiatku 20. storočia spochybnilo ich tvrdenia a vyhlásilo ich za nepravdivé. Prvé nespochybnené dosiahnutie severného pólu uskutočnila až posádka Expedície Norge dňa 12. mája 1926. Roald Amundsen a Oscar Wisting sa stali prvými mužmi, ktorí dosiahli obidva geografické póly, jeden po zemi a druhý letecky.
Počas pátracej misie po stroskotancoch z Expedície Italia, sa Amundsenovo lietadlo navždy stratilo v Arktíde. Neskôr bol pri pobreží Tromsø nájdený krídlový plavák a spodná nádrž na benzín, ktoré pravdepodobne pochádzali z francúzskeho lietadla Latham. Predpokladá sa, že lietadlo havarovalo v Barentsovom mori a že Amundsen a jeho posádka zahynuli buď počas havárie, alebo krátko po nej. Nórska vláda v septembri 1928 odvolala pátranie po Amundsenovi a ostatných členoch posádky, ktorých telá sa nikdy nenašli. Amundsena vyhlásili za mŕtveho vo veku nedožitých 56 rokov.
Amundsen sa nikdy neoženil, hoci mal niekoľkoročný vzťah s Kristine Elisabeth („Kiss“) Bennett, manželkou Angličana Charlesa Peta Bennetta. Amundsen tento vzťah tajil pred všetkými, mimo svojho intímneho kruhu. Neskôr sa zasnúbil s Bess Magids, tridsaťročnou rozvedenou extravagantnou Američankou, s ktorou sa zoznámil na Aljaške, ale ku svadbe už nestihlo dôjsť.
Zdroje:
Stephen Brown – The last Viking, the life of Roald Amundsen, the conqueror of South Pole
Roald Amundsen – My life as an Explorer
The North Pole expedition of Umberto Nobile and the airship Italia | OceanSky (oceanskycruises.com)
The Norge flight (1926) | FRAM (frammuseum.no)
Nobiles Drama und Amundsens Ende | Polarjournal
Dobývání Arktidy vzdušnou cestou. Část X. | empepa.net
imgurl:https://s26162.pcdn.co/wp-content/uploads/sites/3/2021/08/italia-feat.jpg - Bing
AIRSHIPS BETWEEN THE WARS Lighter than Air Ships Between World Wars - eFlight.Com
