V nasledujúcich dieloch Polárnych expedícií zostaneme pri leteckých expedíciách. Ich ústrednou postavou bude výrazná osobnosť amerického polárneho bádania, Richard Evelyn Byrd. Naposledy sme sa s ním stretli v dieloch 40 a 41, v ktorých sme si porozprávali o jeho detstve a mladosti a v dnešnej časti pokračujeme v rozprávaní o Byrdových ďalších napínavých príbehoch.
Záujem Richarda Byrda o polárne oblasti siaha do jeho detstva, keď boli Shackleton, Scott a Peary slávnymi polárnymi prieskumníkmi. Túžba po dobrodružstvách Byrda ani v neskorších rokoch neopustila a spojila polárny prieskum s rozširujúcim sa letectvom. V dnešnom dieli sa dozvieme, ako sa zrodil, pripravoval a začal realizovať plán leteckého polárneho prieskumu Antarktídy, ktorý sa zrodil v noci 10. mája 1926. Byrdovi sa podarilo svoj plán dovtedy najväčšej antarktickej expedície uskutočniť a tá vošla do dejín pod názvom Prvá Byrdova antarktická expedícia.
Prenesme sa na Špicbergy do májovej noci roku 1926, ktorá nasledovala po úspešnom návrate Richarda Byrda a Floyda Bennetta z prvého letu lietadlom zo Špicbergov na severný pól a naspäť. Unavení a šťastní letci sa vrátili po 15,5 hodinovom lete na základňu v Ny-Ålesund, kde ich privítali priatelia, Roald Amundsen a Lincoln Ellsworth. Tí čakali na vhodné počasie, aby ich vzducholoď Norge mohla odletieť na Aljašku a pozvali Byrda s Bennettom, aby sa podelili o svoje čerstvé zážitky pri dobrej večeri. V spomínanú noc štvorica polárnych cestovateľov práve oddychovala po skvelom jedle, keď sa Amundsen spýtal Byrda: "Nuž, Richard, aké sú tvoje nasledujúce plány?" Napoly vtipne a napoly vážne Byrd odvetil: “Južný pól.” Amundsenova tvár okamžite zvážnela. „Bude to tvrdý oriešok,“ povedal po chvíli premýšľania, „ale dá sa to zvládnuť. Lietadlo je nový dopravný prostriedok a verím, že dokáže poraziť aj Antarktídu."
Transatlantický let
Skôr, než sa Byrd začal venovať plánom na leteckú expedíciu na južný pól, mal už rozbehnuté prípravy na uskutočnenie prvého transatlantického letu bez medzipristátia z New Yorku do Paríža. Nebol však jediný. O prelet mali záujem aj ďalší letci, medzi nimi Clarence Chamberlain a Charles Lindbergh. Išlo o preteky, ktoré vyhlásil majiteľ newyorského hotela Raymond Orteig a víťazovi ponúkol odmenu 25.000 USD.
Dňa 20. apríla 1927 trojmotorový Fokker pod názvom America, odštartoval skúšobný let s Richardom Byrdom, Anthonym Fokkerom, Floydom Bennettom a Georgeom Novilleom na palube. Odlet prebehol podľa plánu, ale pri pristávaní sa lietadlo prevrátilo. Bennett a Noville boli ťažko zranení, Byrd si zlomil ruku na dvoch miestach, zatiaľ čo Anthony Fokker vyviazol bez zranenia. Niet pochýb o tom, že táto nehoda vážne narušila Byrdov cieľ, dosiahnuť Paríž ako prvý. Oprava lietadla America po nehode trvala celý mesiac, čo bolo práve tak dlho, kým sa kosti v Byrdovej ruke zrástli.
O mesiac neskôr, dňa 20. mája 1927, bol Byrdov konkurent Charles Lindbergh pripravený na pokus o transatlantický prelet na svojom jednomotorovom jednoplošníku Spirit of St. Louis. Let sa vydaril a Lindbergh sa pristátím na letisku Le Bourget v Paríži o 33,5 hodiny neskôr, zapísal do histórie letectva.
Byrd sa však preletu nad Atlantikom nehodlal vzdať. Skoro ráno dňa 29. júna 1929 bolo lietadlo America pripravené k odletu a pilot Bert Acosta otvoril škrtiace klapky. Ťažké trojmotorové lietadlo na krátkej odletovej dráhe s veľkými problémami vzlietlo.
Pre navigátora Byrda, pilotov Berta Acostu, Bernta Balchena a Georgea Novilla to bol veľmi náročný let. Počasie bolo mizerné s dažďom, turbulenciami a namŕzajúcim ľadom na krídlach. V noci bez referenčného bodu nebol Byrd schopný navigovať, avšak dokázali určiť svoju pozíciu podľa smeru lodí v Atlantiku, ktoré videli pod sebou. Keď sa im podarilo preletieť ponad pobrežie Francúzska, zistili, že nad Parížom je veľká oblačnosť a silno prší. Chvíľu krúžili nad letiskom Le Bourget, ale zlé počasie a slabá viditeľnosť znemožnili pristátie. Byrd nasmeroval lietadlo America späť na pobrežie, kde našiel plytkú priekopu v blízkosti pláže pri mestečku Ver-sur-Mer. Po 40 hodinách nepretržitého letu, lietadlo zosadlo na hladinu plytkého mora blízko pobrežia. Všetci štyria muži sa úspešne evakuovali a podarilo sa im dostať sa na breh na nafukovacích gumených člnoch.
Nasledujúce ráno vytiahli lietadlo na pláž, aby si mohli vyzdvihnúť letový denník a poštový batoh. Hoci lietadlo America nemalo hladké pristátie a ani nebolo prvým, ktoré letecky prekonalo Atlantik bez medzipristátia, jeho výkon potvrdil, že aj veľké dopravné lietadlo môže vykonať let z USA do Francúzska. Svojím preletom sa Byrd pričinil o zriadenie pravidelnej dopravnej leteckej linky New York – Paríž. Byrd odovzdal Francúzom batoh americkej pošty, ktorá po prvýkrát preletela cez Atlantik. Prezident USA Calvin Coolidge udelil Byrdovi za tento let vyznamenanie leteckého kríža.
Príprava na Antarktickú expedíciu
Po absolvovaní transatlantického letu sa začali Byrdove prípravy na Antarktickú expedíciu. Na rozdiel od svojich predchodcov, Byrd si najprv prenajal kanceláriu v New Yorku. Bola ňou malá miestnosť, kde bolo miesto len na pracovný stôl s písacím strojom, skriňa na spisy a pár stoličiek. Bolo to uprostred zimy roku 1928. V priebehu niekoľkých týždňov sa počet členov, ktorí sa podieľali na príprave expedície natoľko zvýšil, že Byrd bol nútený hľadať väčšie priestory, ktoré mu bezplatne poskytol hotel Biltmore. Najdôležitejšou Byrdovou prácou bolo získavanie sponzorských príspevkov, ktorým sa popri Byrdovi venoval aj kapitán Railey, bývalý armádny dôstojník. Začiatok expedície bol stanovený na druhý októbrový týždeň 1928.
Expedičné plány zahŕňali tri druhy prepravy – po mori, na ľade a vo vzduchu. Úlohu vybrať vhodnú expedičnú loď Byrd zveril Amundsenovi. Na základe jeho odporúčania kúpil loď Samson, ktorá bola práve voľná a mohla odplávať z Tromso v Nórsku do New Yorku. Loď postavili v roku 1882 pre lov tuleňov a krátko pred Byrdovým zakúpením prešla rekonštrukciou. Bola to trojsťažňová brigantína s výtlakom 515 ton a mala pridaný parný stroj. Nebola to veľká loď, ale zato pevná, postavená z kvalitného dubového dreva. Mala vystužený trup, aby odolal tlaku ľadu a ploché dno, aby ju zamŕzajúci ľad mohol nadvihnúť. Rovnako ako loď Fram, aj trup lode Samson mal tvar, ktorý neponúkal žiadne zraniteľné miesto pre rozdrvenie ľadom. Jej jedinou nevýhodou bol malý výkon 200 hp. Nakoľko expedičné financie neumožnili vybaviť loď novým dieselovým motorom, Byrd si musel vystačiť s menej výkonným parným strojom.
Loď Samson premenovali na City of New York a pripravili ju na plavbu cez Južný oceán do Rossovho mora, až k Veľkej ľadovej bariére, kde mala doplávať na začiatku sezóny, aby boli všetky zásoby vyložené skôr, ako Zátoka veľrýb zamrzne. Jej kapitánom sa stal kapitán Dietrichsen, námorník zo starej školy, ktorý uprednostňoval plachetnice pred motorovým pohonom.
Ako Byrd v priebehu príprav na expedíciu zistil, loď City of New York nemala dostatočnú kapacitu na prepravu lietadiel. Preto musel rozšíriť expedičnú flotilu o nákladnú loď. Pre tento účel zakúpil loď Chelsea s výtlakom 800 ton. Nebola oveľa väčšia ako City of New York a dosahovala maximálnu rýchlosť deväť uzlov. Kúpili ju, pretože bola lacná, dostupná a vhodná na prepravu lietadiel. V suchom doku prešla rozsiahlymi opravami, s cieľom posilniť prednú časť trupu oceľovým oplechovaním, odolným proti nárazom ľadu. Loď Chelsea po dokončení jej úprav premenovali na Eleanor Bolling, podľa Byrdovej matky . Jej kapitánom sa stal Gustav Brown. Náklady na zakúpenie a úpravu týchto dvoch lodí boli približne 285.000 USD.
Eleanor Bolling absolvovala veľkolepú plavbu z Brooklynu do Norfolku vo Virginii, kde mala doraziť v pondelok 7. septembra 1928. V Norfolku boli pripravené zásoby, ako aj členovia expedície, aby sa nalodili. Byrd odcestoval do Norfolku v predstihu vlakom, aby dohliadal na dodávky objednaných zásob.
V pondelok sa však loď neobjavila. Nedorazila ani v utorok ráno. Okolo desiatej hodiny dopoludnia zavolali Byrda k telefónu. Volajúci sa identifikoval ako rádioamatér. Povedal, že obdržal telegrafickú správu z lode Eleanor Bolling. Zistil len toľko, že sa jedná o správu SOS. Viac sa nedozvedel, pretože sa spojenie prerušilo. Ako keby situácia už nebola dostatočne vážna, hurikán z Mexického zálivu sa rútil smerom na sever pozdĺž pobrežia Atlantiku. V utorok popoludní udrel na pobrežie pri Norfolku hrozivou silou. Z lode Eleanor Bolling neprišla žiadna správa.
Byrd nedokázal určiť miesto, kde sa loď Eleanor Bolling nachádzala. Mohla byť kdekoľvek pozdĺž 450 km dlhého pobrežia. Požiadal, aby z New Yorku vyslali pátracie lietadlo, ktoré by preskúmalo pobrežie na trase do Norfolku, ale zlé počasie to neumožnilo. Byrd stál pri rádiu tridsaťšesť hodín bez prestávky. Bol v neustálom kontakte s ministerstvom námorníctva a veliteľstvom pobrežnej stráže vo Washingtone. Ale nikto neobdržal informáciu o polohe lode.
V utorok o siedmej večer kapitán námorného remorkéra amerického námorníctva oznámil, že Eleanor Bolling zakotvila v Hampton Road. Ako vysvitlo, loď Eleanor Bolling sa na ceste do Norfolku ocitla uprostred búrky, pričom došlo k poruche elektrického vedenia a rádiový vysielač prestal fungovať. Silný vietor hnal loď k pevnine, kde sa jej podarilo pristáť. V nasledujúci deň, dostatočne preverená a súca na plavby v moriach Južného oceána, loď Eleanor Bolling konečne doplávala do Norfolku.
Pri výbere vhodných lietadiel na let k južnému pólu, sa Byrd rozhodol pre štyri lietadlá. Najväčším lietadlom, ktoré Byrd vybral, bol trojmotorový celokovový jednoplošník Ford. Bol určený predovšetkým na prepravné a prieskumné operácie v Antarktíde, pretože mal schopnosť pokračovať v lete aj v prípade zlyhania jedného motora. Navyše toto lietadlo malo dostatočnú kapacitu na prepravu ťažkého nákladu. Nazvali ho Floyd Bennett, na počesť pilota a Byrdovho blízkeho priateľa, ktorý tragicky zahynul. Lietadlo Floyd Bennett bolo vybavené výkonným motorom Cyclone, s výkonom 525 hp od spoločnosti Wright Company. Okrem tohto hlavného, centrálne umiestrneného motora, malo lietadlo dva motory Whirlwinds, zavesené pod krídlami. Všetky tri motory poskytovali celkový výkon 1.000 hp, s maximálnou rýchlosťou 200 km/h pri nosnosti lietadla 7.500 kg.
Byrd sa rozhodol, že poletí k južnému pólu približne rovnakou trasou, akú použil Amundsen na dosiahnutie južného pólu. Tá viedla cez Transantarktické pohorie na Antarktické plató. Avšak na prelet pohorím výšky 4.000 metrov bolo potrebné dosiahnuť vyšší výkon motorov. Lepšie a výkonnejšie motory však nebolo možné získať. Byrd sa preto rozhodol, že zvýši výkon lietadla znížením jeho hmotnosti. Výmenou sedadiel ušetril 117 kg, použitím celuloidu namiesto skla v oknách kabíny 40 kg, demontážou dreveného obloženia kabíny ušetrili ďalších 78 kg. S takto odľahčeným lietadlom mal Byrd síce lepší pocit, ale stále nemal žiadnu záruku, že sa mu podarí preletieť ponad Transantarktické pohorie a dosiahnuť Antarktickú plošinu.
Dve ďalšie lietadlá, ktoré dopĺňali leteckú flotilu, boli určené pre zabezpečenie vedeckého programu. Patril medzi ne jednoplošník Fokker Universal s motorom Pratt&Whitney Wasp s výkonom 425 hp a jednoplošník Fairchild so skladacími krídlami. Štvrtým lietadlom bolo malé experimentálne lietadlo, vyrobené spoločnosťou General Aircraft, ktoré sa Byrd rozhodol otestovať v náročných antarktických podmienkach.
Preprava expedičného nákladu po povrchu antarktického kontinentu bola v súlade s tradičnými skúsenosťami. Vedenie expedície sa rozhodlo, že so sebou privezie sto ťažných psov, predovšetkým grónskych husky. Popri psích záprahoch sa Byrd rozhodol priviezť aj novinku v motorizovanej preprave na snehu a otestovať snežný skúter Ford. Bol vybavený výkonným dieselovým motorom, ktorý poháňal pásy a očakávalo sa, že poslúži pri budovaní skladov pozdĺž trasy expedičného letu.
Jednou z najdôležitejších častí prípravy na polárnu expedíciu, je zabezpečenie dostatku kvalitnej stravy. Absolútne nevyhnutnou potravinou pre polárnych bádateľov tej doby bol pemikan, pretože obsahoval koncentrovanú formu energie. S obsahom vody nižším než 3%, výrazne šetril hmotnosť prepravovaného nákladu. Byrd dal vyrobiť pemikan pre svoju expedíciu v Kodani, bola to jedna z posledných služieb, ktoré mu Amundsen pre účely expedície poskytol. Dodávku pemikanu obdržali v 10 kilogramov ťažkých krabiciach, ktoré boli praktické na prenášanie. V civilizácii by asi nikto z členov expedície nesiahol po tejto výživnej potravine, ale v polárnych podmienkach to bolo jedlo vhodné pre bohov.
Proti skorbutu si po prvýkrát priviezli do Antarktídy vitamin C vo forme prášku prášku zo sušeného ovocia. Okrem toho si priviezli limetkovú a pomarančovú šťavu. Ako sa ukázalo, tieto preventívne opatrenia boli zbytočné, pretože hneď po príchode do Antarktídy sa členovia expedície zásobili čerstvým tulením mäsom a prežili až do konca bez jediného príznaku skorbutu.
Pri výbere rádiového vybavenia sa Byrd rozhodol pre najprepracovanejší systém komunikácie, aký bol kedy navrhnutý pre kontinent, kde boli podmienky pre šírenie rádiového signálu mizerné. Nevyhnutnosť neustálej komunikácie s rôznymi skupinami v teréne — loďami na mori, psími záprahmi na Veľkej ľadovej bariére, lietadlami počas ich letu - ako aj na spojenie s civilizovaným svetom, priviedla Byrda na myšlienku, využiť komplikované magnetické podmienky na južnej pologuli na testovanie nových zariadení.
Z toho dôvodu sa k expedícii pripojilo päť rádiových inžinierov. Malcolm Hanson bol pridelený k expedícii ministerstvom námorníctva. Bol nielen veľmi schopným inžinierom, ale aj veteránom expedície na severný pól. Ďalším odborníkom bol Mason, ktorý postavil a používal rádiové systémy v Arktíde. Grenlie bol ďalším polárnym veteránom. Štvrtým mužom bol Carl Petersen, veselý Nór s dobrodružnou povahou. Posledným členom rádiového tímu bol Lloyd Berkner, schopný a nadšený rádiotechnik.
Hoci expedícia získala povolenie na dĺžku trvania dvoch rokov, zásoby boli vypočítané na tri zimy, pre prípad, že by návrat nebolo možné vykonať v plánovanom čase. To znamenalo, že transportné lode po vyložení nákladu odplávali do bezpečných prístavov a mali sa v dohodnutom čase vrátiť pre členov expedície. Pre prípad, že by sa transportné lode nevedeli dostať k antarktickému pobrežiu v polárnom lete 1930, polárni bádatelia by museli v Antarktíde stráviť tri zimy.
Plavba expedičnej flotily a Nový Zéland
Keď priplávali obidve lode do Norfolku, začalo sa s nakladaním expedičných zásob. Najprv naložili loď City of New York, pretože bola menšia a pomalšia, než Eleanor Bolling. Byrd dúfal, že plavbu na Nový Zéland zvládne do troch mesiacov. Naložená 200 tonami expedičného materiálu a s 33 členmi posádky, sa loď City of New York ako prvá zo štvorčlennej flotily, dňa 25. augusta 1928 vydala na plavbu na Nový Zéland, pričom jej trasa do Tichého oceánu viedla cez Panamský prieplav.
Loď Eleanor Bolling, pod velením kapitána Browna, odplávala z Norfolku presne o mesiac neskôr. Viezla 300 ton zásob a 28-člennú posádku. Na jej palube bolo aj niekoľko vedeckých pracovníkov, vrátane geológa Dr. L. M. Goulda, meteorológa Williama Hainesa, a McKinleyho, uznávaného leteckého kartografa.
Tretia časť expedície vyplávala a palube prenajatej nórskej veľrybárskej lode s menom Sir James Clark Ross. Na jej palube sa nachádzalo 94 ťažných psov spolu so psovodmi, ako aj so zásobami žrádla pre psov. Cieľom bolo prepraviť psov čo najrýchlejšie cez tropické oblasti, aby nestratili kondíciu.
Štvrá loď Larsen slúžila na prepravu lietadiel. V Norfolku naložili na jej palubu štyri lietadlá, zásoby leteckého benzínu a kompletný letecký personál. S touto loďou sa plavil aj samotný Richard Byrd, ktorý zostal v Norfolku až do vyplávania poslednej lode, aby dohliadal na úspešné naloženie všetkých zásob.
V druhý októbrový týždeň sa nachádzali štyri expedičné lode v Pacifiku. Boli široko roztrúsené, ale všetky sa ponáhľali na juhozápad tak rýchlo, ako im to ich okolnosti umožňovali. Mali sa stretnúť na Novom Zélande.
Loď Larsen zakotvila vo Wellingtone ako prvá dňa 5. novembra 1928. Ihneď po jej zakotvení začala naberať vodu a čerstvé zásoby. O dva týždne neskôr dorazila na Nový Zéland aj druhá loď Eleanor Bolling a o týždeň neskôr doplávala aj loď City of New York. Ako posledná priplávala loď Sir James Clark Ross s nákladom psov, pre ktoré našli malý ostrov, kde ich vyložili, aby sa zotavili. Bolo to dobre, pretože psy boli v žalostnom zdravotnom stave a potrebovali karanténu. Trpeli chorobami a hrozilo, že väčšinu z nich budú musieť utratiť. Byrd bol z toho zúfalý, pretože s ťažnými psami počítal a na zadováženie nových psov bolo už neskoro. Ak by sa psy nezotavili, bola by ohrozená celá expedícia. Byrd sa obrátil s prosbou o pomoc na Dr. Johna Malcolma, profesora dietetiky na Otago University, ktorý sa rozhodol vyliečiť choré psy diétou. Hoci si Byrd od toho veľa nesľuboval, diéta zabrala a už o niekoľko dní sa psy začali dostávať do formy. Napokon straty na ťažných psoch boli len 4 jedince a všetky ostatné sa vyliečili.
Plavba do Bay of Whales, Antarktída
V nedeľu, dňa 2. decembra 1928 boli všetky lode naložené čerstvými potravinami, posledný kus voľného nákladu bol bezpečne priviazaný a expedičná flotila sa mohla vydať na cestu k Veľkej ľadovej bariére. V prípade, že všetko pôjde dobre, do 8 dní by mali dosiahnuť jej severný okraj.
Na palube lode Larsen bolo päťdesiatštyri mužov, z celkového počtu osemdesiattri členov expedície. Loď bola plne naložená a veľmi preťažená. V podpalubí vládol zmätok. Celú podlahu pokrývalo vybavenie, ktoré nebolo kde umiestniť. Sotva sa našlo miesto, kde sa dalo stáť. Zásoby na palube boli nakopené natoľko, že na prechod z prednej časti paluby na zadnú, bolo pri prekračovaní psích prepraviek a škatúľ so zásobami jedla, potrebné vynaložiť akrobatické zručnosti a riskovať život. Veľa sa improvizovalo a nikto netušil, kde sa prvú noc uloží na spánok. Uplynulo niekoľko dní, kým boli muži schopní poukladať náklad tak, že bolo možné ako-tak vykonávať základné pracovné úkony. Chaos bol umocnený zvukovou disharmóniou psieho zvýjania s piskľavými zvukmi rádiovej vysielačky.
Napriek tomu bola nálada mužstva vynikajúca. Prispelo k nej výborné jedlo a niekoľkí zábavní členovia expedície. Počas jedla sedeli všetci spolu pri jednom stole, dôstojníci aj muži. Medzi členmi expedície neboli žiadne spoločenské alebo hodnostné rozdiely. Rozdiel bol len v tom, že niektorí niesli viac zodpovednosti.
Prvý deň plávala loď len s napnutými plachtami. Na druhý deň ráno kapitán Melville rozostavil služby, aby sledovali more na všetky strany a dal zapnúť motor. S parným strojom plávala loď rýchlosťou 9 uzlov.
V utorok sa vietor obrátil a začal fúkať studený južný vietor. Zdalo sa, že psy cítili ľad, pretože ich zvláštne zavýjanie sa stalo takmer nepretržitým. Posádka lode sa pripravila na búrku, ktorú predpovedal klesajúci barometer. Príchod búrky spoznali podľa rozbúreného mora s vysokými vlnami, cez ktoré sa loď len ťažko predierala a prácu na palube pri sceľovaní roztrhaných plachiet sťažovala nízka teplota a omŕzajúce prsty.
Streda 5. decembra priniesla mierny vietor a modrú oblohu. Až na pár výnimiek, boli všetci muži v dobrej nálade. Tieto výnimky tvorili námorníci s morskou chorobou, ktorá im na nálade nepridávala.
Vo štvrtok 6. decembra ráno, bolo počasie ešte stále priaznivé, ale s postupom dňa sa more opäť rozbúrilo a vlny neustále narastali. Obloha bola tmavošedá a vo vzduchu bolo cítiť prichádzajúcu snehovú búrku. Vietor sa celý deň opieral o plachty, takže sa rýchlosť zvýšila na desať uzlov. Búrka prišla až večer, trvala po celý piatok a poriadne mužstvo potrápila.
Sobota bola studená a jasná, s miernym vetrom. Všetci boli šťastní, že sa trápenie z predošlého dňa skončilo. Na poludnie bola poloha lode Larsen na južnej zemepisnej šírke 62° 10’ S. a východnej dĺžke 174° 27’. Byrd si zapísal do denníka: “Nachádzame sa 1.600 km južne od Dunedinu, odkiaľ sme takmer pred týždňom vyplávali. Počasie je výborné a obloha je taká jasná, že stále môžem písať bez pomoci lampáša, hoci je takmer desať hodín večer. Loď Larsen je stále mimo ľadového poľa!”
Nasledujúci deň bola nedeľa a Byrd prehodnotil svoj zápis z predchádzajúceho dňa. Obloha sa zatiahla a spustila sa hustá hmla. Nakoľko sa približovali k južnému magnetickému pólu, kompasy sa stali nespoľahlivými a každý z nich ukazoval iný smer. Problém s navigáciou a hmla spôsobili, že kapitán lode netušil, ktorým smerom jeho loď pláva. Odrazu sa z hmly vynoril veľký ľadovec, ktorý, ako sa ukázalo, nebol osamelý a čoskoro sa k nemu pridali ďalšie. Nielenže ich videli, až keď sa ich loď ocitla v bezprostrednej blízkosti, ale zaznamenali, že barometer začal prudko klesať.
Pondelok, 10. decembra, členov posádky lode Larsen prekvapil tým, že sa ocitli medzi množstvom ľadovcov s dlhými plochými vrcholmi, typickými pre antarktické oblasti. Počasie bolo nevyspytateľné. Chvíle nádherného slnečného svitu vystriedali snehové prívaly, ktoré sa zmenili na silné búrky, ktoré napokon vystriedala hustá hmla. Keď nakrátko zasvietilo slnko, podarilo sa zmerať polohu lode. V ten deň uvideli ostrov Scott. Bol to jeden z najmenších ostrovov v Južnom oceáne, tvoril ho len malý skalný výbežok, ktorý poručík Colbeck z prvej Scottovej expedície nazval „najosamelejším z ostrovov“. Bol taký malý, že veľrybárske lode, ktoré sa neustále plavili v priľahlých vodách, ho zazreli tak zriedka, že pochybovali o jeho existencii.
Po oboplávaní ostrova Scott, sa loď Larsen vydala priamo na juh. Krátko po opustení ostrova narazila na súvisý ľad. Kapitán sa rozhodol plávať podĺž ľadu a hľadal úsek voľnej vody.
Po celú noc a dopoludnie nasledujúceho dňa postupovali na východ a dúfali, že čoskoro nájdu prieplav k otvorenému moru. Túto úlohu sťažovalo aj to, že husto snežilo a bola zlá viditeľnsť. Loď takmer narazila do ľadovca, ktorému sa vyhli len v poslednej chvíli. Kompasy sa úplne zbláznili. Medzi štandardným kompasom a kompasom riadenia bol rozdiel sto stupňov. Pre husté sneženie, kapitán lode Larsen nepoznal jej presnú polohu a zakotvil v malej chránenej ľadovej zátoke. V tej situácii sa rádiové spojenie ukázalo byť neoceniteľným pomocníkom. Loď Eleanor Bolling nasmerovala svoj postup v smere bezdrôtových vĺn prichádzajúcich z lode Larsen, aby sa mohli stretnúť. Skutočne, ešte v ten deň sa loď Eleanor Bolling doplavila k lodi Larsen. Toto stretnutie využili na presun niekoľkých ton uhlia na palubu lode Larsen.
Obidve lode vyčkávali v zátoke, kým sa ľadové pole otvorí a umožní im preplávať k Veľkej ľadovej bariére. Tri dni boli lode unášané v ľade, v priebehu toho času preplávali 180. poludník a ocitli sa v západnej zemepisnej dĺžke. More bolo po celý čas pokojné a počasie slnečné, čo navigátori využili na presné zmeranie polohy a na kontrolu kompasov.
Na poludnie, v sobotu 15. decembra 1928 sa ľad konečne otvoril a loď Larsen sa bez váhania vydala na plavbu cez úzky pás otvorenej vody. Hneď za ňou vplávala do vodného kanála aj loď Eleanor Bolling. Za ňou sa priechod uzavrel.
Obidve lode boli spojené lanom, aby sa od seba príliš nevzďaľovali. Prvé hodiny ich plavby cez otvorený vodný kanál boli pokojné a ľad sa pred prednou loďou otváral a za zadnou opäť uzatváral. Na druhý deň však zistili, že ľad bol hrubší, než na začiatku a postup sa výrazne spomalil. Úseky hrubšieho ľadu sa striedali s úsekmi tenšieho ľadu a ľadové pole nemalo konca-kraja. Rýchlosť plavby bola nízka, niekoľkokrát hrozilo, že v ľade uviaznu. Mali však šťastie a napokon na štedrý deň konečne vyplávali z ľadového poľa a uvideli obraz, po ktorom všetci už dlho túžili. Pred nimi sa nachádzalo otvorené Rossovo more, pokryté roztrúsenými ľadovcami a na obidve strany sa rozprestierala nekonečná Veľká ľadová bariéra. Obidve lode sa rozhodli plávať pozdĺž ľadového šelfu smerom na východ. Trvalo im tri dni, kým sa konečne dňa 28. decembra 1928 dostali do Zátoky veľrýb.
Zdroje:
Richard E. Byrd | Virginia Museum of History & Culture (virginiahistory.org)
Richard Evelyn Byrd - Little America, 1928-30
NH 93607-KN (Color) Rear Admiral Richard E. Byrd's Flight at the South Pole (navy.mil)
