Polárne expedície - časť 21. - Heroické dobývanie Antarktídy - Robert Falcon Scott - Expedícia Discovery (1901 - 1904)

Kapitán Scott (1868–1912) bol dôstojníkom britského námorníctva a vedeckým bádateľom, ktorý viedol dve antarktické expedície. Dnes si porozprávame o jeho prvej expedícii, ktorá sa zapísala do dejín pod názvom Expedícia Discovery.

Polárne expedície - časť 21. - Heroické dobývanie Antarktídy - Robert Falcon Scott - Expedícia Discovery (1901 - 1904)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Kapitán Robert Falcon Scott a jeho expedície do Antarktídy:

1.       Expedícia Discovery (1901-1904) a

2.       Expedícia Terra Nova (1910- 1913)

Detstvo

Robert Falcon Scott sa narodil 6. júna 1868 neďaleko anglického mesta Davenport. Bol tretím zo šiestich detí v dobre situovanej rodine Johna Edwarda Scotta, ktorý bol majiteľom pivovaru a zároveň sudcom. V rodine z otcovej strany boli námorné, ako aj vojenské tradície. V armáde alebo v námorníctve slúžili aj Robertov starý otec a štyria strýkovia. Jeho rané detstvo bolo strávené v prostredí podporujúcej a milujúcej rodiny.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V súlade s rodinnou tradíciou boli Robert a jeho mladší brat Archie predurčení na kariéru v námornej vojenskej službe. Prvé štyri roky strávil Robert v miestnej dennej škole a potom ho poslali na školu Stubbington House School v Hampshire, ktorá pripravovala kandidátov na prijímacie skúšky na námornú výcvikovú loď HMS Britannia v Dartmouthe. Po zložení týchto skúšok v roku 1881 začal Robert Scott svoju námornú kariéru ako 13-ročný kadet.

Mladosť

V júli 1883 Scott ukončil výcvik na lodi Britannia a mohol začať zbierať praktické skúsenosti. Už o tri mesiace neskôr bol na ceste do Juhoafrickej republiky, aby sa pripojil k HMS Boadicea, vlajkovej lodi flotily Cape, kde začal svoj praktický výcvik. Počas služby v Západnej Indii sa po prvýkrát stretol s Clementsom Markhamom, vtedajším tajomníkom Kráľovskej geografickej spoločnosti, ktorý mal veľký vplyv na Scottovu neskoršiu kariéru. Pri tejto príležitosti si Markham všimol fyzickú zdatnosť a námornícky talent mladého 18-ročného námorníka, ako aj jeho nadšenie, dôvtip a inteligenciu.

Skryť Vypnúť reklamu

V marci 1888 Scott zložil skúšky na hodnosť podporučíka. Jeho kariéra plynule pokračovala, slúžil na viacerých lodiach jeho kráľovského veličenstva a už v roku 1889 bol povýšený na poručíka. V roku 1891 sa prihlásil na dvojročný kurz torpédového výcviku na lodi HMS Vernon. Získal osvedčenia prvej triedy z teórie a z praktických skúšok.

Výcviková loď HMS Vernon
Výcviková loď HMS Vernon (zdroj: Pinterest)

V roku 1894, keď slúžil ako torpédový dôstojník na lodi HMS Vulcan, sa Scott dozvedel o finančnej katastrofe, ktorá postihla jeho rodinu. Otec John Scott predal pivovar a výnos investoval tak zle, že prišiel o všetok svoj kapitál. Vo veku 63 rokov s podlomeným zdravím, bol nútený zamestnať sa ako vedúci pivovaru a presťahovať svoju rodinu do Shepton Mallet v Somersete. O tri roky neskôr, keď Robert slúžil u vlajkovej lode flotily Channel na lodi HMS Majestic, jeho otec zomrel na následky srdcového ochorenia, čím rodina prišla o jediný finančný príjem. Matka Roberta Scotta a jeho dve nevydaté sestry sa úplne spoliehali na Robertov služobný plat, ako aj na podporu jeho mladšieho brata Archieho, ktorý odišiel z armády na lepšie platené miesto v koloniálnej službe. Avšak Archie na veľké nešťastie ochorel na týfus a chorobe podľahol. Tým sa stalo, že Robert Scott zostal jediným mužom v rodine a na jeho pleciach spočinula celá finančná zodpovednosť za jej členov.

Skryť Vypnúť reklamu

V neutešenej situácii, v ktorej sa jeho rodina ocitla, Scott uvažoval o tom, ako zvýšiť svoj príjem. V kráľovskom námorníctve však boli príležitosti na kariérny postup obmedzené a ambicióznych dôstojníkov bolo viac ako možností povýšenia. Začiatkom júna 1899, keď bol Scott v Anglicku na dovolenke, sa na londýnskej ulici náhodne opäť stretol s Clementsom Markhamom, ktorý medzičasom získal miesto prezidenta Kráľovskej geografickej spoločnosti a šľachtický titul. Od sira Markhama sa Scott dozvedel o pripravovanej antarktickej expedícii s názvom Expedícia Discovery a Markham ponúkol Scottovi velenie expedície. Robert Scott neuvažoval príliš dlho a 11. júna 1899 Markhamovu ponuku prijal.  

Skryť Vypnúť reklamu

Portrét Roberta Falcona Scotta
Portrét Roberta Falcona Scotta (zdroj: Wikimedia Commons)

Expedícia Discovery 1901–1904

Britská národná antarktická expedícia, známa aj ako Expedícia Discovery, bola spoločným podnikom Kráľovskej geografickej spoločnosti a Kráľovskej spoločnosti. Markhamova vytúžená expedícia si vyžadovala všetky jeho diplomatické schopnosti, aby dosiahol, že sa uskutoční pod velením vojenského námorníctva a bude z veľkej časti obsadená vojenským námorným personálom. Scott pravdepodobne nebol Markhamovou prvou voľbou na pozíciu veliteľa, avšak keď sa pre neho už rozhodol, nedal na neho dopustiť. O rozsah Scottových zodpovedností viedol Markham spor s Kráľovskou spoločnosťou, ktorá naliehala na to, aby bol za program expedície zodpovedný renomovaný vedecký pracovník, zatiaľ čo Scott mal byť len veliteľom lode. Nakoniec však Markhamov názor prevážil a Scott bol poverený celkovým velením expedície. V predvečer vyplávania lode Discovery ju navštívil kráľ Eduard VII. a udelil Scottovi rytiersky titul. Na druhý deň, 6. augusta 1901 loď Discovery vytiahla kotvy a odplávala do Antarktídy.

Dôstojníci na lodi Discovery, zľava: Edward Wilson, Ernest Shackleton, Albert Armitage, Michael Barne, Reginald Koettlitz, Reginald Skelton, Robert Scott, Charles Royds, Louis Bernacchi, Hartley Ferrar, Thomas Hodgson, 6. augusta 1901
Dôstojníci na lodi Discovery, zľava: Edward Wilson, Ernest Shackleton, Albert Armitage, Michael Barne, Reginald Koettlitz, Reginald Skelton, Robert Scott, Charles Royds, Louis Bernacchi, Hartley Ferrar, Thomas Hodgson, 6. augusta 1901 (zdroj: Alexander Turnbull National Library, New Zealand)

Markham veril, že úspech expedície závisí od kvality veliteľov, a dosiahol, že sa expedície môžu zúčastniť ďalší námorní dôstojníci. Velenie lode pozostávalo zo štyroch dôstojníkov kráľovského námorníctva: Robert Scott, Charles Royds, Michael Barne a Reginald Skelton. Aby sa mohli expedície zúčastniť, museli byť prepustení z Britského kráľovského námorníctva. Ďalší dôstojníci pochádzali z obchodného námorníctva, vrátane Alberta Armitageho a Ernesta Shackletona. Admiralita tiež prepustila okolo dvadsať nižších dôstojníkov a námorníkov, zvyšok posádky pochádzal z obchodnej námornej služby alebo z civilného zamestnania. Napriek tomu, že expedíciu nevyslalo britské námorníctvo, ale Kráľovská geografická spoločnosť, Scott navrhol viesť expedíciu na vojenských námorných trasách a zaistil dobrovoľný súhlas posádky slúžiť podľa zákona o vojenskej námornej disciplíne.

Jediným vedcom, ktorý mal predchádzajúce skúsenosti s Antarktídou, bol Louis Bernacchi, ktorý slúžil v Borchgrevinkovej expedícii ako magnetický pozorovateľ a meteorológ. Ďalším vedcom na palube Discovery bol geológ Hartley Ferrar, ktorý bol 22-ročný čerstvý absolvent Cambridgeskej univerzity, o ktorom bol Markham presvedčený, že má veľký potenciál. Morský biológ Thomas Vere Hodgson z Plymouthského múzea bol skúsený vedec, rovnako ako lekár Reginald Koettlitz, ktorý bol ako 39-ročný najstarším členom expedície. Vedľajším lekárom a zoológom bol Edward Wilson, pokojný, trpezlivý a bezprostredný človek, ktorého spoločnosť kapitán často vyhľadával.

Ciele

Expedícia Discovery, podobne ako Rossova a Borchgrevinkova pred ňou, sa mala plaviť do Rossovho mora. Síce sa uvažovalo aj o iných lokalitách, ale nakoľko bolo Rossovo more už preskúmané, zdalo sa byť menej riskantné plávať do známych oblastí. Expedícia mala dva ciele: 1. Preskúmať ľadovú bariéru sira Jamesa Rossa na jej východnom konci a objaviť krajinu, o ktorej Ross veril, že ju ľadová bariéra obklopuje a 2. vykonať magnetický prieskum v južných oblastiach na juh od štyridsiatej rovnobežky a vykonávať meteorologické, oceánografické, geologické, biologické a fyzikálne prieskumy a výskumy. Ani jeden z cieľov nemal byť vykonaný na úkor druhého.

Financie

Celkové náklady na expedíciu boli odhadnuté na 90.000 libier (v roku 2009 táto suma predstavovala asi 7,25 milióna libier), z toho britská vláda ponúkla 45.000 libier a bohatý člen Kráľovskej geografickej spoločnosti, Llewellyn W. Longstaff prispel sumou 25.000 libier. Samotná Kráľovská geografická spoločnosť poskytla 8.000 libier a 5.000 libier pochádzalo od Alfreda Harmswortha, neskoršieho lorda Northcliffa, ktorý v rokoch 1894 - 1897 financoval expedíciu Jackson – Harmsworth do Arktídy. Zvyšok bol získaný z menších darov. Expedícia ťažila aj z významného komerčného sponzorstva: Firma Colman´s poskytla horčicu a múku, Cadbury venovala expedícii 1.600 kg čokolády, Bird prášok do pečiva a množstvo pudingu a firma Evans, Lescher & Webb dodala limetkovú šťavu, ktorá mala vystačiť na celý čas trvania expedície. Výrobca odevov Jaeger dal 40% zľavu na nákup špeciálneho oblečenia, hovädzí bujón dodávala spoločnosť Bovril a v naturáliách prispeli aj mnohé ďalšie firmy. Pravdepodobne sa jednalo o prvú expedíciu, ktorá mala komerčných reklamných sponzorov.

Expedičná loď

Loď expedície postavila spoločnosť Dundee Shipbuilders Company ako špecializované výskumné plavidlo, určené na plavbu v antarktických vodách. Bola jednou z posledných drevených plachetníc s tromi stožiarmi, ktoré boli vyrobené v Británii. Okrem tradičného pohonu plachtami, mala prídavný pohon na parný stroj s výkonom 450 HP. Výtlak lode bol 736 ton. Meno lode zvolili podľa legendárnej lode, ktorá bola použitá pri expedícii Nares a niektoré vlastnosti tohto staršieho plavidla boli začlenené do konštrukcie novej lode. Na vodu ju spustila lady Markham dňa 21. marca 1901. Keďže nebola kráľovským námorným plavidlom, Britská admiralita nedovolila, aby sa Discovery plavila na vojenských trasách. Nakoniec sa plavila podľa zákona o obchodnej lodnej doprave, pod vlajkou Kráľovskej geografickej spoločnosti.

Loď Discovery pripravená na prezimovanie v roku 1902
Loď Discovery pripravená na prezimovanie v roku 1902 (zdroj: Wikimedia)

Ťažné psy

Scott kontaktoval Fridtjofa Nansena v Osle, ktorému dôveroval a ohľadne vybavenia lode postupoval podľa jeho rád. Následne objednal 25 sibírskych ťažných psov až z Archangeľska, avšak psovoda k nim na expedíciu nepozvali. To bola chyba, pretože v celej expedícii nebol ani jeden odborník na chov a výcvik psov. Navyše chýbali akékoľvek skúsenosti z antarktických alebo arktických vôd a pred vyplávaním lode bolo veľmi málo špeciálneho školenia o vybavení lode alebo technike. Psy, ktoré priviezli z Ruska, ešte v prvej sezóne podľahli chorobám a museli ich nahradiť inými. Výkon psov počas tréningov veľmi zapôsobil na Scotta, ale napriek morálnym výčitkám implementoval zásadu zabíjania chorých a menej zdatných psov na krmivo pre ostatné psy.

Prvá sezóna expedície (1902 - 1903)

Loď Discovery opustila domovský prístav na ostrove Wight dňa 6. augusta 1901 a po oboplávaní Mysu dobrej nádeje 29. novembra zakotvila na Novom Zélande. Cestou sa zastavila na 40° južnej šírky, aby vykonala magnetické meranie. Novozélandský ostrov Quail Island v prístave Lyttelton bol použitý ako karanténna stanica pre psy expedície. Po troch týždňoch, keď vykonali posledné úpravy, bola loď pripravená na plavbu na juh. Dňa 21. decembra 1901 loď  Discovery vyplávala z Lytteltonu za jasotu veľkého davu. Začiatok plavby bol poznačený tragickou udalosťou, keď mladý námorník Charles Bonner spadol z vrcholu hlavného stožiara, na ktorý vyliezol, aby opätoval potlesk davu. O dva dni neskôr bol pochovaný v Port Chalmers.

Discovery opúšťa prístav v Lytteltone, Nový Zéland, 21. decembra 1901
Discovery opúšťa prístav v Lytteltone, Nový Zéland, 21. decembra 1901  (zdroj: Alexander Turnbull National Library, New Zealand)

Loď Discovery potom odplávala na juh a na Mys Adare dorazila dňa 9. januára 1902. Po krátkom zakotvení a preskúmaní pozostatkov tábora, ktorý tam zanechal Carsten Borchgrevink, loď pokračovala na juh pozdĺž pobrežia Victoria Land. V zálive McMurdo loď Discovery zakotvila na Myse Crozier, kde posádka zanechala správu pre prípadné záchranné operácie. Potom sa loď plavila pozdĺž Veľkej bariéry/Rossovho ľadového šelfu až na jej východný koniec, kde dňa 30. januára našli pevninu, ktorú predpovedal Ross a pomenovali ju Zem kráľa Eduarda VII.

4. februára Scott pristál na bariére a dal vybaliť pozorovací balón, aby vykonal výškový prieskum. Počas prvého letu Scott v balóne, upevnenom o loď, vystúpil do výšky 180 m. Nasledoval druhý let, ktorý podstúpil Shackleton. Jediné, čo z balóna bolo vidieť, bola nekonečná plocha bariéry.

Scottov výstup na balóne naplnenom vodíkom s cieľom vykonať výškový prieskum, 4. februára 1902
Scottov výstup na balóne naplnenom vodíkom s cieľom vykonať výškový prieskum, 4. februára 1902 (zdroj: Wikimedia)

Discovery sa potom plavila späť na západ a 8. februára vplávala do zálivu McMurdo, kde zakotvila na Rossovom ostrove a ihneď sa začali prípravy na vybudovanie zimného tábora. Wilson napísal: „Všetci sme si uvedomili svoje obrovské šťastie, že sme našli dokonalé miesto na prezimovanie, ktoré je bezpečné pre loď, ktorú nebude ohrozovať tlak ľadu.“ Práce na brehu sa začali vylodením nákladu a následne postavením chaty pre expedíciu. Umiestnili ju na výbežku skalnatého polostrova, ktorý nazvali Hut Point. Nachádza sa tam dodnes a slúži ako múzeum. Scott sa rozhodol, že expedícia bude naďalej žiť a pracovať na palube lode, pričom sa rozhodol chatu využívať ako sklad a núdzový úkryt.

Chata, ktorú vystavala posádka lode Discovery na Hut Pointe v roku 1902. V pozadí je loď Discovery
Chata, ktorú vystavala posádka lode Discovery na Hut Pointe v roku 1902. V pozadí je loď Discovery (zdroj: https://nzaht.org/conserve/explorer-bases/scotts-hut-hut-point/)

Z celej skupiny nikto nebol zdatným lyžiarom a iba Bernacchi a Armitage mali skúsenosti so psími záprahmi. Výsledky počiatočného úsilia mužov zvládnuť techniku pobybu na lyžiach neboli povzbudzujúce a presvedčili Scotta, že preprava po pevnine má byť pešia. Terén, ktorý sa na Rossovom ostrove nachádzal, bol veľmi strmý a nebezpečný a prieskum ostrova sa bohužiaľ neskončil bez tragickej nehody. Dňa  11. marca 1902 skupina, ktorá sa vracala z pokusu nájsť cestu na Mys Crozier, počas fujavice uviazla na zľadovatenom svahu. Pri snahe nájsť bezpečnejšiu pôdu, jeden zo skupiny, námorník George Vince, skĺzol cez okraj útesu a pri páde zahynul. Telo Vinceho nebolo nikdy nájdené a na jeho pamiatku dodnes stojí na vrchole výbežku Hut Point drevený kríž s jeho menom.

Poloha Rossovho ostrova pri antarktickej pevnine. Dole vľavo je Hut Point, úplne vpravo sa nachádza Mys Crozier
Poloha Rossovho ostrova pri antarktickej pevnine. Dole vľavo je Hut Point, úplne vpravo sa nachádza Mys Crozier (zdroj: http://buckleylab2011.blogspot.com/2011/10/maps.html)
Mapa časti Rossovho ostrova - poloostrov Hut Point Peninsula s vyznačením Scottovej základne a neskoršej výskumnej stanice McMurdo Station
Mapa časti Rossovho ostrova - poloostrov Hut Point Peninsula s vyznačením Scottovej základne a neskoršej výskumnej stanice McMurdo Station (zdroj: https://www.jeffreydonenfeld.com)
Kríž na pamiatku Georga Vinceho na Hut Pointe.
Kríž na pamiatku Georga Vinceho na Hut Pointe. (zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:George_Vince%27s_Cross.jpg)

V zimných mesiacoch máj - august boli vedci zaneprázdnení svojimi laboratórnymi výskumami, kým námorníci pripravovali technické zariadenia na budúcu sezónu. Na oddych slúžilo amatérske divadlo a vzdelávacie prednášky. Ernst Shackleton vydával  noviny South Polar Times. Kým sa dalo, posádka sa pohybovala aj vonku, kde prebiehali magnetické a meteorologické pozorovania a vo voľných chvíľach hrali členovia posádky futbal. Koncom zimy sa testovala expedičná výbava, najmä sane a zásobovanie na pozemnú časť expedície, ktorej za mali zúčastniť Scott, Wilson a Shackleton. Medzitým skupina námorníkov pod Roydsovým vedením putovala na mys Crozier, aby tam zanechala odkaz. Počas tejto výpravy objavili kolóniu nového druhu tučniaka – tučniaka cisárskeho. Ďalšia skupina pod vedením Armitageho sa robila pozemný prieskum pohoria na západnej časti ostrova a v októbri sa vrátila s prvými príznakmi skorbutu. Velenie expedície muselo urobiť opatrenie proti skorbutu a na pokyn expedičného lekára zaradili do jedálneho lístka čerstvé mäso. Po úprave jedálnička celej expedície príznaky skorbutu zmizli.

Počas dlhej zimy hrali členovia expedície divadlo, záznam z predstavenia "Ticket of Leave" z roku 1902
Počas dlhej zimy hrali členovia expedície divadlo, záznam z predstavenia "Ticket of Leave" z roku 1902 (zdroj: https://nzaht.org/conserve/explorer-bases/scotts-hut-hut-point/)
  • Prvý pokus o dosiahnutie južného pólu

Dňa 2. novembra 1902 vyrazila skupina polárnikov po bariérovom ľade Rossovho ľadového šelfu smerom na juh. Členovia výpravy Scott, WilsonShackleton mali so sebou podporný tím a ťažné psy so saňami.  Dňa 11. novembra prekonali  Borchgrevinkov rekord a dosiahli bod na 78°50′ južnej zemepisnej šírky. Nedostatok skúseností so psami sa však čoskoro prejavil. 15. novembra sa členovia podporného tímu vrátili na loď a Scottova trojčlenná skupina pokračovala ďalej sama. Psy nevládali ťahať celý náklad a Scott rozhodol, že náklad znížia na polovicu, pričom sa postupne vracali po zvyšnú polovicu nákladu, čo bolo veľmi namáhavé a zdržovalo postup. Touto technikou prešli tri míle na každú míľu postupu smerom na juh. Z nedostatku krmiva psy slabli a Wilson bol nútený zabíjať tých najslabších ako potravu pre ostatných. Aj muži mali veľké ťažkosti. Postihla ich snežná slepota, dostali omrzliny a objavili sa príznaky skorbutu. Avšak neodradilo ich to v postupe výpravy. Štedrý deň oslávili dvojnásobnými dávkami jedla a vianočným pudingom, ktorý si Shackleton pri tejto príležitosti ukrýval v ponožkách!!! V predposledný deň roka 1902 - 30. decembra, bez toho, aby došli na koniec šelfu, dorazili na najvzdialenejšie miesto ich výpravy, ktoré ležalo na 82°17′ južnej zemepisnej šírky. Z toho miesta sa rozhodli vrátiť naspäť. Na spiatočnej ceste sa už existujúce problémy ešte znásobili, pretože zvyšné psy uhynuli a Shackleton trpel na skorbut. Záznam Wilsonovho denníka zo 14. januára 1903 priznal, že všetci traja trpia skorbutom, ale Shackleton je na tom najhoršie. Scott a Wilson ťahali sane, kým Shackleton, ktorý už nebol schopný ťahať, kráčal vedľa a príležitostne sa viezol na saniach. Výprave sa napokon podarilo vrátiť na loď dňa 3. februára 1903, keď prešli 1.540 km. Výprava trvala 93 dní a denný priemer bol 16,5 kilometra.

Príprava na prvú Scottovu výpravu v novembri 1902
Príprava na prvú Scottovu výpravu v novembri 1902 (zdroj: https://makingscience.royalsociety.org/s/rs/items/NAE_1_100)

Prvá Scottova výprava vyrazila 2. novembra 1902
Prvá Scottova výprava vyrazila 2. novembra 1902 (zdroj: https://makingscience.royalsociety.org/s/rs/items/NAE_2_120)

Výprava po návrate z prvého pokusu o dosiahnutie južného pólu. Zľava: Shackleton, Scott, Wilson, 3. februára 1903
Výprava po návrate z prvého pokusu o dosiahnutie južného pólu. Zľava: Shackleton, Scott, Wilson, 3. februára 1903 (zdroj: https://nzaht.org/conserve/explorer-bases/scotts-hut-hut-point/)
  • Príchod zásobovacej lode Morning

Počas neprítomnosti Scotta a jeho výpravy, dorazila do zálivu McMurdo britská loď Morning, ktorá priviezla čerstvé zásoby. Organizátori expedície predpokladali, že Discovery bude začiatkom leta uvoľnená z ľadu, čo malo umožniť Scottovi  ešte pred začiatkom zimy vykonať ďalšie prieskumné plavby. Zámerom bolo, aby sa loď Discovery vrátila v marci alebo v apríli na Nový Zéland. Odtiaľ mala plávať domov do Británie cez Pacifik a cestou pokračovať v začatom magnetickom prieskume.

Tento plán nevyšiel, pretože Discovery zostala aj začiatkom leta pevne zablokovaná v ľade. Markham túto možnosť predvídal a po kapitánovi lode Morning - Williamovi Colbeckovi poslal Scottovi poverenie, ktoré ho oprávňovalo v odôvodnených prípadoch predĺžiť expedíciu o ďalší rok. Zásobovacia loď poskytla niektorým zo skupiny príležitosť vrátiť sa domov. Medzi nimi bol proti svojej vôli aj Shackleton, ktorého sa Scott rozhodol pre jeho zlý zdravotný stav poslať domov. Toto rozhodnutie vyvolalo medzi Scottom a Shackletonom roztržku a ich vzťah sa naštrbil. Po odplávaní lode Morning prežila zvyšná posádka Discovery svoju druhú zimu v Antarktíde.

Loď Morning v prístave Lyttelton, Nový Zéland pred vyplávaním na zásobovaciu plavbu v roku 1903
Loď Morning v prístave Lyttelton, Nový Zéland pred vyplávaním na zásobovaciu plavbu v roku 1903 (zdroj: http://www.dhtcollections.com)

Druhá sezóna expedície (1903 - 1904)

Po skončení zimy v roku 1903 sa Scott pripravil na druhú hlavnú  výpravu expedície: prechod Západoantarktickým pohorím a prieskum vnútrozemia Viktóriinej zeme. Prieskumná skupina, ktorá v predchádzajúcom roku pod vedením Armitageho vystúpila na Západoantarktické pohorie, dosiahla nadmorskú výšku 2.700 m. Scott si želal pochodovať z tohto bodu ďalej na západ, pokiaľ možno až na južný magnetický pól. Dňa 26. októbra 1903 sa vydala na cestu výprava, ktorá pozostávala zo Scotta, Lashlyho a Edgara Evansa. Sprevádzala ich podporná skupina a niekoľko geológov.

Výprava na prechod Západoantarktickým pohorím z roku 1903. Sane ťahali sami členovia  výpravy.
Výprava na prechod Západoantarktickým pohorím z roku 1903. Sane ťahali sami členovia výpravy. (zdroj: https://nzaht.org/conserve/explorer-bases/scotts-hut-hut-point/)

Po výstupe na ľadovec Ferrar, ktorý pomenovali po geológovi expedície, členovia výpravy dosiahli výšku 2.100 m, kde si rozložili tábor. Silná snehová búrka, ktorá sa krátko nato rozpútala, ich donútila, aby zostali v tábore celý týždeň. Keď sa konečne utíšila, pokračovali v pochode. Vrchol ľadovca dosiahli dňa 13. novembra. Potom smerovali k najvzdialenejšiemu bodu, ktorý predtým dosiahol Armitage a objavili Antarktické plató, čo bola rozsiahla náhorná plošina. Scott, Lashly a Evans sa stali prvými ľuďmi, ktorí vystúpili na Antarktickú plošinu. Na tomto mieste prepustili podpornú skupinu, ktorá sa vrátila na loď a ďalej pokračovali smerom na západ cez náhornú plošinu ďalších osem dní, pričom prekonali vzdialenosť asi 240 km, až kým dňa 30. novembra dosiahli svoj najzápadnejší bod. Keďže vo víchrici počas výstupu na ľadovec stratili svoje navigačné zariadenia, nevedeli presne, kde sa nachádzajú a nemali žiadne orientačné body, ktoré by im pomohli určiť svoju polohu. Spiatočná cesta k ľadovcu Ferrar sa uskutočnila v ťažkých podmienkach za silného vetra, čo ich obmedzovalo na maximálnu rýchlosť jednej míle za hodinu, pričom zásoby sa míňali rýchlejšie, ako plánovali. Scott a Evans pri zostupe z ľadovca prežili veľmi nebezpečný pád do ľadovej trhliny, z ktorej sa šťastne dostali bez úrazu. Na ich veľké prekvapenie, cestou objavili vzácny antarktický jav - suché údolie, čiže oblasť bez snehu. Výprava dorazila na loď Discovery dňa 24. decembra 1903 potom, ako za 59 dní zdolali spiatočnú cestu, dlhú viac ako 1.120 km. Ich denný priemer bol takmer 19 km, čo bol výrazne lepší výkon ako na výprave so psami v predchádzajúcej sezóne. Tento poznatok ešte viac posilnil Scottove predsudky voči ťažným psom.

Originálna mapa celej Expedície Discovery - doporučujem si na ňu dvakrát klinúť a potešiť sa detailami. Červené trasy predstavujú výpravy z prvej sezóny a zelené z druhej.
Originálna mapa celej Expedície Discovery - doporučujem si na ňu dvakrát klinúť a potešiť sa detailami. Červené trasy predstavujú výpravy z prvej sezóny a zelené z druhej. (zdroj: Wikimedia)

Počas Scottovej neprítomnosti bolo uskutočnených niekoľko ďalších výprav. Royds a Bernacchi sa zúčastnili 31-dňového pochodu po Rossovom ľadovom šelfe, pričom zaznamenali údaje o jeho povrchu a vykonali aj magnetické merania. Ďalšia skupina preskúmala ľadovec Koettlitz. Ten je pomenovaný podľa lekára expedície, leží západne od Mount Morning a Mount Discovery v pohorí Royal Society Range, a ústí do ľadového šelfu v zálive McMurdo. Ani Wilson nezostal nečinným a vybral sa na Cape Crozier, aby zblízka pozoroval kolóniu tučniakov cisárskych.

Kolóniu tučniakov cisárskych objavil Charles Royds počas výprav na Mys Crozier v októbri 1902
Kolóniu tučniakov cisárskych objavil Charles Royds počas výprav na Mys Crozier v októbri 1902  (zdroj: https://www.popsci.com/emperor-penguins-fast-snack/)

Záchrana expedície

Scott dúfal, že po svojom návrate nájde Discovery voľne plávať na mori, ale bola stále pevne uviaznutá v hrubom ľade. Ihneď nariadil vyprosťovacie práce, ale ľad bol taký hrubý, že po 12-dňovej usilovnej práci boli vypílené iba dva súbežné zárezy s dĺžkou 40 metrov, pričom Discovery bola vzdialená od otvoreného mora 32 km. Dňa 5. januára 1904 sa vrátila loď Morning, tentokrát aj s loďou Terra Nova, s cieľom zachrániť členov expedície. Podľa pokynov Britskej admirality, ktoré tlmočil Scottovi kapitán Colbeck, musí Discovery vyplávať na spiatočnú cestu najneskôr do 25. februára. Ak sa to nepodarí, posádka má náklad preložiť do oboch záchranných lodí a Discovery opustiť. Toto ultimátum vyplynulo zo skutočnosti, že pokladnica expedície sa vyprázdnila a žiadne ďalšie finančné prostriedky sa nenašli. Scott sa však nehodlal vzdať lode Discovery len tak ľahko a zintenzívnil práce na uvoľnení lode. Na rozbíjanie ľadu boli použité všetky zdravé ruky, okrem píl na ľad námorníci použili aj výbušniny, ale napriek všetkému, vyprosťovacie práce prebiehali pomaly. Do konca januára bola Discovery stále uväznená v ľade asi tri kilometre od voľného mora. 10. februára Scott pripustil, že ju bude musieť opustiť a nariadil presun nákladu. Avšak na veľkú radosť celej posádky, 14. februára sa väčšina ľadu, ktorý delil Discovery od otvoreného mora, náhle rozpadla. Posledná výbušná nálož odstránila zvyšný ľad 16. februára a v nasledujúci deň, po poslednom prekvapení, keď loď dočasne uviazla na plytčine, sa skupina troch lodí konečne vydala na spiatočnú cestu na Nový Zéland.

V strede Scottova loď Discovery uviaznutá v ľade v januári 1904. Po bokoch sú záchranné lode Morning a Terra Nova
V strede Scottova loď Discovery uviaznutá v ľade v januári 1904. Po bokoch sú záchranné lode Morning a Terra Nova (zdroj: Wikipedia)

Návrat domov a výsledky expedície

Po návrate do Británie dňa 10. septembra 1904 Discovery zakotvila v Portsmouthe, kde ju prijala nadšená verejnosť. Nasledovalo oficiálne uznanie. Scott bol povýšený na kapitána a pozvaný na hrad Balmoral, aby sa stretol s kráľom Eduardom VII. Scottovi, dôstojníkom a niekoľkým námorníkom udelili medaily. Scottovi sa dostalo aj medzinárodných ocenení, vrátane francúzskeho Rádu čestnej légie.

K hlavným geografickým výsledkom expedície patrilo objavenie Zeme kráľa Eduarda VII., výstup na Západoantarktické pohorie a objavenie Antarktického plató/náhornej plošiny. Ďalej to bola prvá výprava na Veľkú bariéru/Rossov ľadový šelf s použitím saní ťahanými psami a dosiahnutie najvzdialenejšieho južného bodu 82°17′ južnej zemepisnej šírky. Bolo potvrdené, že Rossov ostrov je skutočne ostrov a bolo zmapované Transantarktické pohorie. V ňom boli vypočítané polohy a výšky viac ako 200 jednotlivých končiarov.

Vyskytli sa aj objavy vedeckého významu. Patrili sem suché doliny v Západoantarktickom pohorí, kolónia cisárskych tučniakov na myse Crozier, vedecké dôkazy o tom, že ľadová bariéra je plávajúca ľadová kryha. Našla sa fosília listu, ktorá potvrdila vzťah Antarktídy k superkontinentu Gondwana. Zhromaždili sa tisíce geologických a biologických vzoriek a identifikovali sa nové morské druhy. Poloha južného magnetického pólu bola vypočítaná s dovtedy najvyššou presnosťou. Po medicínskej stránke Wilson objavil účinky čerstvého mäsa z tuleňov, ktoré počas expedície porazili smrteľnú hrozbu skorbutu. Síce Frederick Cook už v roku 1898 zistil, že čerstvé, najlepšie surové mäso, je liekom proti skorbutu, zrejme svoj objav nespropagoval dostatočne a Wilson o tom nevedel. Akokoľvek to bolo, konzumáciou čerstvého mäsa sa začalo úspešne bojovať proti skorbutu aj na ďalších expedíciách, až do vynájdenia vitamínu C.

Záver

Viac ako rok po návrate Discovery, Scotta zamestnávali verejné recepcie, prednášky a písanie podrobnej správy o expedícii, ktorá vyšla pod názvom "The Voyage of the Discovery". V januári 1906 bol Scott opäť prijatý do služieb Britského kráľovského námorníctva a krátko nato oznámil Kráľovskej geografickej spoločnosti svoj úmysel vrátiť sa na Antarktídu. Kým stihol zverejniť svoje plány, predbehol ho Shackleton, ktorý začiatkom roku 1907 vyhlásil, že pripravuje vlastnú expedíciu s dvoma cieľmi: dosiahnuť geografický a magnetický južný pól. Shackleton pod Scottovým nátlakom súhlasil, že nebude plávať do zálivu McMurdo Sound, ktorý si Scott obhájil ako svoje výskumné teritórium. Nakoniec Shackleton v liste Scottovi zo 17. mája 1907 napísal, že súhlasí, že v Antarktíde bude pôsobiť na východ od poludníka 170°, aby sa vyhol územiu, ktoré prebádala Expedícia Discovery. O Shackletonovej expedícii do Antarktídy si porozprávame v jednom z ďalších blogov.

Zdroje:

Robert Falcon Scott | English officer and explorer | Britannica

Robert Falcon Scott - Wikipedia

Discovery Expedition - Wikipedia

RRS Discovery - Wikipedia

Captain Robert Falcon Scott - 10 awesome facts you need to know (chimuadventures.com)

Scott's Hut - Hut Point | Antarctic Heritage Trust (nzaht.org)

Iveta Rall

Iveta Rall

Bloger 
  • Počet článkov:  36
  •  | 
  • Páči sa:  302x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou študujem aj historické témy, súvisiace s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

2 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Skryť Zatvoriť reklamu