V predchádzajúcom dieli Polárnych expedícií sme sa stretli s výraznou postavou arktického prieskumu začiatku 20. storočia - Knudom Rasmussenom. Počas štúdia Rasmussenovho životného príbehu sa mi dostala do rúk jeho kniha "Across Arctic Amerika", ktorá ma uchvátila jednako svojou romantikou, ale aj krutou realitou života v Arktíde. Rozhodla som sa preto, že sa podelím s čitateľmi môjho blogu o ukážku z tejto knihy. Preto sa prenesme v čase o sto rokov do minulosti a v priestore do Arktídy od Grónska až po Sibír a začítajme do Rasmussenovho príbehu:
Úvod - jeseň roku 1924
Na vrchole East Cape, strmého mysu, ktorý tvorí najvýchodnejší výbežok Sibíri, je skoré ráno. Prvý sneh sa už usadil vo výškach a priniesol prvý chladivý nádych jesene. Vzduch je ostrý a čistý. Nad vodami Beringovho prielivu, kde sa ľadový pancier pomaly kĺže s oceánskym prúdom na sever, je bezvetrie. Okolitá krajina má svoju vlastnú pokojnú majestátnosť. V diaľke na obzore, ukrytý pod závojom oparu, sa týči ostrov Veľký Diomed, ktorý v Beringovom prielive tvorí hranicu medzi Amerikou a Áziou.
Z miesta, kde stojím, sa pozerám z jedného kontinentu na druhý, lebo za Veľkým Diomedom leží ako kúsok modrej hmly Malý Diomed, ktorý už patrí Aljaške.
Všetko predo mnou je zaliate silným svetlom slnka, ktoré sa odráža od morského ľadu a tvorí oslnivý kontrast v porovnaní s krajinou za mnou. Za mojím chrbtom sa nachádza plochá, bažinatá tundra, na prvý pohľad krajina mŕtvej monotónnosti, ale v skutočnosti je to nížina, v ktorej sa bez akýchkoľvek kopcov rozprestiera nekonečný svet riek a jazier.
Na úpätí vrchu, na ktorý som práve vystúpil, vidím kráčať zástup čukotských žien, oblečených do kožušín zvláštneho strihu. Na chrbtoch majú vaky zo sobej kože, ktoré plnia bobuľami a bylinkami. Na úzkom výbežku zeme, s ľadovým pancierom na jednej strane a hladkými vodami lagúny na druhej, leží obec Wahlen. Až teraz sa začína prebúdzať a z kupolovitých stanov z mrožej kože začína stúpať dym, pretože jej obyvatelia zapaľujú ohne na varenie. Neďaleko sa kŕdeľ krotkých sobov pomaly pohybuje po hrebeni kopca, okusujúc mach za pochodu, zatiaľ čo pastieri, ktorí vydávajú zvláštne, ďaleko znejúce výkriky, ich udržujú v čriede a zháňajú dole, na výdatnejšie pastviny.
Pre všetkých týchto ľudí je to obyčajný deň, súčasť ich každodenného života, ale pre mňa je to koniec dobrodružstva, ktorému sa len ťažko odvážim uveriť. Okolitá krajina a jej ľudia sú dôkazom, že som došiel až na Sibír a že moja dlhá expedícia sa skončila.
Viac ako tri roky sme sa pomaly a s veľkými ťažkosťami predierali dopredu po cestách, ktorými neprešla ľudská noha a každá skúsenosť nás obohatila o vzácny kus vedomostí. Naša expedícia bola, vrátane odbočiek do vnútrozemia za ľudskými obydliami alebo za zverou a prechodom cez zamrznuté pobrežné moria, dlhá približne 20.000 míľ (32.000 km), čo predstavuje vzdialenosť rovnajúcu sa takmer obvodu Zeme.
Na začiatku som bol iba vedúcim celej skupiny, ktorá zahŕňala niekoľko významných dánskych vedcov. Počas prvého roka sme spolupracovali zo základne na východnom pobreží Kanady, chodili sme v malých skupinách na rôzne stanice a z času na čas sme sa vracali, aby sme zhromaždili naše materiály. Naša práca sa týkala hlavne etnografie; moji spolupracovníci sa zaoberali aj archeológiou, geológiou, botanikou a kartografiou. Vykonali pozoruhodnú prácu v mapovaní území, ktoré bolo predtým nebolo známe. Vykonávali sme veľa vykopávok v ruinách bývalých eskimáckych obydlí. Úplné správy o nálezoch boli publikované v knihách, monografiách a článkoch. Materiál, ktorý som osobne zhromaždil, sa týkal predovšetkým etnografie. Bolo mojou výsadou, keďže som sa narodil v Grónsku a hovoril som eskimáckym jazykom tak dobre ako svojím rodným jazykom, že som týchto ľudí dôverne spoznal.
Môj životný príbeh nevyhnutne viedol k objavovaniu Arktídy, pretože môj otec, misionár medzi Eskimákmi, sa oženil s domorodkyňou, ktorá bola hrdá na svoju eskimácku krv. Mojimi kamarátmi boli rodení Grónčania; od najútlejšieho detstva som sa hrával a pracoval s poľovníkmi, takže aj útrapy tých najnamáhavejších pochodov na saniach sa pre mňa stali príjemnou rutinou. Mal som osem rokov, keď som dostal vlastných ťažných psov a v desiatich som mal vlastnú pušku. Niet preto divu, že výpravy neskorších rokov mi pripadali ako šťastné pokračovania zážitkov z môjho detstva a mladosti. Neskôr, keď som si uvedomil, aký význam má kultúra a história Eskimákov pre vedecký výskum, rozhodol som sa zasvätiť môj život položeniu základov pre vedecký výskum Grónska.
Eskimáci sú roztrúsení od Grónska po Sibír pozdĺž polárneho kruhu, asi na jednej tretine zemegule. Celkovo je ich viac než 33.000 ľudí, ktorí majú hlboké znalosti v oblasti sledovania sezónneho pohybu zveri. Na takom rozsiahlom území akým je Arktická pevnina, sú jednotlivé kmene roztrúsené a žijú oddelene. Dôkazy nás vedú k presvedčeniu, že od odtrhnutia kmeňov od jedného pôvodného kmeňa uplynulo obdobie najmenej 1.500 rokov.
Počas dlhej izolácie by bolo prirodzené, že by jazyk a tradície rôznych kmeňov stratili všetku homogénnosť. Preto bolo veľmi pozoruhodné, že môj grónsky dialekt postačil na to, aby som si úplne porozumel so všetkými kmeňmi. Eskimácke kmene sa delia na dva druhy: vnútrozemské a pobrežné. Najjednoduchší nomádski Eskimáci, ktorí žili vo vnútrozemí a živili sa lovom severských jeleňov karibu, nemali takmer žiadne znalosti o živote pri mori a tomu boli prispôsobené aj ich zvyky. Nič v ich tradíciách alebo nástrojoch nenaznačovalo, že by niekedy prišli do styku s pobrežnými aktivitami. Ale napríklad kultúra prímorských ľudí, okrem toho, že bola jedinečná vo svojej závislosti na oceáne, bola v mnohých iných ohľadoch totožná s kultúrou kmeňov, ktoré nikdy neboli na mori. Nevyhnutný záver bol, že pôvodne boli všetci Eskimáci pozemnými lovcami a že časť z nich sa neskôr preorientovala na lov morských cicavcov. Títo ľudia si zachovali všetku svoju starú slovnú zásobu a mýty a pridali k tomu skúsenosti so životom pri vode.
Veľmi dávno mali Eskimáci a Indiáni spoločné korene. Ale rôzne podmienky života priniesli rôzne odlišnosti, a to do takej miery, že teraz sa zdá, že medzi Indiánmi a Eskimákmi nie je žiadna podobnosť. Ale podobnosti sú tu, nie sú síce zjavné pre bežného pozorovateľa, ale dostatočne jasné pre vedca. Domorodí Eskimáci si okolo veľkých riek a jazier v najsevernejšej časti Kanady vytvorili špeciálnu kultúru. Odtiaľto sa presunuli na morské pobrežie buď preto, že ich hnali nepriateľské kmene, alebo preto, že nasledovali migračné cesty karibu. Vyvinuli prvé fázy pobrežnej kultúry na arktickom pobreží Kanady, odkiaľ putovali smerom na východ na Labrador, Baffinov ostrov a do Grónska. Časť z nich sa presúvala na západ a dostala sa na Aljašku a do Beringovho mora. Odtiaľto prebehla ďalšia migrácia smerom na východ.
Naša expedícia (Piata expedícia Thule) začala v Kodani v júni 1921 a pokračovala cez Grónsko, kde doplnila tím o ďalších členov a o arktické vybavenie. Na expedíciu nás sprevádzala loď, ktorá bola postavená špeciálne pre tento účel — škuner Sea-King, s výtlakom vyše 100 ton. Nakoľko vedeckí členovia expedície boli natoľko zaneprázdnení svojimi úlohami, že si nenašli čas na zaobstarávanie potravy pre psov, túto dôležitú úlohu sme zverili Grónčanom z Thule, ktorí boli zručnými lovcami.
Po úspešnom prechode cez obávaný a ľadom naplnený záliv Melville sme 3. augusta dorazili do Thule a zamestnali našich domorodých asistentov. Keď sme v polovici septembra opustili Grónsko cez Pox Channel, vynútili sme si prechod cez ťažký ľad na sever od ostrova Southampton a našli sme prístav na malom, neznámom a neobývanom ostrove. Celý mesiac sme strávili stavbou domu pre naše zimovisko, ako aj výpravami na saniach rôznymi smermi s cieľom zistiť našu polohu. Podľa našich pozorovaní sme sa nachádzali na 65° 54' severnej šírky, 85° 50' západnej dĺžky, ale staré mapy boli také nepresné, že sme na týchto súradniciach nenašli pevninu na žiadnej z nich.
Miesto nášho prezimovania sme nazvali Dánsky ostrov. Tu v usmievajúcom sa údolí, ktoré sa otváralo smerom k moru na klesajúcej pláži, chránení oblúkom strážnych vrchov, sme si postavili príbytok, ktorý mal byť naším domovom na niekoľko ďalších mesiacov.
Sotva sme pristáli na brehu ostrova, našli sme čerstvé medvedie stopy v piesku priamo pod miestom, ktoré sme si vybrali pre náš domov. Pri našej prvej krátkej obhliadke z vrchola najbližšieho kopca sme narazili na zajaca tak krotkého, že sme boli v pokušení napísať, že sme ho ulovili holými rukami. Čoskoro nato sme spozorovali osamelého karibu, ktorý natoľko zvedavý, že sa rozbehol k nám, aby preskúmal podivných návštevníkov. Sebavedomé správanie zveri poukazovalo na to, že náš región nebol poznačený civilizáciou.
Z vrcholcov okolitých kopcov sme mali pekný výhľad na susedný fjord a na otvorenej vode sme videli trblietajúce sa tmavé chrbty mrožov plávajúcich popod hladinu, kde sa kŕmili. Takýto bol náš prvý dojem z novej neznámej krajiny, s prísľubom dostatočných zásob zveri.
Už v októbri zem pokryl sneh a úzky kanál za domom zamrzol. Najdôležitejšie bolo čo najskôr sa spojiť s najbližšími domorodcami. Nakoľko ústie zálivu Gore Bay ešte nebolo zamrznuté, nemohli sme cestovať ďaleko a do konca októbra sme našli len niekoľko starých mohýl a jednoduchých kamenných prístreškov, ktoré postavili Eskimáci pre účely lovu karibu.
Noví priatelia
Zastavil som sane, aby sme si s priateľom Petrom dopriali krátku prestávku a zohriali zamrznuté líca, keď ma odrazu hlasný zvuk a náhly pohyb medzi psami prinútili, aby som vstal.
Čo sa týka zvuku, nebolo o tom žiadnych pochýb, bol to výstrel. Obzrel som sa po ceste, ktorou sme prišli a na chvíľu som si myslel, že by to mohla byť časť našej expedície, ktorá signalizovala volanie o pomoc, ale videl som ich prichádzať bez zjavných problémov. Potom som sa otočil, aby som sa pozrel pred seba. Často som si predstavoval prvé stretnutie s Eskimákmi z amerického kontinentu a premýšľal som, aké by to bolo. S pokojom, ktorý ma prekvapil, som si uvedomil, že tá chvíľa práve nastala.
Tri alebo štyri míle predo nami sa na ľade fjordu vynímal rad čiernych predmetov. Vytiahol som ďalekohľad, možno sa mýlim a pred nami môže byť napokon len skalný útes. Ale pohľad cez ďalekohľad jasne potvrdil: celý rad saní s cestujúcimi, ktoré sa zastavili, aby sledovali prichádzajúcich, ktorí sa blížili z juhu. Jeden muž sa odtrhol od svojej skupiny a rozbehol sa po ľade smerom k nám. Očividne nás mali v úmysle zastaviť. Z času na čas zaznel výstrel zo skupiny mužov, postávajúcich pri záprahoch so saňami.
Nebol som si istý, či výstrely zo zbraní, ako aj posol s harpúnou, bežiaci oproti me boli nepriateľsky naladení, ale zaiste to boli muži, ktorých sme prišiel hľadať a kvôli ktorým sme prešli obrovský kus cesty. Namiesto toho, aby som počkal, kým prídu moji spoločníci, skočil som k saniam a popohnal psov, ukazujúc na bežca pred nimi. Svorka psov sa k nemu rútila maximálnou rýchlosťou. Keď sme k nemu dorazili, vzrušenie psov ešte viac vzrástlo. Mužove šaty boli neznámeho strihu a jeho pach im bol cudzí. Jeho pokus vyhnúť sa dvanástim šelmám s vycerenými zubami, mužovu situáciu len zhoršili.
"Stoj!" skríkol som. Vzápäti som skočil medzi psov a objal cudzinca podľa eskimáckych zvyklostí. Pri tomto dôkaze priateľstva zvieratá v momente stíchli a zahanbene sa uložili za sane. Kričal som na psov v jazyku grónskeho Eskimáka a z výrazu neznámej tváre cudzinca som si bleskovo uvedomil, že pochopil, čo som povedal. Bol to vysoký, dobre stavaný chlapík, s tvárou a vlasmi pokrytými inovaťou. Usmieval sa, pričom ukazoval veľké, lesknúce sa zuby a lapal po dychu od námahy a vzrušenia.
Len čo sa moji druhovia dostavili na miesto nášho stretnutia, pohli sme sa smerom ku skupine Eskimákov, ktorá nás celý čas sledovala. Náš nový priateľ sa predstavil ako Papik a dodal, že prišiel od Lyon Inlet – veľkej zátoky na severe nášho nedávno založeného hlavného tábora na Dánskom ostrove. Nebol čas na dlhé reči a keď sme sa priblížili k eskimáckej skupine, muži nám vyšli v ústrety, kým ženy a deti zostali sedieť na saniach.
Títo muži boli z kmeňa Akilinermuit, „muži spoza Veľkého mora“, o ktorých som počul vo svojej mladosti v Grónsku, keď som prvýkrát začal študovať eskimácke legendy. Stretnutie by sa sotva dalo zorganizovať lepšie. Z ľadovej púšte sa zrazu objavila celá ich karavána, muži, ženy a deti, oblečení vo svojich nádherných obekoch, ako živé ilustrácie grónskych príbehov o slávnych „obyvateľoch vnútrozemia.“ Boli odetí v koži karibu. Ženy mali na hlavách veľké kožušinové kapucne a dlhé kabátce, ktoré prekrývali nohavice vzadu aj vpredu. Ošatenie mužov bolo akoby určené špeciálne na beh. Zvrchník bol vpredu zostrihnutý na krátko, vzadu bol oveľa dlhší. Všetky odevy boli veľmi odlišné od tých, s ktorými som sa predtým stretol, takže som nadobudol príjemný pocit, že budem mať dosť práce pri porovnávaní rôznych kmeňov Eskimákov. Potešilo ma, keď som zistil, že rozdiel v jazyku bol taký nepatrný, že sme nemali najmenšie problémy s porozumením. V skutočnosti nás najprv považovali za príslušníkov príbuznej rasy odniekiaľ z Baffinovho ostrova.
Snažil som sa vysvetliť novým priateľom naše zámery. Bieli muži, Peter Freuchen a ja, sme súčasťou väčšej skupiny, ktorá prišla z krajiny bielych mužov študovať všetky kmene Eskimákov – ako žijú, akým jazykom hovoria, ako lovia, ako sa zabávajú, čoho sa boja a čomu veria ohľadne posmrtného života. Chceli sme si kúpiť a odniesť späť do našej krajiny suveníry každodenného života Eskimákov, aby biely muž z týchto predmetov lepšie pochopil, akým odlišným spôsobom žijú ľudia v severnej ľadovej krajine. A chystali sme sa nakresliť mapy a obrázky častí ich krajiny, do ktorej žiadny biely muž ešte nevkročil.
Predstavil som aj svojho eskimáckeho spoločníka Bosuna, muža z Grónska, ktorý bol pre domorodcov takmer taký zvláštny ako ja. Vysvetlil som im, Bosun prišiel loviť, viesť sane a robiť inú prácu pre bieleho muža, zatiaľ čo my sme venovali náš čas štúdiám.
Moji noví priatelia boli veľmi potešení a ohromení. Práve sa vydali do svojho jesenného tábora na konci zátoky Lyon Inlet a vzali so sebou všetok svoj majetok. Keďže však boli, ako Eskimáci vo všeobecnosti, stvoreniami súčasnosti, pri stretnutí s nami okamžite opustili svoju cestu a rozhodli sme sa, že sa všetci spoločne vydáme do niekoľkých veľkých snehových závejov vzdialených na dosah ruky, kde by sme mohli postaviť snehové iglu a osláviť stretnutie.
Hoci sme boli sami zvyknutí na stavbu snehových príbytkov, boli sme prekvapení ľahkosťou a rýchlosťou, s akou títo domorodci pracovali. U Eskimákov z Cape York v Grónsku stavajú iglu dvaja muži, pričom jeden rezal snehové bloky a podával ich druhému, ktorý ich kládol na seba. Tu však išlo o prácu jediného človeka, ktorý začal stavbu niekoľkými rezmi v záveji, kde sa rozhodol umiestniť svoj dom. Potom pokračoval v rezaní blokov a ich ukladaní na miesto s takou rýchlosťou, až sme v údive otvárali ústa. Medzitým jedna zo žien vytiahla pozoruhodný typ snežnej lopaty s prídavnou rukoväťou na čepeli a sypala vrstvu jemného snehu na dom, čím utesnila všetky štrbiny medzi blokmi. Dve technické zvláštnosti, ktoré obzvlášť zapôsobili na Bosuna ako odborníka, boli po prvé spôsob, akým sa týmto mužom podarilo stavať zo sypkého snehu – určitý stupeň priľnavosti sa všeobecne považuje za nevyhnutný – a po druhé to, že strecha mala veľmi mierny oblúk. Strechy iglu, ktoré sme dovtedy poznali, mali obyčajne klenuté strechy, aby sa bloky udržali, zatiaľ čo tu bola strecha takmer plochá. Za menej ako trištvrte hodiny boli tri veľké chatrče pripravené na obývanie. Za krátko sa dotvoril ich interiér, rozsvietili sa lampy a vnútro domu sa zahrialo a zútulnilo.
Ja a moji dvaja spoločníci sme sa rozdelili medzi tri chatrče, aby sme čo najlepšie využili prítomnosť našich nových známostí. Mäso jeleňa karibu sa varilo v hrnci, keď sme zistili, že naši hostitelia majú vo svojich zásobách aj čaj a múku, ktorú kúpili od bieleho muža dole v Repulse Bay, neďaleko tábora. Prítomnosť belocha bola pre nás dôležitá správa, pretože to znamenalo, že by sme na jar mohli mať šancu poslať listy domov.
Počas jedla som získal cenné informácie o susedstve a susedoch. Zdalo sa, že takmer vo všetkých smeroch okolo nášho sídla sa nachádzajú osady, hoci neboli veľké.
Rozhovor bol z väčšej časti všeobecný, ako väčšinou pri prvom zoznámení. Hovoriac rovnakým jazykom nás však nepovažovali za cudzincov a dokonca som sa mohol dotknúť aj náboženských otázok. Čoskoro som sa dozvedel, že títo ľudia, napriek ich čaju a múke a začínajúcej kultúre smaltovaného riadu, boli, pokiaľ ide o ich pohľad na život, a zvyky a názory, len málo odlišní od svojich predkov z minulých čias.
Bolo zrejmé, že tu bolo pre nás veľa práce. Nakoľko nás dobre prijali, očakával som len malé ťažkosti pri zhromažďovaní informácií. V prvom rade však musíme pokračovať v hľadaní najbližšej stanice Hudson's Bay Company a zistiť, či na jar bude naozaj nejaká možnosť poštovej komunikácie.
V nasledujúce ráno sme sa vybrali do Repulse Bay. Dňa 5. decembra, ešte za denného svetla, sme sa dostali na miesto, kde mal podľa eskimáckych údajov bývať beloch. Na brehu malého potoka, za obrovskými kopami ľadu, stála skromne vyzerajúca tmavá chatrč. Obklopovala ju kolónia bielych snehových chatrčí. Zistili sme, že tu sídlil úrad obchodnej spoločnosti Hudsonovho zálivu, jednej z najstarších a najväčších obchodných spoločností na svete.
Sotva sme sa zastavili pred domom, vyšiel z neho vedúci obchodnej stanice kapitán Cleveland a privítal nás čo najsrdečnejšie. Ukázalo sa tiež, že je pozoruhodne rýchly a efektívny kuchár a jedlo pre nás pripravil takmer okamžite. Na stole sa objavila pariaca sa misa šťavnatých karibu steakov, doplnená zmesou konzervovaného ovocia všetkých odrôd.
George Washington Cleveland bol starý veľrybár, ktorý tu uviazol na pobreží už pred viac ako 20 rokmi a medzi Eskimákmi sa tak udomácnil, že sa od nich už nikdy nedokázal odtrhnúť. Napriek tomu bol viac Američanom, než by sa dalo očakávať od jeho izolovaného spôsobu života, a bol hrdý na to, že sa narodil na pobreží Ameriky práve vtedy, keď na ňom po prvýkrát pristála loď Mayflower. Zažil všetky možné dobrodružstvá, ale ani stroskotanie, ani hlad, nehovoriac o iných formách nešťastia, ktoré sa mu prihodili, nemohli pokaziť jeho veselú náladu alebo narušiť jeho stabilnú, námornícku životnú rovnováhu.
O tejto arktickej oblasti Kanady sme vedeli naozaj veľmi málo a informácie kapitána Clevelanda boli pre mimoriadne cenné. Dozvedeli sme sa, že jeden zo škunerov obchodnej spoločnosti Hudsonovho zálivu, ktorému velil francúzsky Kanaďan, kapitán Jean Berthie, zimoval vo Wager Bay, päť dní cesty ďalej na juh. Bola šanca, že by sme mohli posielať listy domov touto cestou ešte v zime a hneď bolo rozhodnuté, že Freuchen by sa mal vydať na miesto a odniesť správy.
V ten večer sa tancovalo na oslavu príchodu návštevníkov stanice. Eskimáci a ženy sa naučili od veľrybárov americké country tance. O hudbu sa staral nevyhnutný gramofón, ktorý, ako sa zdá, putuje v pätách bieleho muža do väčšiny častí sveta. A ženy boli vyzdobené v plesových šatách narýchlo vyrobených pre túto príležitosť z materiálu, ktorý dodal kapitán Cleveland.
Neskôr sme si spravili exkurziu po chatrčiach, ktoré boli po horúčave v tanečnej sale, osviežujúco chladné. Túžili sme získať viac informácií o okolitej krajine, ale keďže sme nepoznali eskimácke názvy miest v okolí, mohli sme sa orientovať iba podľa starých anglických máp, ktoré sa ukázali byť málo užitočnými. Zdalo sa, že sme v slepej uličke, keď náhle prišla pomoc pomoc z nečakanej strany. Starý chlapík Ivaluartjuk s dlhou bielou bradou a červenými očami, ošľahanými nejednou fujavicou, sa ukázal ako zemepisný odborník.
Vytiahli sme papier a ceruzku a na moje počudovanie tento Eskimák bez váhania nakreslil mapu pobrežia na vzdialenosť niekoľkých stoviek kilometrov, od Repulse Bay až po Baffinovu zem. Po dokončení mapy mi povedal všetky eskimácke názvy miest a konečne sme si mohli urobiť skutočnú predstavu o počte obyvateľov a polohe ich sídiel. Bol som nadšený, keď som si všimol, že väčšina týchto mien; Naujarmiut, Pitorqermiut, Nagssugtormiut a mnohé ďalšie boli totožné s niektorými známymi miestnymi názvami z tej časti Grónska, kde som sa narodil. A keď som začal rozprávať o grónskych ľudových rozprávkach tunajšej spoločnosti, ukázalo sa, že ich už poznajú; a navyše boli sami prekvapení, keď zistili, že cudzinec by mal poznať to, čo oni považovali za svoje vlastné legendy.
Tešil som sa na bližšie zoznámenie sa s týmito ľuďmi a ich históriou a tradíciami. Ivaluartjuka, ktorý sám nakreslil mapu, som považoval za vzácny a mimoriadne užitočný zdroj informácií. Bohužiaľ, nemohli sme na obchodnej stanici zostať dlhšie ako jeden celý deň a 7. decembra sme sa rozlúčili s našimi novými priateľmi. Freuchen išiel dole (na juh), ako bolo dohodnuté, aby sa stretol s kapitánom Berthiem vo Wager Bay, zatiaľ čo my dvaja s Bosunom sme sa odviezli späť do nášho zimoviska. štvrtí. Keď sme však prešli Havilandským zálivom, narazili sme na staré stopy po saniach a rozhodli sme sa urobiť odbočku a zistiť, kam viedli.
Takornaoq rozpráva príbeh
Uprostred veľkého jazera stála stará Eskimáčka a lovila pstruhy. Napriek tomu, že zima bola ešte mladá, ľad už bol taký hrubý, že na vysekanie diery na vlasec musela byť potrebná všetka jej sila. Tu a tam vzala kus naplaveného dreva v tvare lopaty a odstrčila úlomky ľadu, ktoré jej stáli v ceste. Potom sa natiahla na brucho a strčila polovicu tela tak hlboko do diery, že zostalo vidieť len pár ohnutých nôh pokrytých kožou, ktoré sa vlnili vo vzduchu.
Zrazu sa šteniatko, ktoré ležalo zahrabané v snehu, postavilo na nohy a začalo divo štekať. Stará žena vyliezla z diery a prikrčila sa, zmätená, keď videla Bosuna a mňa tak blízko pri nej. V plnej rýchlosti sa naši psi vrhli na neznámych.
S ostrým výkrikom chytila žena šteňa za krk a vyrazila rýchlym behom smerom k dedine tak rýchlo, ako ju nohy niesli. Prekvapenie z jej úteku znásobilo agresivitu našich psov, ktoré sa rozbehli aj so saňami za ňou. Keď boli sane na úrovni ženy, vyskočil som z letiacich saní a hodil som sa na ňu. Ležali sme v snehu, až kým sme vybuchli do smiechu nad absurdnosťou tej scény. Obaja sme si uvedomili, že priateľskí ľudia.
Stará žena sa predstavila ako Takornaoq. Sedela s rukami kŕčovito zvierajúcimi kňučacie šteňa. Vtom som začul začul zvuk, ktorý ma vyľakal. Sklonil som sa nad ňou a opatrne som jej zdvihol okraj kabátca. Hlboko v jej špinavom oblečení bolo malé dieťa, ktoré ležalo na jej nahom tele a nariekalo.
Nuž také bolo moje stretnutie s Takornaoq. Keď sme sa spriatelil, družne a veselo sme sa viezli do jej dediny, ktorá pozostávala z troch iglu. Keď sme sa zoznámili s významnými predstaviteľmi obce, Takornaoq nás pozvala do svojho iglu. Bolo čisté a upratané, ale veľmi chladné, až kým sme nezapálili tukovú lampu. S Bosun sme sa pohodlne usadili na mieste na spanie medzi útulnými kožami karibu. A hneď ako sa mäso priviedlo do varu, Takornaoq sa posadila medzi nás a začala rozprávať. Naša hostiteľka nám povedala veľa o sebe a svojej rodine. Pochádzala z osady Igdlulik z úžiny Fury a Hecla, z kmeňa známeho šikovnými lovcami a dobrými ženami a bola hrdá na svoj pôvod, preto sa považovala za nadradenejšiu, ako jej tunajší spoluobčania. Naša návšteva jej bola veľmi vítaná, ubezpečila nás, a dokonca zašla tak ďaleko, že svoje uznanie vyjadrila v improvizovanej piesni.
Hneď po posledných tónoch piesne sa podávala večera. Naša hostiteľka sa však k nám pri jedle nepridala, zjavne ženy s malými deťmi nesmeli zdieľať kuchynské náčinie s ostatnými, ale mali svoje vlastné, ktoré bolo prísne oddelené.
Neuspokojila sa však s tým, že nás pohostila, ale otvorila malý sklad na okraji iglu a vytiahla celého karibu. Ako nám vysvetlila, bola to potrava pre našich psov. Veľmi sa snažila, aby jej dar vyzeral ako samozrejmosť. "Je to len to, čo by môj manžel urobil, keby bol doma. Vezmite si to a nakŕmte ich." A usmievala sa na nás svojimi úprimnými starými očami, akoby bola naozaj rada, že je užitočná. Bosun a ja sme sa zhodli na tom, že to bolo prvýkrát v živote, čo nám niekto daroval jedlo pre našich psov.
Zdvorilo sme sa spýtali na jej manžela a dozvedeli sme sa, že už bola niekoľkokrát vydatá. Jeden z jej bývalých manželov bol čarodejník s výbornou povesťou a pozoruhodný bojovník. Pri jednej príležitosti ho však na ostrove Southampton zasiahla jedna harpúna do oka, zatiaľ čo ďalšia mu prepichla stehno, Ale on bol taký veľký čarodejník, že na tie zranenia nezomrel. Navyše bol odborníkom na hľadanie strateného majetku a mal svoju vlastnú metódu na chytanie rýb.
Nasledovný príbeh z rozprávania Takornaoq poukazoval na krutú realitu života v arktických regiónoch.
Boli sme s manželom na ceste z Igdiuliku do Ponds Inlet. Cestou sa mu sníval sen, v ktorom jeho priateľa zjedli jeho vlastní príbuzní. O dva dni neskôr sme prišli na miesto, kde sme sa rozhodli prespať. Pri hľadaní vhodného miesta na postavenie stanu sme našli malý prístrešok postavený zo snehu a kusa kože karibu. Blízko prístrešku sa nachádzal predmet. Najprv sme si mysleli, že je to človek, ale potom sme videli, že je to len puška zapichnutá v snehu. Keď sme sa priblížili, zazreli sme ľudskú hlavu s odhryznutými časťami. A nakoniec, keď sme vošli do prístrešku, našli sme ženu sedieť na podlahe. Jej tvár bola otočená k nám a my sme videli, že narieka. Predstavila sa ako Kikaq - Ohlodaná kosť.
Kikaq nám medzi vzlykmi povedala: "Zjedla som svojho manžela a svoje deti!"
Bola to len kosť a koža a zdalo sa, že z nej unikol všetok život. Bola takmer nahá, pretože zjedla väčšinu svojho oblečenia. Môj manžel sa nad ňou sklonil a ona mu povedala: "Zjedla som toho, ktorý bol tvoj kamarát, keď ešte žil."
Potom sme si postavili stan blízko jej chatrče a odrezali kus predného závesu, aby sme vytvorili úkryt pre Kikaq, lebo bola nečistá a nemohla s nami spať v jednom stane. Ponúkli sme jej mrazené mäso z karibu, ale keď zjedla prvé sústo, začala sa triasť na celom tele a nemohla ďalej jesť.
Na druhý deň sme sa vrátili do Igdliuliku, odkiaľ sme prišli a vzali sme Kikaq so sebou, lebo tam mala brata. Je stále nažive a vydala sa za významného lovca menom Igtussarssua.
..... A to je to najstrašnejšie, čo som za celý svoj život poznal.
Zdroje:
ACROSS ARCTIC AMERICA : KNUD RASMUSSEN : Free Download, Borrow, and Streaming : Internet Archive
A rocky start to the Fifth Thule Expedition | Nunatsiaq News
18.000 km per hondenslee: Knud Rasmussen brak alle records | historianet.nl
