Ako inak aj pred touto cestou to bolo trošku zamotané a zmätočné. Napriek tomu, že letenky boli kúpené viac ako tri mesiace dopredu, letecká spoločnosť nám zmenila časy letov a na prestup z jedného lietadla do druhého sme mali v Londýne 5 minút. Ako inak, začali sme to riešiť pár dní pred odletom a spoločnosť, prostredníctvom ktorej sme mali lety zakúpené, nám nevedela nájsť adekvátnu zmenu v našich letoch aby sme prestup stihli bez stresu a naháňania. Operátor nám ponúkol tri možnosti, a to: zrušenie letu a vrátenie peňazí (to neprichádzalo do úvahy pretože sme mali zaplatené ďalšie letenky počas našich ciest a ubytovanie, ktoré časovo nadväzovalo na dané termíny letov). Ďalšia možnosť bola zmeniť si let na iný a doplatiť rozdiel medzi novým a pôvodným. Vzhľadom na blížiaci sa termín odletu boli letenky veľmi nepraktické z časového hľadiska (lety mali veľa prestupov s dlhými dobami čakania) a finančne sa veľmi líšili od pôvodných cien. Posledná možnosť a zároveň rada od operátora znela: “Pri najhoršom tam choďte aj napriek tomu, že ste si istý, že nasledujúci let nestihnete, letecká spoločnosť Vás musí dopraviť do vašej cieľovej destinácie v každom prípade. Oni Vám po príchode na letisko zmenia váš let a vy sa do cieľovej destinácie dostanete. To neznelo ako ideálne riešenie pri tak náročnom tripe, a nechávať tieto veci na náhodu by nebolo vhodné. Tak sme sa rozhodli ešte počkať do nasledujúceho dňa, či aerolínie niečo nenájdu a neponúknu nám lepšiu kombináciu letov. Tak sa aj stalo a nasledujúce ráno som mal telefonát, v ktorom mi oznámili informácie o zmene letu, kde sme po vystúpení z lietadla v Londýne mali na prestup hodinu a štvrť. Žiadna sláva ale dúfali sme, že to stihneme, a bolo to stále lepšie ako pôvodných 5 minút. Na túto alternatívu sme pristali a v pondelok ráno, vlastne v nedeľu v noci, sme sa vydali na cesty znova. Prvotná myšlienka, trochu sa poobede pred odletom vyspať, nenašla svoje uplatnenie v praxi a tak sme sa pred jednou hodinou v noci vydali na takmer mesiac trvajúcu misiu, ako u mňa býva zvykom, bez spánku. Prvé kroky smerovali na autobusovú stanicu odkiaľ sme vyrazili na budapeštianske letisko. Do Budapešti sme prišli s predstihom a mali sme na všetko dostatok času, dokonca sme sa v miestnej kaviarni spoznali s miestnymi vtákmi, ktorí nás zaujali svojím spevom. Bolo ich tam nespočetne veľa a každý z nich striehol na povaľujúcu sa omrvinku či nedojedené zbytky na stoloch. Strach ktorý sme mali kvôli tesnému prestupu v Londýne umocňovalo meškanie letu z Budapešti kvôli zamrznutej námraze na odletovej dráhe a tak sa napätie začalo stupňovať. Po chvíľke čakanie v lietadle sme mohli vzlietnuť a vydať sa na let do Londýna, Napriek prvotnému meškaniu odletu som nestrácal pocit, že nasledujúci let musíme stihnúť. Až keď sme kvôli vyťaženosti pristávacej dráhy museli nad Londýnom krúžiť asi 20 minút, obavy o zmeškaní letu naberali reálnejší charakter. Tieto obavy umocňovala absencia schodov na vystúpenie z lietadla, ktorá nás obrala o ďalších 5 minút a keď sme sa konečne predrali von z lietadla a uvidel som, že prvý autobus, ktorý odváža ľudí do príletovej haly, vyrazil tesne pred tým, ako sme z lietadla vystúpili, vedel som že let pravdepodobne nestihneme. Po prešprintovaní letiska na dané miesto, odkiaľ sme mali nastúpiť na let do Miami, mi bolo oznámené, že daný let nestíhame…………. Trošku ma to vyviedlo z rovnováhy :) Po nasmerovaní na správnu pobočku British Airways som zistil, že let ktorý sme zmeškali nám posunú len o necelé dve hodinky, a v tej chvíli som bol už v pohode. Po vybavení nejakých administratívnych záležitostí sme boli znovu v hre. O chvíľu sme sa už usádzali v lietadle smerujúcom do Spojených Štátov, na slnečnú Floridu. Únava dala o sebe vedieť, a po spustení prvého filmu bolo vymaľované. Let prebehol v pohode a o 10 hodín sme už na letisku stáli v rade na kontrolu u amerických imigračných zamestnancov, ktorí rozhodujú o vašom vstupe na pôdu USA. Ako ste sa mohli dočítať v mojich predchádzajúcich článkoch, keď som cestoval do USA predtým, mal som s nimi menšie problémy a do USA ma nechceli pustiť. Táto kontrola nám robila trošku starosti ale keď sme sa asi po hodine dostali na rad, pán sa len usmial, poprial pekný pobyt a poslal nás ďalej. Takto hladko to nemohlo ísť ani v sne. Po prejdení kontroly sme na letisku hľadali požičovňu áut, kde sme si mali vyzdvihnúť tátoša na prvé dni na Floride. Nájsť tam práve autopožičovňu, v ktorej sme mali rezerváciu my, nebolo až také jednoduché ale o chvíľku sme už preberali nášho sprievodcu na cestách. Zarazilo ma, že poistné, ktoré sa spočiatku nezdalo byť povinné, nakoniec povinné bolo, a za dva druhy poistenia na tri dni sme museli zaplatiť vyše 200 dolárov. Keď sme vyrazili a ucítil som aká citlivá je brzda na danom aute, bol som veľmi rád že to poistenie nakoniec máme. Ubytovali sme sa na prvé tri noci v Miami a mohli sme vyraziť obzrieť si okolie a nájsť miesto, kde sa môžeme najesť. Malý peruánsky fastfood neďaleko sa zdala byť vynikajúca voľba pred poriadnym spánkom, ktorý sme si po náročnej ceste konečne mohli dopriať.
Prvý deň na Miami sme sa rozhodli navštíviť Wynwood Walls, miesto ktoré prekypuje street umením, ktoré spája rôznych umelcov a street art dizajnérov. Toto miesto je rozhodne jedno z najkrajších miest ktoré v sebe spája ulicu, umenie, farby, nadčasovosť a zmysel pre detail. Za mňa 130%.
Odtiaľ sme sa cez mesto vybrali na pláž v blízkosti prístavu a následne na Miami beach, kde by som dokázal taktiež stráviť veľmi veľa času, ak by deň nemal len 24 hodín. Lenže deň má bohužiaľ len 24 hodín a tak sa aj tento musel skončiť, perfektný začiatok.
Nasledujúci deň sme vyrazili do floridského mesta Fort Lauderdale. Nákupy, pláž, kúpanie a večer vyčerpaný naspäť. Snaha ísť do boxerského klubu, kde som chcel nadviazať prvý kontakt na tomto tripe nevyšla podľa očakávania, keď sme do navigácie dali zlú adresu a tak sme na tréning nestihli prísť včas. Všetko je ako má byť a tak sme sa uspokojili s tým, že tréning na Miami absolvujem až po návrate z Kuby, na ktorú sme leteli nasledujúce ráno. Ráno o 6 sme museli ísť vrátiť auto do požičovne a odtiaľ sa ponáhľať na letisko kvôli vybaveniu víz na Kubu. Tieto veci sme na moje počudovanie vybavili veľmi rýchlo a už sme len čakali na odlet lietadla do destinácie Havana. Let trval niečo cez hodinu ale preniesol nás do iného sveta. Kuba, postkomunistická krajina v Karibiku, v ktorej dlhé roky vládol Fidel Castro, známa dobrým rumom a kvalitnými cigarami. Prílet do tejto krajiny vo mne vzbudil spomienky na pozostatky komunizmu na Slovensku z môjho detstva v začiatkoch 90tych rokov. Po príchode sme si vzali taxík, vyrazili do centra Havany a ubytovali sa u kubánskej pani ktorá bola veľmi zlatá, no bohužiaľ nerozprávala po anglicky. Očakávania, že sa od nej po večeroch dozviem všetky zaujímavosti o Kube zlyhali práve na tejto jazykovej bariére. Po ubytovaní sa sme sa vydali do ulíc a zistili sme, že zohnať jedlo v 21 storočí nie je na niektorých miestach až tak jednoduchá vec. Bolo to spôsobené najmä dezorientáciou, ktorá po prvom, druhom dni opadla a v uliciach Havany som sa cítil ako doma. Po prvých prehliadkach uličiek Havany sme hľadali miesto súvisiace s prvou aktivitou, ktorú sme mali v Havane naplánovanú ešte pred príchodom. Bolo to varenie s domácimi Kubánkami, ktoré nám ukázali ako sa pripravujú ich tradičné kubánske jedlá. Jedna z domácich našťastie hovorila po anglicky a tak to bol príjemný večer plný dobrého jedla, informácií o Kube, spôsobe života na nej a všetkého o jej kultúre a minulosti. Podnikanie bolo na Kube donedávna tabu a práve možnosti drobného podnikania ako poskytovanie podobných zážitkových aktivít otvorilo dvere k lepšiemu životu na Kube aj domácim ľudom. Priemerný mesačný zárobok ľudí je okolo 25 EUR. Nedokážem si predstaviť spôsob prežitia z takéhoto nízkeho príjmu. Toto na druhej strane otvára dvere pre šedý a čierny biznis, ktorý tu bolo cítiť na každom kroku. Ľudia sa snažili zarobiť si ako sa dá a skoro v každej domácnosti s otvorenými dverami sme mali možnosť vidieť domácich predávať nejaké veci, či poskytovať služby rôzneho charakteru. Kým sme sa v meste začali ako tak orientovať prešli asi dva dni, potom sa život zmenil na ľahší. Moje predstavy, že na Kube je na každom kroku boxerský klub boli omyl, a pre nájdenie gymu som musel osloviť viacero ľudí. Jeden pán zhodou okolností oslovil mňa a keď vyšlo najavo že je to bývalí boxer, ktorý vyrastal v meste Guantanámo s veľmi známymi kubánskymi boxermi ako sú: Gamboa, Sotolongo či Savón, naša debata nabrala úplne iný rozmer. Prezradil mi, kam sa mám ísť na tréningy pozrieť a porozprával mi o jeho detstve so známejšími kubánskymi reprezentantami.
Uličky starej Havany sú všetky rovnaké. Farebné domy lemujú každú jedu z nich, autá zo 60tych rokov premávajú po každej z nich a ľudia postávajú pred vchodmi do svojich príbytkov rovnako na každej z týchto uličiek. Krásne pestrofarebné uličky sa križujú v lineárnych tvaroch na rozlohe asi 728 kilometrov štvorcových. Je to úchvatné mesto, kde sa dá na život naučiť pozerať inými očami ako sme zvyknutý v našich pomeroch. Vec ktorá ma prekvapila a fascinovala je, že zdravotníctvo a školstvo sú poskytované bezplatne a sú na veľmi vysokej kvalitatívnej úrovni napriek tomu, že ľudia neplatia akékoľvek zdravotné ani sociálne poistenie či odvody. Zdravotníctvo na Kube patrí medzi najkvalitnejšie na celom svete, aj keď pohľad na nemocnicu zvonku tomu rozhodne nenasvedčoval. Vynaliezavosť ľudí vylákať z turistov nejaké peniaze sa mi osobne páčila, tento druh života a podmienky v akých musíte žiť vo vás vzbudzujú túžbu vymaniť sa z daného systému a dokázať niečo viac. Vidina prežitia a zárobku v ľuďoch búra zábrany, ale v tejto krajine ich nebúra natoľko, aby boli schopní vážnych kriminálnych činov. Radosť sršiaca z úsmevov ľudí a bezstarostnosť ich ustarosteného života vo vás po chvíli vybuduje pocit bezpečia a cítite sa v pohode aj na miestach ktoré by ste sa dobrovoľne navštíviť nechystali.
Výlet do mesta Pedro Betancourt s domácou sprievodkyňou a jej manželom bola takisto vynikajúca skúsenosť, ktorá oveľa viac zabŕdla do reálnosti života Kubáncov mimo veľkomesta. Krásny a skromný vidiek poskytuje útočisko veľa ľudom, ktorí v biede ale s úsmevom zvládajú dennodenný boj o prežitie. Ak nie ste zvyknutý na všetky výdobytky moderného sveta konzumnej spoločnosti, život na kubánskom vidieku vám poskytne všetko, čo potrebujete. Ľudia aj napriek absencii elektroniky, internetu a iných novodobých zariadení či moderných vecí, dokážu žiť v radosti, spolupatričnosti a hlavne v atmosfére rodinného kruhu. Členovia rodín často žijú spolu celý svoj život v jednej mnohopočetnej domácnosti, bez stresu a naháňania sa. Toto čaro jednoduchého života nám ukradol kapitalistický konzum, ktorý tu doposiaľ nenašiel svoje miesto. Farmári pestujúci tabak, zeleninu, ovocie a rôzne bylinky žijú vyrovnaný a kľudný život prameniaci do radostnej dlhovekosti Kubáncov, ktorú sme na tomto mieste mohli pozorovať. Spoločný obed u rodiny sprievodkyne bol taktiež skvelým zážitkom a potvrdením príjemného životného štýlu týchto ľudí. Najväčší zážitok a prekvapenie bolo objavenie miesta neďaleko od tejto dediny, kde v podzemí, pod prepadnutou vrstvou hornín a zeme ležali menšie či väčšie jazierka navzájom poprepájané sieťou zaplavených cestičiek, ktoré vytvárali prírodné miesta na kúpanie so smaragdovo čistou vodou. Na Zemi existujú neskutočne krásne miesta o ktorých ľudia doposiaľ ani nevedia. Toto miesto bolo jedným z nich.
Na druhej strane ľuďmi navštevované miesto, pláž Santa Mária, v príťažlivosti rozhodne nezaostávala, ale chýbalo jej určité čaro nepoškvrnenosti. Karibský piesok, teplota príjemných 30 stupňov, kryštálovo čistá voda a ľadová piňakoláda z čerstvých surovín od miestneho podnikavého barmana rozhodne nie sú zlou kombináciou na bežný januárový deň.
Trošku spálení, ale predsa, sme sa konečne dostali aj ku kubánskemu boxu. Našiel som si malý nenápadný, outdoorový klub, ktorý mi odporučil jeden domáci, a išli sme sa tam pozrieť. Nemám rád trénovať niekde, kde neviem komunikovať, a to platilo aj v tomto prípade. Na Kube väčšina obyvateľstva hovorí len po španielsky a k tomu som sa pre zmenu ešte nedostal ja. Ale plánujem to už dlho. Tak sme sa zoznámili s koučom a on pre nás zorganizoval detské sparingové zápasy priamo pred stoličkou, ktorú pred nás postavil aby sme si sadli. Vážili si nás a my sme si vážili ich. Tento klub sa venoval výchove mládeže a boxeri boli prevažne malé deti. Bol to príjemný zážitok a určite návštevu tohto gymu neľutujem. Jediné čo ľutujem je, že som nešiel aj do druhého klubu, ktorého návštevu som mal naplánovanú. Odporúčanie znelo jasne, to je klub pre turistov, ozajstný kubánsky box je v gyme, kde sme nakoniec boli. Nevenoval som tomu viac čas, ale potom keď som si na internete tento klub našiel, vyzeral veľmi zaujímavo a začal som moje rozhodnutie ľutovať. Aspoň ma to utvrdzuje v myšlienke že sa stále musím držať mojich presvedčení a nenechať si radiť od cudzích ľudí.
Pravdepodobne to tak malo byť. Na Kube sme strávili ešte ďalšie dva dni prechádzkami po meste, oddychovaním, pozorovaním lokálneho života a ochutnávaním kubánskych jedál a nápojov. Po dvoch dňoch v Karibiku sme odleteli späť na Floridu, do Miami. Život v týchto dvoch lokalitách je diametrálne odlišný, ale že veľmi diametrálne. Je na každom z nás aby sme si vybrali čo nám vyhovuje viac. Keď porovnám tieto dva životné štýly, každý má v mojich očiach aj veľa plusov aj mínusov. Osobne preferujem kľud, bezstarostnosť a príjemnosť u ľudí ktorú ponúka menej konzumná Kuba, ale na druhej strane, viesť život bez určitých vecí, ktoré už berieme ako samozrejmosť nie je až tak jednoduché. Preto som veľmi rád že si dokážem vážiť jednoduché nemateriálne veci a tešiť sa z ničoho. Keby sa táto cesta skončila po prvom týždni, povedal by som si že som zažil strašne veľa vecí, spoznal veľa príjemných ľudí a bol by som nesmierne spokojný. Teploty okolo 30 stupňov v Januári v spojitosti s nedostatkom základných surovín a tovarov v súbehu s absenciou dostupného internetu nie sú vôbec zlé, a vyčaria z času, strávenom v tejto krajine, úžasný zážitok plný nezabudnuteľných spomienok.
Lenže cesta nekončí a my pokračujeme v Miami, kde bohužiaľ zostávame napriek plánovanej zastávke na Jamajke. Tá je už naplánovaná v ďalšom tripe, o ktorom sa určite dočítate v budúcnosti. Aktivity v Miami sú trošku odlišné ako aktivity na Kube, ale na zahodenie nie sú ani jedny z nich. Zápas NBA medzi Miami Heat a Washington Wizards (aj keď WizaRdZZ by im pasovalo určite viac) mal neskutočnú atmosféru a je len ťažko uveriteľné, že práve zápas na ktorom sa nachádzate skončí remízou. Dráma až do konca, ktorú domáci napokon dotiahli do víťazného konca. Zápas v basketbale som ešte na živo nesledoval ale môžem Vám povedať že to bola veľká parádička a som rád že to bolo práve na zápase NBA.
Za prvý týždeň novoročného tripu mám toľko zážitkov, že sa mi to veľmi náročne ukladá na môj už dosť preťažený harddisk. Preto som sa rozhodol prvý krát v mojej doterajšej zapisovačskej kariére, písať si tieto noty priamo za chodu. Momentálne sedíme už asi 3 hodiny v Burger-kingu v Miami a spolu s Miškou čakáme na ubytovanie sa po zvyšok nášho času stráveného v USA. Vonku chvíľu pršalo a tak tu sedíme a čakáme, ako tak pozorujem ľudí z nášho burgerkingového neighbor hoodu, nie sme tu jediní. Od rána tu s nami sedí aj pán, čo nevyzerá že čaká na ubytovanie :) ale týto zatracení hispánci mně sakra berou. Tak si aspoň môžem v kľude dopísať tieto riadky. Absencia trénovania a fyzickej zničenosti sa začína prejavovať a aj napriek mnohým kilometrom ktoré sme nachodili sa začínam cítiť mľandravo a moje telo začína byt hladné po tréningu. To je stav ktorý som pred prípravou na zápas potreboval dosiahnuť. Psychické vypnutie a fyzické zotavenie. Začína sa mi dariť a tak telu doprajem ešte nejaký čas na relax a po návrate domov zo seba vydám maximum. Čestné pionierske :)
Po tomto upršanom dni boli všetky ostatné, strávené v Miami, slnečné a horúce. Ďalšie ráno som sa rozhodol spraviť niečo užitočné a vyrazili sme do 5 street gymu na Miami beach. Po zdĺhavom hľadaní tohto gymu, s prívlastkom world famous boxing gym, sme ho nakoniec našli. Nečakal som, že to bude gym umiestnený v garáži ale na floridské klimatické pomery to bolo nakoniec super. Po príchode som si gym poobzeral a porozprával sa s pani pracujúcou na recepcii. Tá mi ukázala osobu, ktorú som hľadal. Tréner boxu Gino s ktorým som sa mal skontaktovať. Tento pán pôsobil zvláštne a lapy, ktoré práve dával svojim zverencom pôsobili dosť pasívne a neatraktívne. Keď dolapoval jedného boxera, išiel som za ním zistiť, či bude otvorený nejakej forme spolupráce. Nikdy pred tým sa mi nestalo, že by tréner odmietol spoluprácu alebo by sa nepotešil návšteve spojenej s lapovaním. Box má predsa spájať ľudí s rovnakou vášňou a nie sa separovať. Dino si najprv myslel, že chcem od neho súkromnú hodinu lapovania a mal som počkať kým dolapuje svojho boxera. Vysvetlil som mu, že som tréner zo Slovenska a že by som rád využil čas na dovolenke a trošku spoznal miestnych boxerov a zatrénoval si s nimi. Odvrkol, že takých boxerov nemajú a išiel lapovať ďalej. Asi sa bál konkurencie :) ale hlavne, asi to tak malo byť. Mohol som sa radšej spýtať boxerov, ktorých som tam videl, či si nechcú zalapovať, ale po prvom kontakte s týmto trénerom som už nemal na to náladu. Stretol som tam pár mne známych profiboxerov a hlavne jednu pani, ktorej tvár vyzerala veľmi zaujímavo. Jej črty boli netypické a zvláštne zvláštne. Až neskôr, keď som si pozeral fotky z gymu na ich stránke, som zistil že to bola Adriana Lima, ktorá tam chodí trénovať. Mohli sme mať dobrý marketing :)
Po tejto skúsenosti ma to len utvrdilo v mojom názore na Američanov, a aj keď som mal dohodnuté návštevy ďalších gymov, z osobných dôvodov som ich nezrealizoval a radšej som horúce počasie v Miami využil na opaľovanie a kúpanie. Počasie bolo na tieto aktivity ako stvorené a tak som neváhal a dva dni sme strávili len vylihovaním na pláži. Aj takéto dni treba absolvovať na “dovolenke”. Keď som si išiel na naše ubytovanie pre peňaženku, ktorú som si tam pred odchodom zabudol, chalani postávajúci na ulici sa ma spýtali, či som počul o Kobe Bryantovi. Hovorím, jasné že som počul a ponáhľal som sa naspäť na pláž. Kto by nepoznal Kobeho? Jasné že som ho poznal. Potom som premýšľal nad tým, prečo sa ma túto otázku spýtali, či sa mu niečo stalo, či som zle pochopil čo sa pýtajú či kieho ďasa? Až keď som po pripojení na wifi, čakajúc na objednanú pizzu, uvidel novinky na sociálnych sieťach, pochopil som. Pri nehode vrtuľníka v Los Angeles zahynul slávny basketbalista Kobe Bryant spolu s jeho dcérou a ďalšími ľuďmi. Veľmi nepríjemná správa ma dostala do zvláštnej nálady. Po tomto som začal premýšľať, prečo je smrť slávneho človeka braná inak ako smrť bežného človeka. Je život niekoho koho poznajú davy vzácnejší než života obyčajného, menej známeho človeka? Keď je človek celebritná osoba, poznajú ho davy a preto strata, ako táto, môže byť citeľnejšia a prežívaná emotívnejšie. Je pravda že človek ako Kobe sa nerodí každý deň. RIP 24.
Parádne oddýchnutí a opálení sme mali pred sebou posledný deň v Miami. V tento deň som bol napríklad prvý krát v práčovni, ktoré sú pre Američanov veľmi typické. Pani z Kuby, ktorá pracovala v práčovni, nám so všetkým veľmi ochotne pomohla. Už vtedy som vedel, že to nemôže byť Američanka, ale osoba z nejakej inej krajiny. Milá, usmiata a ochotná pani na ktorej bolo vidieť bezpodmienečnú radosť z ničoho, proste len bola sama sebou. Osobne sa nemôžem sťažovať pretože na mojich cestách a všeobecne v živote väčšinou stretávam pozitívnych a príjemných ľudí, no vždy sa tam pripletie aj nejaké to percento ľudí, ktorých keby nestretnete, váš život by nebol o nič ochudobnený. Hlavne vo vyspelých krajinách, v ktorých ľudia stratili zmysel pre ľudskosť a vyššie hodnoty vidia len v charakteroch filmových postáv. Mali sme čisté veci, s pomocou pani aj vysušené, a išli sme sa túlať po Miami Beach posledný krát. Všade v okolí zátoky, ktorá delí vnútro Miami Beach na neprechodné časti, sa na jej brehoch vyhrievali leguány. Tieto zvieratá sú pre mňa neodmysliteľnou súčasťou umelého chovu a tak ich prítomnosť všade navôkol bola zvláštnym ale príjemným prekvapením. Smutné bolo, keď som si ich na jednom mieste išiel odfotiť bližšie k brehu, a v zátoke som jedného leguána videl utopeného. Vytiahol som ho z vody a pokračoval som ďalej, rest in peace majamskej draku.
Túlanie počas posledného dňa bolo zavŕšené gastronomickým nebom v Taco Rico, mexickej reštaurácii, kde som sa do daného momentu najedol najlepšie za celý čas strávený v tejto krajine. Tomuto chutnému zážitku predchádzala návšteva vily slávneho módneho návrhára Gianni Versaceho, ktorého na jej schodoch zavraždil šialený sériový vrah 15-teho Júla, 1997. Takto sme zavŕšili návštevu Miami a s dobrým pocitom, umocneným uspokojenými chuťovými bunkami, sme si balili batožinu, pripravený na poslednú časť tejto januárovo - februárovej misie.
Krajina do ktorej sme mali namierené, bola pre mňa od prvej návštevy Spojených Štátov cestovateľským snom. Tí, čo ma poznajú, vedia, že touto krajinou je Puerto Rico (pre odborníkov na jazyky, Portoriko). Malý ostrov v Karibiku, situovaný na východ od Dominikánskej Republiky a Kuby. Rodná krajina Jennifer Lopez, Ricky Martina alebo nespočetného množstva kvalitných a tvrdých boxerov! Toto bol dôvod prečo som chcel túto krajinu navštíviť. El puertorican, potomok indiánskych kmeňov Taino. Tieto riadky píšem v lietadle na ceste do San Chuanu, hlavného mesta Portorika. Ako jedno slovné spojenie vraví: “Vidieť Rím a zomrieť”. Pre mňa má toto slovné spojenie alternatívu s väčšou výpovednou hodnotou: “Vidieť Portoriko a potom už môžem zomrieť”. Onedlho pristávame a ja si idem v praxi vychutnať 10 dní môjho splneného sna.
Túto časť píšem už po uplynutí času stráveného v Portoriku. Práve sedíme na letisku a čakáme na odlet späť do Miami. Najradšej by som tu zostal, nie ešte, ale navždy. Pocity zo života v Portoriku boli presne také, aké by som bol ochotný prijať po zvyšok života. Priateľskí ľudia, horúčavy v zimných mesiacoch, priezračná voda, tropický dažďový prales, krásny podmorský svet, dobrá nálada, hudba, zvieratá, box, všetko bolo ako z príručky na bezstarostnosť. Po prílete sme sa ubytovali a zoznámili s pani, ktorá nám prenajímala izbu. Usmievavá pani Jill, ktorá sa spolu s manželom Davidom len pred tromi mesiacmi presťahovala zo San Franciska kvôli strate priestorov, v ktorých mala úspešný módny biznis, práve sem, do San Chuanu. Milá dáma, ktorá mala úsmev na tvári nonstop, nám dala užitočné rady a tipy k nášmu pobytu. Keď mi povedala o jej biznise s módou, začali sme sa o tejto téme rozprávať. Oboznámil som ju s RZZ Clothes a dohodli sme sa, že mi potom o týchto veciach porozpráva viac. Pre mňa obrovská bojovníčka, ktorá sa v pokročilom veku a po strate úspešného biznisu, vydala do tejto ostrovnej krajiny, aby tu svoj biznis rozbehla odznova. Je to len dôkaz toho, že človek je schopný všetkého a v každom veku, keď sa nebojí využiť ponúknuté možnosti. Z tohto by si mohli vziať príklad ľudia, ktorí sa boja spraviť určité zmeny v spôsobe svojho života. Vek je len číslo a ak má človek motiváciu, dokáže čokoľvek. Vyrazili sme do ulíc a vydali sme sa smerom k lagúne, o ktorej nás informovala práve Jill. Skúmali sme San Chuanské uličky a skúšali portorické jedlo. Zistenie, že v San Chuane je mnoho veľkých leguánov, rovnako ako v Miami, ma už neprekvapilo tak veľmi.
Ďalší deň sme sa vydali do centra starého San Chuanu. Tu sme si pozreli všetko zaujímavé a začal som sa rozhliadať po klube, kde by som mohol nadviazať nejakú spoluprácu. Jeden som našiel, a večer, po celom dni strávenom túlaním sa v centre, sme sa dostali do La perla boxing klubu. Malý gym na vyvýšenom mieste, ktoré vytváralo spojenie medzi súšou a oceánom, pôsobil rodinne. Výhľad z tohto miesta bol skutočne perfektný. Akonáhle ste prešli cez dvere tohto gymu, pred vašimi očami sa rozprestieral len oceán. Tréner Gabriel bol veľmi milý a priateľský človek, spoznali sme sa a ja som sa s ním dohodol, že nasledujúci deň si prídem zatrénovať. Niektorí chlapci z tohto klubu sa pripravovali na galavečer, ktorý sa neďaleko San Chuanu konal už o pár dní. Prítomný na tréningu bol aj dohadzovač zápasov (matchmaker) pracujúci pre Top Rank Promotions, Golden Boys Promotion a ďaľšie známe promotérske stanice. Tento pán ma zaujal a po zoznámení mi poukazoval fotky z rôznych boxerských podujatí v spoločnosti rôznych známych boxerov. Spokojne som si pomyslel že som našiel ten správny gym a správnych ľudí. Na druhý deň sme sa pred otestovaním kvality gymu rozhodli stráviť dopoludnie na pláži. Teploty okolo 30 stupňov na konci januára boli veľmi vítaná zmena. Horúce počasie a vysoké teploty zbožňujem, v kombinácii s pieskom a oceánom sú to pre mňa ideálne okolnosti na perfektný relax. Opálený a oddýchnutý som prišiel do boxerského klubu La perla, kde v tom čase bol len jeden MMA zápasník. Porozprávali sme sa a čakali na trénera ktorý sa tentokrát dostavil do gymu v spoločnosti jedného portorického profi boxera, ktorý mal nasledujúci deň boxovať zápas. Vzhľadom k tomu, že nasledujúci deň boxoval zápas, nemohol už trénovať v tak vysokom tempe. Zobral som si teda na lapy prítomného MMA zápasníka a ťukol som si s ním pár kôl. Onedlho prišiel ďalší profi boxer, ktorý mal mať zápas až o mesiac a tak som si s ním išiel zasparovať 4 kolá. Napriek tomu, že som už viac ako mesiac netrénoval, bolo to celkom fajn. Chuť na box po pár týždňoch bez tréningu je u mňa veľmi veľká. Tvoje telo si od všetkého oddýchne, vypustíš z hlavy stereotyp tréningov a venuješ sa úplne iným aktivitám. V tomto čase som už bol po boxe hladný väčšmi ako inokedy. Sparing bol super a trénerovi sa páčil môj štýl. Začal mi rozprávať o možnostiach boxovania amatérskych zápasov v Portoriku a o tom, koľko veľa zápasov majú Portoričania možnosť odboxovať za jeden rok. Keď som si to porovnal s možnosťami, ktoré momentálne máme na Slovensku, chcelo sa mi plakať. V Portoriku sa boxuje každý týždeň. Krajina je rozdelená na niekoľko regiónov a v každom z nich sa konajú každý týždeň zápasy alebo turnaje. Boxeri sú v pravidelnom zápasovom tempe a tým zbierajú skúsenosti oveľa rýchlejšie ako boxeri na Slovensku. Takýmto nabitým zápasovým kalendárom sa boxer vyzápasí veľmi rýchlo a stres, ktorý boxer pociťuje pred zápasom, do značnej miery zaniká. Boxer po týchto skúsenostiach už daný zápas berie ako rutinu a nepociťuje také veľké emočné a hormonálne výkyvy ako keď boxuje raz za mesiac poprípade za dva. Podobné to majú v USA, kde ale na rozdiel od zápasov boxeri absolvujú zápasové sparingy. Sparing prebieha presne ako zápas, v rohu máš svojho trénera a všetko je simulované tak, aby to navodilo čo najpribližnejší pocit zápasu. Na rozdiel od Portorika, v USA majú boxeri veľmi málo amatérskych zápasov. Po absolvovaní približne 20, 30 amatérskych zápasov, boxeri prechádzajú do profesionálneho ringu. V Portoriku je počet zápasov pri prechode do profi, vzhľadom na zápasové možnosti, oveľa vyšší. Rovnako nabité to majú aj v profi boxe. Pri tejto téme sme sa dostali k možnosti môjho profi zápasu v Portoriku. Povedal som im, že momentálne mám profi debut naplánovaný v Európe, a po pár zápasoch by som sa s nimi skúsil spojiť a dohodnúť sa na prípadnom zápase. Boxovať v Portoriku by bol pre mňa ďalší splnený sen. Uvidíme čo prinesie budúcnosť. Po sparingu som ešte odlapoval boxera, s ktorým som sparoval. Nakoniec som poprosil trénera aby odlapoval pár kôl aj mňa a na úvod by stačilo. Neskôr prišli dvaja páni, jeden starší domáci a druhý bol pravdepodobne Jamajčan. Priniesli v taške ulovené ryby a dali ich trénerovi. Celý čas sa bavili o rybárčení, o tom ako skoro ulovili žraloka a iných príbuzných témach. Po ich odchode mi o nich porozprával. Títo rybári lovia ryby harpúnou, je to pre nich jediná možnosť ako si bez peňazí zaobstarať jedlo. Títo ľudia boli veľmi srdeční a napriek tomu, že sami majú málo, darovali ulovené ryby Gabrielovi. Ten sa rovno spýtal mňa, či ich nechceme, pretože on má podobných rýb doma dosť. Jasné že by som si rád spravil čerstvú rybu o ktorej pôvode viem, pretože jej životná púť sa skončila len pár minút pred tým, ako sa tam objavila. Zo slušnosti som ale odmietol a tak si ryby vzal boxer, s ktorým som trénoval. Takto málo stačí k tomu, aby bol svet príjemnejším miestom na život. Keby sa ľudia delili a neboli chamtiví, nechceli by všetko len pre seba a neboli by hnaní bohatstvom, svet by vyzeral asi takto. Miesto ako toto, kde úcta, srdečnosť, čestnosť, prajnosť, pokora a lojálnosť vystriedali lakomstvo, egoizmus, skorumpovanosť, výstrednosť a pahltnosť. Nakoniec mi porozprával o starom pánovi, ktorý ryby priniesol. Je to niekto ako uličný šerif v danej štvrti La Perla. Ľudia tu nevolajú o pomoc policajtov, nechodia podávať žaloby na podateľne súdov a ani sa nenaťahujú o slepú spravodlivosť pred skorumpovanými sudcami. Tento pán je ich sudca. Pri rôznych druhoch problémov ľudia prídu za ním a porozprávajú mu, aký a s kým majú problém. Po vypočutí všetkých zúčastnených, vydá tento čestný rozhodca rozhodnutie smerujúce k zachovaniu mieru a spravodlivosti v tejto štvrti. Tréner mi porozprával, že sa tam nekradne, pretože by sa ľudia hanbili a následne by boli vyhnaní z tejto štvrte na určitý čas alebo by boli obdarovaní podobným trestom. Je to veľmi spravodlivý a účinný systém, ktorý dokáže udržať na danom území spravodlivosť. Porozprával mi, ako raz niekto chcel uniesť malé dievča na tejto ulici. Ľudia toho muža chytil, postavili ho na kraj útesu, tento pouličný šerif ho zabil a hodil do vody. Nikdy sa o neho nikto nezaujímal. Ľudia by nepovedali nikomu o tomto skutku ani slovo, lebo vedeli, že je to spravodlivé riešenie, ktoré udržalo mier a pokoj v ich štvrti. Tento prvok strachu z trestu v našej kultúre momentálne absentuje. Každý si môže robiť čo chce, niekto má na krytie týchto skutkov vplyvných známych a nestane sa mu nič. Niekto to šťastie nemá a dostane sa do väzenia. V obidvoch prípadoch sa ti nestane nič hrozné, budeš mať za sebou nepriestrelné práva a nebudeš potrestaný spôsobom, ktorý ťa v strachu zmení. Uplynie určité obdobie a ty môžeš opäť spraviť, čo sa ti zažiada, lebo vieš, že maximálne ťa strčia do väzenia, kde dostaneš najesť a strechu nad hlavou. Tento demokratický spôsob trestania mi príde viac nedemokratickejší ako ten ktorý vládne v Portoriku. Taktiež mi povedal, že marihuana je v Portoriku zlegalizovaná, v čom vidím taktiež výhodu. Táto kombinácia právnych opatrení a spravodlivosti vo mne vzbudila ešte väčšiu túžbu žiť v krajine ako je Portoriko. Nevýhodu vidím v politickom pričlenení k USA, Portoriko je jedným z 50 štátov tvoriacich USA. Majú tam veľmi čudné praktiky, čo sa volieb týka. Portoričania napríklad nemôžu voliť prezidenta USA, aj keď jeho rozhodnutia sa ich priamo dotýkajú. Nemajú žiadne zastúpenie v senáte a tým pádom ani žiadne rozhodujúce slovo pri prijímaní a komentovaní zákonov a nariadení. Nemajú nikoho, kto by bojoval za ich požiadavky. Nikto sa o túto krajinu nezaujíma a s jej rozvojom si príliš ťažkú hlavu nerobia. Pravdepodobne práve kvôli týmto podmienkam žijú ako žijú a snažia sa byť nápomocní, priateľskí, veselí a dobroprajní. V tomto období Portoriko zasiahlo pár silných zemetrasení, ale pomoci zo strany Štátov sa tam nedočkali. Ľudia si pomáhali sami. Gabriel mi povedal, že keď pred pár rokmi Portoriko spustošil hurikán Mária, práve on bol ten, kto poskytol na pár mesiacov domov miestnemu “šerifovi”, pretože mu hurikán zničil dom. Tieto vlastnosti, hodnoty, medziľudské vzťahy a záujem o ostatných ľudí je to, čím si ma Portoriko získalo ešte viac. Po dlhom rozhovore sme sa pobrali z gymu a túlali sme sa až do časti v ktorej sme bývali.
Ďalší deň bol ako stvorený na vylihovanie na pláži. Po dlhom čase bez tréningu som mal svalovicu asi všade a tak som si opäť mohol vychutnať čas strávený oddychom na pláži. Večer bol galavečer boxu, na ktorý sme boli pozvaní. Tešil som sa tam a keď som na poslednú chvíľu zistil, koľko je hodín a že miesto, kde sa galavečer koná, je od nás vzdialené viac ako som dúfal, radosť ma prešla. Nestihli by sme to. A tak sme sa rozhodli pozrieť sa na miesto La Placita, kde od štvrtku do nedele vyhráva latino muzika a ľudia tam tancujú a bavia sa. Na takýchto miestach stretneš veľa usmievavých ľudí, ktorí sa nemajú problém prihovoriť a trošku ťa spoznať.
Ako z iného súdka bol nedeľný výlet do tropického dažďového pralesa El Yunque, vzdialeného necelú hodinku od San Chuanu. Toto miesto je ako vystrihnuté z dokumentárnych blokov od National Geographic. Jediný tropický dažďový prales v Amerike, ktorý pravdepodobne o pár rokov bude už len minulosťou kvôli aktuálnym problémom spojenými s globálnym otepľovaním. To, čo dokáže vytvoriť príroda je úžasné, a to, akým spôsobom to človek následne využíva, môže vyvolať dojem príjemný alebo dojem, že ľudia si nezaslúžia na tejto zemi ani žiť. V tomto prípade sa pocity miešali. Stretli sme ľudí, ktorí sa po pralese prešli, užili si miesta, ktoré prales ponúka a s pokorou odišli. Následne sme stretli ľudí, ktorí tam ťahali veľké prenosné chladničky a prenosné repráky. To mi prišlo zbytočné a takpovediac prejavujúce nerešpekt k prírode. Horšie ale bolo, keď som počas potápania z oceánu vyberal plechovkové uzávery a rôzne časti plechovíc a kovových náradí. Nech si robí kto chce, čo chce ale nechápem, prečo musia byť ľudia takí hlúpi, a ničia to, o čo budú neskôr bojovať a snažiť sa to zachraňovať. Viem, že súdiť ľudí by sa nemalo na základe prvého dojmu, ale kto robí niečo takéto, nemal by sa zdržovať v ľudskej spoločnosti a okupovať Zem. Nie ja ťažké pochopiť rovnicu, keď si niečo niekam vezmem, zjem to, vypijem to (dofajčím cigaretu !!!) a obal (špak) odnesiem do smetí, a nie ho zahodím na zem. Toto by sa malo učiť na základnej škole od prvého po posledný ročník. Ale to som už odbočil od témy, aj keď je pravda, že tento problém ľudského správania ma veľmi trápi a vyvádza z rovnováhy.
Posledné dni boli už len také oddychové, opaľovacie, kúpacie, potápacie, ochutnávacie a hlavne plné psychickej prípravy na návrat domov. Práve úplne posledný deň v Portoriku bol však jednou situáciou špeciálny. Pri potápaní popri útesoch, ktoré stúpali takmer až na hladinu, som sa zamotal v nepríjemnej plytčine do tak silného prúdu vody, že som myslel na najhoršie. Nevedel som sa z toho prúdenia vody dostať, a voda ma otáčala ako ponožky v práčke. Nemohol som sa ničoho zachytiť, no nakoniec sa mi podarilo zdrapiť skaly a z posledných síl sa odraziť smerom do hlbšej vody aby som sa z toho prúdu dostal. Našťastie sa mi odtiaľ podarilo uniknúť len s pár odreninami a pichliačmi morských ježkov pod kožou. Nebol som tak ďaleko od pravdy keď som vravel: “vidieť Portoriko a môžem zomrieť”. Ale asi tu mám ešte nejaké iné úlohy.
Dnes letíme domov. Je pol 9 večer a po absolvovaní ranného letu zo San Chuanu do Miami, kde sme ešte stihli nejaké nákupy a motkanie sa po meste, momentálne čakáme na letisku v Miami, na let do Londýna. Nečakal som že to prejde tak rýchlo, aj keď, keď si spomeniem na Havanu, zdá sa mi, že sme tam boli pred dvomi mesiacmi. Ale ten čas letí, však?
Let do Londýna nám presunuli kvôli nepriaznivému počasiu asi o tri hodiny neskôr a tak sme nemohli stihnúť autobus z letiska do Bratislavy. Aké by to bolo jednoduché, keby nás nepostihlo niečo podobné. Iné spoje nešli, posledný variant bol autobus o desiatej večer cez Viedeň. Týmto spojom by sme ale prišli domov o druhej v noci, a to by po dvojdňovej ceste nebol ideálny finiš. Rozhodol som sa osloviť ľudí na letisku, ktorí rozprávali po slovensky, a pravdepodobne budú cestovať tiež rovnakým smerom. Dúfal som, že sa mi to podarí aj keď prvý pokus nedopadol úspešne. Po druhom pokuse mi jeden chalan povedal že majú rovnaký problém s transportom kvôli posunutému letu, a tak čakajú na jeho kamaráta, ktorý pre nich ide na jeho aute, avšak nie je sám a do auta sa nevojdeme. Stále som veril že niekoho zoženiem. Keď som vonku pred letiskom pobehoval a už som nevedel kam z konopí, tento chalan ma oslovil a spýtal sa ma, či som to ja, s kým o odvoze hovoril pred chvíľkou. Nakoniec pre nich jeho kamarát išiel na aute sám, a tak nás mohli odviezť do Bratislavy. Poďakoval som sa hviezdam, že to takto zariadili a o chvíľku sme sa už viezli domov.
