reklama

Stopovanie do Porta – 10. deň (pondelok 09.09.2013) - Koniec cesty

Posledný článok o mojej stopovačke do Porta. Tento deň začínam ráno na vlakovej stanici v Španielsku a končím večer na intráku v Porte. (Resp. je otázke, či ten deň nezačal vlastne deň predtým, keďže som (skoro) celú noc stopoval.) Je to zavŕšenie mojej 10-dňovej stopovacej ságy cez polku Európy. Pre kontext odporúčam začať predošlými časťami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

Po výdatnom, skoro dvojhodinovom, spánku sa budím tesne pred budíkom okolo pol ôsmej. Stanica sa už plní ľuďmi - idúcimi na vlak, aj tými z vlakov prichádzajúcimi. Prekvapilo ma, že o ôsmej ráno bola vonku ešte tma. Na mojom nočnom stopárskom mieste sa už stopovať nedalo, lebo zastávka bola plná študentov, ktorých neustále odvážali autobusy. Vyzeralo to ako vysokoškolská kyvadlovka.

Stál som asi 50 m za zastávkou, kde by autá mohli zastaviť v odstavnom pruhu, ale chodili po tej trojprúdovke tak rýchlo, že som to nevidel veľmi ružovo. Teraz rozmýšľam, prečo som nestopoval iba na tej pumpe, ktorá bola vedľa zastávky....

Zo dva razy som vymenil miesto a šiel som na pripájač, ktorý viedol od stanice na tú trojprúdovku. Tam nebola premávka taká veľká, ale za polhodku nikto nezastavil. Okolo deviatej ma to už prestávalo baviť. Bol som nervózny z nevyspania, premávky. Vlastne celkovo. Vlaky do Viga, kam som stopoval, chodili každú hodinu, resp. okolo pol. Pobral som sa stanicu. K tetám pri okienku boli celkom dlhé rady a veľmi som nepredpokladal, že budú vedieť anglicky.

Mali tam však automaty na lístky. Keď sa mi na tri krát nepodarilo kúpiť študentský, lebo tam bolo treba zadať číslo dokladu a číslo môjho ISICu, ani občianskeho, to nebralo a po dvoch neúspešných pokusoch kúpiť si lístok normálny, keď mi to vrátilo bankovku, som si ho nakoniec kúpil. 17 evri to vyšlo do 150 km vzdialeného Viga. Vlak pekný, moderný. Veľký batoh som dal do uličky medzi sedačky, malý som dal hore. Sadol som si a s pár prebudeniami som cestu prespal.

Do Viga sme prišli niečo pred poludním. Slnko už pieklo. Na jednej strane som bol rád, že som si schrúpol a opäť som o niečo bližšie k Portugalsku. Na druhej strane som si opäť pripomenul, že najhoršie, čo sa môže stopárovi stať je, že sa ocitne uprostred mesta. Totižto. Vystopovať sa z mesta je niekedy nadľudský výkon. Z Mníchova, Zurichu, Bazileja, tých menších miest vo Fr. pred Lyonom, s problémami z Montpellier a vlastne zo všetkých miest vo Fr. a zo San Sebastianu sa mi to podarilo. Z Bilbaa, z fleku, ktoré mi odporučili týpci, u ktorých som býval, nie. Pomohol až flek, ktorý je vlastne už akoby za mestom, kam chodia suburb trains a odporúča ho Hitchwiki. Zo Santanderu to tiež šlo, z Torrelavega ťažšie. Z Ferrol vpoho. Ale. Z A Coruñe som sa nevystopoval. Beriem to ako svoju malú osobnú prehru, ktorá pre mňa ostane výzvou, kým sa tam nevrátim a neprestopujem aj toto mesto. A vlastne je otázne, či môžem o sebe tvrdiť, že som sa do Porta dostopoval, keď som časť cesty šiel vlakom. Ale tak, ostanme pri tom, že som sa dostopoval. No ale dosť off topic.

S Vigom to zo začiatku (asi prvé štyri hodky) vyzeralo podobne. Stanica je totiž akoby v údolí. Neďaleko šla diaľnica, ale bola za plotom a nikde nejaký poriadny pripájač, kde by sa dalo stopovať. Do jedného kopca, ktorý sa týčil nad stanicou šla cesta so šípkami diaľnica (todas direcciones). Tak som tam asi polhodku na tabuľku Porto stopoval. Nemal som z toho ale dobrý pocit. Vrátil som sa k stanici a šiel som smerom diaľnica. Šak sa na ňu musí dať od niekiaľ napojiť. O necelú polhodku som to miesto našiel. Dalo sa na ňu napojiť z prístavu. Ten by bol možno ideálnym miestom, kde sa dá zohnať stop, ale kvôli tomu diaľničnému plotu som sa tam nemal ako dostať. Obchádzať sa mi to tiež celé nechcelo, resp. ani neviem, kam až by som musel šliapať.

Vrátiť sa ku stanici na moje pôvodné stopárske miesto sa mi tiež veľmi nechcelo. Rozmýšľal som aj, či si proste niekde nesadnem a nepočkám, kým nevymyslia teleport. Alebo žeby ma niekto prišiel odniesť? Už si nepamätám prečo, rozhodol som sa šliapať smerom hore. Vravím, od stanice sa dalo ísť k moru (ale bolo treba prekročiť diaľnicu), alebo do kopca. Resp, tých kopcov bolo viac. Prvý pokus nebol úspešný, šiel som teda hore z inej strany. Povedal som si, že môj smer je hore doprava. Po asi polhodke sa ukázali prvé šípky. Rovno bola diaľnica, doprava centrum, alebo niečo také. Pripájač na diaľnicu sa o chvíľu ukázal, ale asi nie môj smer. Chvíľu som tam stopoval, ale po asi 15 min som šiel ďalej.

Po dosť dlhom kráčaní rovno som sa rozhodol, že už nebudem nasledovať šípu diaľnica, ale šiel som za šípkou, ktorá smerovala na (podľa mapy) najbližšie mesto. Čiže som už šiel viac doprava, ako rovno. O necelú hodinu som došiel ku autobusovej stanici. Prešiel som popri nej a objavil som tú diaľnicu, ktorú som už nechcel hľadať. Bola oplotená, tak som šiel jej smerom do mesta. Došiel som na pumpu, z ktorej sa na ňu dalo odbočiť. Rozložil som sa na nej. Prišlo prvé auto. Prvý krát v živote som uvidel portugalskú ŠPZ. Z toho predošlého zúfalstva sa stala neopísateľná radosť. Akoby ma proste museli zobrať. Dotankovali a šli fúkať kolesá. Využil som príležitosť, že sa spýtam. V aute boli iba dvaja. Že idú do Porta, ale cestou ešte niekoho nakladajú, takže ma nemôžu zobrať. To odmietnutie bola pre mňa riadna rana. Nechcel som sa vzdať, tak som sa šoféra ešte asi dva krát šiel opýtať, už ani neviem čo.

Odporučil mi, že lepšie miesto na stopovanie je viac v centre. Nejaké veľké námestie, že tadiaľ všetci chodia. Lebo potom sa už napoja na diaľnicu a nemusia ísť cez túto pumpu. Za štvrťhodinku som tam došiel. Bol to vlastne obrovský kruháč. Resp., boli v ňom aj semafóry, tak neviem, či to nazývať kruháčom. Alebo kruhovou križovatkou? Postavil som sa na smer, z ktorého som prišiel. Ale mal som chrobáka v hlave, lebo aj odbočka vľavo odo mňa vyzerala byť smer diaľnica.

Vpravo odo mňa, na ceste na kruháč, žongloval týpek medzi autami, keď mali červenú. Tak som aspoň mal podívanú. Ináč je to veľmi pekné miesto, len sa mi tam už fakt nechcelo viac kvasiť. Bolo horúco, ja nervózny, nevyspatý a nažhavený, že Portugalsko je blízko. O asi 20 min sa mi prihovorí po španielsky jedna baba. Tak jej vravím, že sorry. Prešla do angličtiny. Že ak chcem, môžu ma zobrať. Že bývajú na hraničnom meste s Portugalskom, že to nie je ďaleko, ale je to smer Porto. Stopoval som striedavo na Porto a Portugal. Tak jej vravím, že super. Došli sme k autu, ktoré šoférovala jej mamina. V aute už sedeli jej starí rodičia.

Šli sme najprv vyložiť ich. Bývajú v meste Tui. Babena ináč pozná Slovensko (teda, všetci sa tvária, že ho poznajú, ale nie všetci vedia presne určiť, kde je. Najčastejšie sme Česko (-Slovensko) a samozrejme Slovinsko). Ale že babena, neviem ktoré leto, bola v Barcelone a chodila do tanečnej školy, kde tancovala s nejakými Slovákmi. Ináč rozbieha vlastnú tanečnú školu.

Potom ma previezli cez hranice do mesta Valença. Konečne som v Portugalsku. Pýtajú sa ma, kde ma majú zložiť. Vravím, že najlepšie sú pumpy, ale aj na diaľniciach sa dobre stopuje. Resp. na pripájači na ne. Hranicu sme prešli krásnym mostom ponad riečku, ktorá rozdeľuje týchto dvoch bratov. Vošli sme do mesta. Prešli sme cez kruháč. My sme ním šli rovno, ale doprava bol smer diaľnica. Vravím im, že tam ma môžu zložiť. Ale ony, že ma hodia na pumpu, to bude lepšie. Mne bolo jasné, že lepšie miesto, ako pripájač na diaľnicu nie je, hlavne, keď tá pumpa bola úplne opačným smerom. Ale nechcel som sa hádať, keď mi už tak super pomohli.

Baba mi napísala telefónne číslo, keby bolo treba a vyložili ma teda asi dva kiláky za odbočkou na diaľnicu. Bola to síce pumpa, ktorá bola na ceste, ktorá smerovala na Porto (resp. na juh), ale viac do vnútrozemia. Resp., pumpa bola na smer do mesta. Ja som sa postavil cez cestu oproti nej.

Špecialitou španielskych púmp (a aj tejto portugalskej) je, že tankuje pumpár. Šofér iba povie, koľko chce a ide do budovy. Resp., táto pumpa nemala budovu, pumpár mal kasičku v takej kapsičke.
Došli sme teda najprv k tomuto pumpárovi. Tá baba sa ho pýta, či je to dobré miesto na stopovanie do Porta. On vraví že hej. Nech sa len postavím na druhú stranu cesty a stopujem. On sa bude pýtať šoférov kam idú a ak niekto do Porta, tak ho ukecá, aby ma zobral. Zabudol som jednu podstatnú vec. Predstavte si taký starší americký film, ešte z čias, keď hlavných kladných hrdinov hrali Bruce Willis, Stallone, Steven Seagal a boli v najlepšej forme. Tak zákeráka by bez problémov mohol hrať tento pumpár. Ruky celkom široké, potetované. Vlasy také dlhšie. Na tvári pár jaziev. Ale po anglicky vedel perfektne.

Stál som teda na opačnej strane. Keď pumpár nemal ľudí, došiel ku mne pokecať. Že odkiaľ som, kam idem a tak. Raz sa ma pýta, či som gangster. Ja mu vravím, že nie. On na to: „to je dobre, lebo ja som". Tak som sa potešil. Ale hneď na to vraví, že sa nemusím báť a odvoz mi zoženie.

Potom prišiel opäť a pýta sa, koľko je hodín. Vravím mu, že päť. On že do ôsmej robí, takže dovtedy môžem rátať s jeho pomocou. Ale že mi odporúča ísť na bus, ide okolo siedmej. Nie je veľmi drahý (že som stopár nezaberalo, tak som sa chcel vyhovoriť, že nemám veľa cash - vraj sa dá u šoféra platiť aj kartou). Že o desiatej som v Porte. Ja som zvyknutý na slovenské pomery na ubytovacom oddelení intrákov, tak som predpokladal, že o desiatej len prísť do Porta môže byť neskoro. Aby som sa stihol aj ubytovať. Preto som chcel proste ísť stopom. Prachy, rýchlosť, životný štýl. Ale nechcel som odporovať gangstrovi. Tak mu vravím, že času do odchodu busu je dosť. Postopujem a keď nič, tak pôjdem naň.

O chvíľu sa vráti opäť a pýta sa ma, koľko je tých hodín. Tak mu vravím, však päť. A on že nie. Tu si v Portugalsku, to máme o hodinu menej. Ja že čo? Si robíte srandu? To som fakt netušil, že Portugalci sú v inom časovom pásme. Teraz mi to už príde logické, ale vtedy som o tom vážne ani neuvažoval. Ale hneď som mal lepšiu náladu, že sú vlastne ešte len štyri.

Bolo mi jasné, že touto cestou nikto do Porta nepôjde. Tadiaľto ľudia chodili na vidiek. Ale pumpár (gangster) vraví, že nemá význam stopovať pred diaľnicou, lebo tá nie je dostavaná a o chvíľu sa napojí na túto cestu. Tak som neodporoval (aspoň nie otvorene). O nejakej piatej som sa pobalil. Resp., zdvihol batoh, rozlúčil sa s pumpárom (gangstrom) a vravím mu, že idem teda na ten bus. Mal som ešte dve hodky k dobru. Busom som veľmi nechcel ísť, ale keby bolo zle, tak čo už. Ale proste, do Porta som musel prísť stopom. Kráčal som teda cez celé mestečko k príjazdu na diaľnicu. Zložil som batoh, vytiahol tabuľku. Zastavilo prvé auto. Najprv som len myslel, že ide parkovať, lebo za mnou už nejaké autá parkovali, ale šofér na mňa zamával.

Že nejde do Porta, iba do Barcelos (čítaj „barséloš"). To bol vlastne prvý raz, čo som počul portugalčinu. Začal rozprávať o ostatných mestách, že žije vo Viana do Castelo („viana du kaštélo), alebo že to mesto, kde ma zloží je blízko Povoa de Varzim („póvoa d varžim"), odkiaľ už ide metro do Porta. Ako tak rozprával, tak som si myslel, že nehovorí portugalsky, ale srbsky. (Resp., ako tak googlim to Srbsko, tak zisťijem, že ten Varzim mi pripomína Varaždim a ten je v Chorvátsku.) Proste, čakal som od tej portugalčiny, že to bude znieť ako španielčina, ale toto bolo celkom iné. Teraz mi to už tak neznie. Teraz to znie viac do holandčiny (už sa mi podarilo si portugalčinu zmýliť aj s nemčinou). Proste, čudný jazyk. Taký škrípavo-chrchlavý.

Ináč chlapík bol už aj v našich končinách. Neviem presne, či aj na Slovensku, ale v Prahe aj v Budapešti bol na nejakých medzinárodných konferencio-výmenách. Že je telocvikár, resp. asi skôr bol a keď pochopil aký potenciál sa skrýva v rôznych projektoch a grantoch, tak začal so študentami cestovať po svete. Hádam každý mesiac je dakde mimo Portugalska. Celkom ma to zaujalo.

Vyložil ma niekde pred Barcelos. Zišli sme z diaľnice na štvorprúdovku, na ktorej bola rýchlosť obmedzená na stovku. Neboli tam stredné zátarasy, tak sa na nej otočil. Zložil ma, že tadiaľto všetci pôjdu na Porto. Bolo už okolo siedmej večer, ale slnko ešte vysoko. Neviem teraz, či to je niekde blízko mesta, lebo naokolo boli len polia a stromy. Čiže som bol zase niekde in the middle of nowhere, ale už mi to nejak nevadilo. Prinajhoršom by som to do Porta aj prekráčal. Preventívne som hľadal na poli miesto, kde sa dá prespať. A ešte som sa obával, že ma odtiaľ prídu vyhodiť policajti.

Autá chodili sporadicky. Po asi piatich minútach môjho stopovania prichádza dodávka. V ľavej ruke som mal tabuľku Porto, v pravej palec hore. Šofér, o niečo starší odo mňa, bol s babou. Naklonil sa trochu dopredu nad volant, usmial sa na mňa a zdvihol palec hore. Tak som sa usmial aj ja, ale vravím si, keby si radšej tak zastal. A on zastal. A mne bolo jasné, že toto je Ten Stop. Na ktorý som čakal. Ten posledný. Zobral som veci a rozbehol som sa k autu, ktoré zastalo asi 15 metrov za mnou. Teda, rozbehol pokiaľ to batoh dovolil. Hodil som veci dnu, sadol som si. Bolo mi jasné kam idú, ale pre nadviazanie kontaktu som si overil, že Porto. Teda, oni išli až niekam ďalej.

Origoš sú Francúzi a zrejme sa iba tak flákajú. Tak im vravím, že to idem stopom cez pol Európy. Chalan na to, že keď mal dvadsať, šiel s kamošom z Paríža do Porta. Za dva dni to dali. Že ešte vo Fr. chytili kamión, čo ich zobral cez celé Španielsko a Portugalsko. Tak mu vravím, že sú frajeri. Mne to z Fr. trvalo o pár dní dlhšie.

Pýtajú sa ma, kam to bude. Ja im vravím, že mi to je jedno, kde ma v Porte zložia. Dali mi GPS, nech napíšem adresu. Na papieri, čo mi prišiel zo školy ohľadom ubytovania, bola len ulica, ale nebolo číslo, kde sa intrák nachádza. Tak sme preblúdili cez Porto až na moju ulicu. Dali sme tam číslo jedna, ktoré je zjavne na opačnom konci, ako intrák, kde bývam.

Zložili ma teda niekde pri jednej zo škôl, ktorých je v tejto oblasti kopa. Normálne som nechcel odísť. Neviezli ma dlho, ale toto je stop, ktorý som v mojej doterajšej stopárskej kariére najviac očakával. Vlastne, deväť dní som sníval o tomto stope. Z ktorého vystúpim v Porte. A stalo sa.

Čo dodať na záver? Je už necelý mesiac do konca môjho Erazmu, keď toto píšem. Ale nie o tom som chcel. Ja som kresťan, takže v prvom rade musím dať veľkú vďaku Bohu. Po celej ceste som cítil, že ma viedol. Alebo dobre, priznám sa, po ceste som bol viac krát zúfalý. Ale teraz s odstupom vidím, že ma celou cestou viedol, ako sa hovorí, tak aby dobre bolo. Čo dobre - najlepšie!

Ľudia, stopujte! Nebojte sa, nerozmýšľajte veľa, ale zase, ani málo a nebojte sa toho. Je to riadne dobrodružstvo. Ale také jedno odporúčanie - 30 kg na cestu je veľa. Stačí menej. A neberte zbytočne cenné veci, lebo keď človek prespáva bárskde (čo nie je hanba, to je výzva!), tak sa potom zbytočne strachuje. To je teda môj prípad. A ešte vy ostatní - berte stopárov. A vďaka všetkým, ktorí to dočítali až sem. Kvôli vám som to písal.[/content>

Rasťo Valent

Rasťo Valent

Bloger 
  • Počet článkov:  16
  •  | 
  • Páči sa:  15x

Vyštudovaný učiteľ psychológie a občianskej výchovy, žijúci už niekoľko rokov s rodinou v DE. Momentálne pracujúci v korpo. Už niekoľko rokov som žiadny blog nepridal, tak je načase to zmeniť. Pred pár rokmi na VŠ som erazmoval v Porte (Portugalsku). Došiel som tam stopom, čo je vlastne dôvod, prečo som založil blog. Aby som sa o ceste podeliť so svetom. Prevažujú teda stopárske blogy, ale postupne dám aj niečo iné. Zoznam autorových rubrík:  Stopovanie do Porta 09/2013SúkromnéNezaradenéŠportZdravieCestovanie

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu