Do Chersonu nás sprevádza Saša. Má 36 rokov. Pracoval ako technik u telekomunikačného operátora - inštaloval na výškových budovách antény a prenosové prvky. Neskôr skúsil šťastie v zahraničí - v Maďarsku pracoval v automobilke. Nakoniec sa ale vrátil do rodného Chersonu, otvoril si malú stolársku dielňu a začal vyrábať nábytok. Veľa pracoval, bol však spokojný a jeho rodina tiež.
Všetko sa zmenilo vo februári 2022. Rusi zaútočili na Cherson. Sašova žena s dcérkou odišli k príbuzným do Čerkasov. Saša narukoval do armády. Ako dobrovoľník. Absolvoval výcvik v Británii a nastúpil ako veliteľ mínometu v rodnom Chersone. Ochotne nám odpovedá na všetky otázky a vysvetľuje techniku a taktiku. "Ako veliteľ mínometu nerobím v podstate nič, ale musím vedieť všetko. Keď prídeme v boji o niekoho z obsluhy, musím byť pripravený zastúpiť jeho úlohu," vysvetľuje.
"Pirátska" jednotka v ktorej slúži má teraz zhruba polovičný stav. "Niektorých prevelili, iných zranili. A mali sme aj nejaké 200vky (zabitých)," vraví usmievavý chlap. "Máme ale šťastie na veliteľa. Igor je viac kamarát ako dôstojník. Veríme mu a on vie že sa na nás môže spoľahnúť," dodáva.
Prichádzame do Chersonu. Voda po záplave zo zničenej Kachovky opadla. Ostali len zničené domy a ďalšie ľudské osudy. Na to čo sa potom ako Rusi vyhodili Kachovku do vzduchu, nikto nebol pripravený. Nikto. O siedmej ráno bolo vody po kolená. Ľudia si obuli gumáky a čakali. O osem tridsať boli vody dva metre a ľudia utekali. Nestihli si často zobrať ani to najnutnejšie.
Domy v Chersone boli zatopené po strechy. Paneláky po prvé poschodie. Voda opadla, ľudia sa vracajú. Z ulíc odstraňujú blato a mŕtve ryby. Blata sú aj plné domy. Zničené domy. V meste nie je elektrika, netečie pitná voda. Ale Chersončania sa nevzdávajú.
„Minulý rok na jar prišli Rusi. Nikto ich nevolal. Prišli nás chrániť pred neexistujúcou hrozbou. Kradli, mučili, zabíjali, znásilňovali. Keď ušli, začali nás bombardovať. Obytné domy, obchody – to boli ich hlavné ciele. A teraz sa nás pokúsili utopiť ako mačence,“ opisuje so slzami v očiach situáciu v Chersone Iryna. Jej syn aj z vnukom je v Litve. Ona aj s manželom Vladimírom ostali. Teraz sa snažia zachraňovať čo sa dá. „A títo ľudia, tieto zvery, tvrdia, že sú naši bratia a záchrancovia. Nechcem si potom predstaviť, čo by s nami robili, keby nás začali považovať za nepriateľov,“ dopĺňa manželku Vadimír.
V Chersone sú štyri univerzity. Pred vojnou mal 300 tisíc obyvateľov. Po okupácii ich ostalo 30 tisíc. Koľko ostalo po záplavách si netrúfa nikto odhadnúť. Alexander so synom pília na ulici mesta stromy. „Spravili sme si v panelákovom byte piecku – buržujku. So starej palivovej nádrže z auta. Komín sme vybrali cez stenu,“ vysvetľuje mi počas krátkej pauzy. „Chystáme drevo na zimu. Manželka je chorá a nemáme kam odísť. Nemáme vodu, nemáme elektriku. Ale aspoň nemrzneme. Len komáre nás teraz žerú,“ dodáva.
Ak nechceme mať ruských bratov na hraniciach, alebo ako "osloboditeľov" u nás, musíme pomáhať nezlomným obrancom Ukrajiny v ich boji s ruským zlom. Pomôcť môže každý z nás. Napríklad príspevkom na niektorú z našich kampaní na pomoc bojovníkom za slobodu Ukrajiny:
