Nestor Ivanovyč Machno bol výnimočná postava ukrajinských dejín – roľník, ktorý sa stal vodcom revolúcie, vizionárom slobody a symbolom odporu proti útlaku. Narodil sa v roku 1888 v meste Hulajpole na Záporoží, do chudobnej roľníckej rodiny. Už ako mladý sa zapojil do anarchistického hnutia, za čo ho cársky režim uväznil. Vo väzení sa vzdelával, čítal filozofiu a pripravil sa na úlohu, ktorú mu neskôr pridelili dejiny.
Machno nebol len bojovník, ale aj mysliteľ, ktorý veril, že sloboda a spravodlivosť sú možné aj bez štátu. Vo svojich pamätiach opísal nielen vojnu, ale aj nádej, ktorú vkladal do nového sveta založeného na ľudskej dôstojnosti. Po porážke jeho hnutia žil v exile vo Francúzsku, kde zomrel v roku 1934.
Dnes je Nestor Machno pre mnohých Ukrajincov symbolom odvahy, nezávislosti a neochvejnej viery v slobodu. Jeho odkaz pretrváva ako pripomienka toho, že aj obyčajný človek dokáže meniť svet. Stal sa inšpiráciou a vzorom pre mnohých obrancov Ukrajiny so Záporožia. Veliteľ dronistov zo 102. brigády TRO, Igor, dokonca prijal prezývku "Machno" a po Machnovi sa pomenoval aj jeho oddiel - Machno Group. Jeho dronisti a on sám sa stali postrachom pre ruských agresorov snažiacich sa dobyť Machnove rodné mesto Hulajpole. Nepočetná skupinka mladých chalanov im spôsobovala veľké straty. Rusi sa opakovane snažili vypátrať ich pozície a zničiť ich. Proti Machnovcov štartovali stíhacie bombardéry s kĺzavými bombami, drony Šahid, balistické rakety. Okupanti minuli milióny dolárov aby sa zbavili Machna a jeho grupy.
Naposledy sme ich navštívili pred Vianocami. Doniesli sme im drony a nabíjacie stanice EcoFlow. Deň po našom stretnutí sme dostali smutnú správu. Zahynul "Stas". Mal život pred sebou a miloval ho, rád sa smial. Pod stromček dostal nabíjaciu stanicu EcoFlow, tešil sa ako malý chlapec.
Bavili sme sa o vtedy Vianociach, kto ich ako a s kým bude tráviť. Stas nám rozprával nám, ako ich minulý rok, presne na Štedrý deň prepadli Rusi. Odrazili útok, lenže na našich pozíciách ostalo päť mŕtvych nepriateľov. Dronom si vymenili vysielačku a dohodli s Rusmi, nech si prídu pre telách.
"Napochodovali pred naše pozície šiesti, s bielou vlajkou postupne si ich zobrali. Spravil som s s nimi aj selfie, ale rozbil sa mi telefón," rozprával nám ešte v nedeľu so smiechom. A my sme sa, pri predstave ako Rusi mašírujú s bielou zástavou, smiali s nim. Pýtali sme sa jeho veliteľa, Igora "Machna", čo môžeme spraviť. Pre jeho rodinu, pre jeho kamarátov. "Dodajte nám viac dronov," odpovedal stručne.
S Machnom a jeho chalanmi sme sa mali stretnúť počas našej jarnej misie. Niesli sme im sľúbené drony "za Stasa". Boli sme v intenzívnom kontakte, Igor nám pravidelne posielal videá a fotky z ich práce. Tešili sme sa na stretnutie a nové príbehy.
Zrazu sa správy pre Igora prestali doručovať. Skúšali sme WhatsApp, Signal, Telegram. Všade svietila jedna kvačka - správa bola odoslaná. Presunuli sme sa z Chersonu do Dnipra, potrebovali sme si dohodnúť čas a miesto stretnutia. V žalúdku som mal nepríjemný pocit. Zveril som sa Jane. "Určite sú na pozíciách a nemajú signál," nádejala sa. Chcel som veriť, že je to tak. Napísal som kaplánovi ich bataliónu "Askoldovi", či čo je s jeho chalanmi. Doslovne "jeho". Bol to on, kto ich doviedol do armády. Všetko mladých mužov vo veku jeho synov. Synov, brániacich samozrejme Ukrajinu spolu s otcom. "Som na línii, pod silnou paľbou. Ozvem sa," prišla strohá odpoveď odpoveď.
Nemohli sme zostať dlhšie, čakali na nás a drony zo Slovenska ďalšie jednotky. Správa od Askolda nás zastihla v Slavjansku. Krátka a hrozivá. "Machnovci sú všetci 200". Telefón mi vypadol z rúk. S Janou sme ostali ako obarení. To nie je možné. Nie. Všetci nie! S roztrasenými rukami volám Askoldovi. Nezdvíha. Ozýva sa asi po hodine. Z hlasu počujem únavu. "Rusi nejak zistili kde majú bázu. Zhodili na nich desať možno pätnásť KABov (kĺzavých bômb). Minimálne poltonových. Nikto presne nevie. Bolo to peklo. Trvalo to sotva pätnásť minút, ale v okruhu 1000 metrov neostalo nič. Ani kameň na kameni. Mám pozostatky štyroch chalanov. Z ďalších štyroch nevieme vôbec nájsť. Nič z nich neostalo. Nič čo by sme pochovali. Dokonca ich nemôžeme ani vyhlásiť za mŕtvych. Oficiálne sú nezvestní ..."
Nie som schopný reakcie na strašné správy. Viem že v rovnakom batalióne bojuje aj jeden z jeho synov a že s Machnovcami často spolupracuje. Neviem ako sformulovať otázku. "Moji synovia tam našťastie neboli," hovorí Askold, ako keby tušil čo sa chcem spýtať. Vydýchnem si. Pri tej hrôze aspoň jedna pozitívna informácia. Pýtam sa, rovnako ako som sa pýtal "Machna" v zime keď zabili Stasa, čo môžeme pre nich urobiť. A dostávam úplne rovnakú odpoveď. "Prineste drony. Veľa dronov. Chalani sú mŕtvi. Musíme ich pomstiť. Musíme vyhnať nepriateľa z Ukrajiny!"
Prvú várku dronov sme armádnemu kaplánovi Askoldovi a jeho spolubojovníkom už poslali, ďalšie zanesieme osobne. Poslať dron odvážnym Ukrajincom, bojujúcim aj za našu slobodu, môžeš aj ty, dobrý človek. Zbierka na drony pre Ukrajinu je tu:
ĎAKUJEME!
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
