Nikopol. Mesto na brehu Dnepra, kedysi pokojné a plné života. Dnes mesto duchov, mesto v tieni. Leží priamo oproti obsadenému brehu, kde si ruskí dronisti urobili svoju základňu. A tam, zo svojich ukrytých stanovísk, trénujú na civilistoch. Na živých cieľoch. Na deťoch.
Nikopol nie je vojenský cieľ. Nie je tam žiaden vojak, žiaden obrnenec, žiadna jednotka. Len domy, starí ľudia, mamy, deti. A napriek tomu mesto denne zažíva rany a útoky. Každá ulica, každá lavička, každý balkón môže byť posledným miestom života. Keď sme do mesta prišli minulý rok v septembri, zabil ruský dron 14 ročné dievča cestou do lekárne. Ľudia tam žijú doslova s terčom na hrudi. Bezpečne nie je nikde. Ani v detskej izbe, ani pod stolom, ani v maminom náručí.
A predsa tam deti žijú. Snažia sa smiať, hrať, dýchať. O ich životy a duše sa dennodenne stará pastor Roman so svojou manželkou Innou. Nie s armádou, ale s láskou. Nie s puškami, ale s tichou vytrvalosťou. Sú tam, kde by mnohí iní už neostali. Obklopení strachom, no plní odhodlania.
A s nimi tam stoja aj Slováci. Vďaka podpore z našej krajiny sa deti z Nikopolu dočkali niečoho, čo je dnes pre nich vzácnejšie ako zlato – pocitu, že niekto na ne myslí, že niekomu na nich záleží. Na Vianoce sme im vďaka vám doniesli darčeky. Malé veci, ktoré rozžiarili oči, v ktorých sa už dlho zrkadlil len dym. Sladkosti a ovocie, vône detstva. Ale aj základné potraviny pre ich rodičov. Bolo to ako lúč svetla v podzemnom kryte. Rozžiarené detské oči boli pre nás najkrajším vianočným darčekom.
Vo februári sa podarilo niečo šialené, niečo nepredstaviteľné – vyviezť 65 detí na týždeň do bezpečnej oblasti Západnej Ukrajiny. Týždeň bez sirén. Bez dunenia. Bez strachu. Týždeň smiechu, hier, zimného słniečka ticha. V rámci projektu "7 dní bez vojny" deti na okamih pocítili, aký je to život, ktorý nie je dennodenný boj o prežitie.
A naposledy sa deti mohli vydať na jednodňový výlet do Dnipra. Mesto, ktoré je bližšie k normálnemu životu. Výlet, ktorý by pre iné deti bol samozrejmosťou, bol pre nich zázrakom. Autobus, zmrzlina, zábavný park. A úsmevy. Skutočné, detské, spontánne.
Veľmi sme chceli byť s "našimi" deťmi na výlete, žiaľ nepodarilo sa nám to. Mali sme iné povinnosti. Roznášali sme práve drony vojakom po prvej línii - od Černihivu, cez Sumy a Kupjansk až po Donbas. Našťastie Roman a Ina nám poslali fotografie a tak sa o zážitky detí môžeme podeliť aj s vami. S dobrými ľuďmi, bez ktorých by niečo takéto krásne a ušľachtilé nebolo možné.
Bolo to len deň. Jeden deň. Ale každý takýto deň sa počíta. Každý úsmev sa počíta. Lebo nikdy nevieme, ktorý bude posledný. Tieto deti si to nezaslúžia. Nezaslúžia si terče, ani strach. Zaslúžia si život. Radosť. Nádej.
Zbierka pre deti z Nikopolu pokračuje. Nie preto, že by sme si chceli niečo dokázať. Ale preto, že veríme, že aj malý skutok lásky môže byť nádejou v mori bolesti. Každý dar, každá podpora, každá zdieľaná správa je hlasom, ktorý hovorí: vidíme vás. Záleží nám na vás.
Nikopol je zranený. Ale nie zlomený. A kým budú tieto deti dýchať, kým sa budú smiať, kým sa nájde niekto, kto ich podrží – dovtedy má Ukrajina nádej. A s ňou aj my.
Prosím, pomôžme im znova. Aby raz nielen týždeň, ale každý deň bol dňom bez vojny.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ - Jana Čavojská a Marcel Rebro
