V mojej práci sa denne stretávam s pojmami ako virtuálna realita, rozšírená realita (augmented reality) a fotorealistické zobrazovanie. Všetky tieto odvetvia počítačovej grafiky majú jeden spoločný cieľ – poskytnúť ľuďom počítačový obraz sveta vizuálne nerozoznateľný od reality. Predpokladá sa, že tento cieľ sa podarí dosiahnuť za pár desaťročí. Samozrejme, simulovať reálne (fyzikálne) podmienky vo virtuálnom svete je ešte zložitejší problém, ako len takýto svet zobraziť. Predpokladajme však, že sa nám podarí aj toto a náš virtuálny svet bude skutočne nerozoznateľný od toho reálneho. Tvorcovia takéhoto systému ho budú mať samozrejme plne pod kontrolou, budú môcť meniť parametre a pozorovať jeho obyvateľov.
Nepochybne pre vedcov zaujímavou možnosťou bude zaplniť takýto svet virtuálnymi obyvateľmi a pozorovať simulácie sveta na počítači. A tu nastáva zásadná otázka. Čo ak sme aj my práve teraz súčasťou takej simulácie? Zhrňme si teda podmienky:
civilizácia je schopná dosiahnuť technologickú úroveň, na ktorej dokáže spustiť simulácie reálneho sveta
ak civilizácia túto úroveň dosiahne, tak má dôvod takúto simuláciu spustiť
Švédsky filozof Nick Bostrom tvrdí, že ak sú tieto podmienky splniteľné, potom skoro určite žijeme v simulovanej realite. Prekvapujúci záver, ale vcelku logický. Vychádza z nasledovnej úvahy:
- predpokladajme, že civilizácia spustí jednu alebo viac takýchto simulácií
- simulovaná civilizácia (keďže ma podobné podmienky ako pôvodná) časom dosiahne úroveň, kedy sama spustí podobné simulácie
- toto sa môže opakovať na mnohých úrovniach simulácie, pretože každá ďalšia simulovaná civilizácia má tendenciu spúšťať vlastné simulácie
- v konečnom dôsledku existuje v reálnom vesmíre jedna pôvodná civilizácia a veľké množstvo simulovaných
- je teda omnoho pravdepodobnejšie, že my sme jedna zo simulovaných, ako práve tá pôvodná
Nevyhnutne nasleduje ďalšia otázka: Ak žijeme v počítačom simulovanej realite, je vôbec možné to zistiť? Odpoveď samozrejme silne závisí na tvorcoch takéhoto stimulátora a od jeho parametrov. Keďže tieto faktory nepoznáme, vedecký názor na tento problém zatiaľ neexistuje. Skúsme sa však bližšie pozrieť na možné parametre systému.
- Výpočtové nároky na systém by boli enormné. Aj s najlepšou predstaviteľnou technikou (kvantovými počítačmi) by sme stále narážali na fyzikálne obmedzenia nášho vesmíru (Planckova konštanta, rýchlosť svetla,…). Je dosť reálne, že kvôli obmedzenej výpočtovej sile by sme museli spraviť pri simulácie niektoré kompromisy. Plne simulované by boli napr. len časti vesmíru, ktoré sú práve pozorované simulovanými bytosťami. Tu je zaujímavá paralela s kvantovou teóriou a jej princípom neurčitosti. Stačí si spomenúť na Schrödingerovu mačku :)
- Najviac výpočtového času by zabrala pravdepodobne simulácia živých bytostí. Zaujímavá myšlienka ako obmedziť výpočty je plne simulovať len menší počet jedincov, ktorí sú navzájom v kontakte a zvyšnú masu ľudí (s ktorými nikdy neprídu do kontaktu) simulovať iba štatisticky.
- Simulovaná realita je jedna možnosť ako vysvetliť antropický princíp, vysokú entropiu v našom vesmíre a niektoré ďalšie javy. Toto vysvetlenie je však až príliš “jednoduché“.
- Pri teórii simulácií vnorených do seba, je zrejmé, že každá ďalšia simulácia bude jednoduchšia ako jej materská. Je to preto, lebo počítač vykonávajúci simuláciu, musí simulovať aj počítač vo vnútri tejto simulácie, ktorý vykonáva ďalšiu simuláciu. Simulácia vnoreného počítača teda musí byť jednoduchšia, aby celková kapacita simulácie nepresiahla materský počítač. Z tohto dôvodu vznikajú argumentácie, že napr. kvantové fluktuácie pozorovateľne v našom vesmíre sú dôkazom že žijeme v simulovanom svete. Tieto fluktuácie sú totiž ideálnym prostriedkom, akou ušetriť výpočtovú silu materského počítača.
- Existuje možnosť, že tvorcovia takéhoto systému do neho priamo zabudujú akési znaky, ktoré simulovaným ľuďom napovedia, že žijú v simulácii. Niektorí bádatelia sa skutočne pokúšajú takéto znaky hľadať, napr. v rozvoji čísla pi.
V skutočnosti sa asi nikdy nedozvieme, či žijeme v simulovanej realite. Dokonca, aj keď spustíme vlastnú simuláciu, stále to nič nepovie o našom vlastnom svete. Napriek tomu, je to zaujímavá (aj ked pre reálny život nadbytočná) myšlienka a ľudia sa ňou budú pravdepodobne zaoberať ešte veľmi dlho.
