Prichádza jeseň, obdobie znižujúceho sa množstva turistov, prijateľných cien a konečne chladnejšieho počasia. Po tvrdom letnom spánku sa prebúdza aj môj šiesty zmysel pre lacné letenky, beriem teda prvé letenky do Podgorice za dvadsať eur a vyberám sa zas a znova do tejto dokonalej krajiny. Oblasti na juh a západ od Podgorice sme preskúmali už minulý rok v jari (prikladám aj odkazy na súvisiace články), tentokrát teda prišiel čas na sever krajiny.
Kilometre vedúce do jediného horského strediska v národnom parku Durmitor ubiehajú rýchlo, vzhľadom na absenciu diaľníc a abundanciu hovädzieho dobytka sú mierne spomaľované stretmi s kravkami a býkmi, napokon však konečne dorazíme do mesta Žabljak, ktoré bude naším východiskovým bodom na nasledujúcich 60 hodín.
Národný park Durmitor v Čiernej Hore svojím vzhľadom veľmi pripomína naše Vysoké Tatry, rozdiel je však ten, že na túrach tu ťažko stretnúť živej duše. Turistických chodníčkov je len zopár, sú veľmi dobre značené, väčšinou to však sú len vydupané priechody v tráve. Pohorie ponúka mnoho možností pre zábavu, od jednoduchých asfaltiek cez klasické niekoľkohodinové túry až po technické výstupy vyžadujúce zručnosť pre šplhanie. Krížom cez národný park vedie platená horská cesta, ktorá nielen, že urýchľuje cestu do Bosny, ponúka však aj úžasné pohľady na hory z každej jednej strany.
Cestovanie mimo hlavnej turistickej sezóny a jesenné počasie majú jednu nevýhodu....
Jesenné počasie.
V Žabljaku nás víta zatiahnutá obloha. Teda, nielen zatiahnutá, priam čierna s občasnými bleskmi v diaľave. Keďže sme si, samozrejme, nepriplatili za batožinu a vyrazili sem len so smiešnymi batôžkami, oblečenia na rozdávanie pochopiteľne nemáme a tak sa prvý deň nášho druhého černohorského výletu vyberáme len na dôchodcovskú prechádzku k jazeru Crno jezero. Rovnaký plán ako máme my má evidentne aj polovica obyvateľstva a návštevníkov Žabljaku, pretože asfaltka smerujúca k jazeru je plná rodiniek s deťmi a skupiniek zlatých dôchodcov, ktorí sa nás pýtajú odkiaľ pochádzame.
Legendárne Crno jezero veľmi rýchlo opúšťame, jednak pre veľké množstvo ľudí užívajúcich si piatkové poobede, tiež však pre nenaplnené očakávania, ktoré sme od tohto miesta mali. Crno jezero by malo mať nádhernú zelenomodrú farbu, pod čiernymi mrakmi je však čierne a takéto čierne jazero môžeme vidieť aj za domom vo Vihorlatských vrchoch.
Vyberáme sa preto na krátku túru k jazeru Zminje jezero, ktoré pod mrakmi tiež nevyzerá bohvieako, okrem nás tam však nie je jedinej duše, preto sa tu konečne usadíme na piknik. Od jazera nás vyháňa búrka, k autu dobiehame úplne premočení. Cestou ešte stíhame v baliacom sa drevenom stánku vyjednať niekoľko fľašiek džemu z lesných jahôd (nad palacinkami s týmto džemom som sa rozplývala už v niekoľkých článkoch zo Srbska).
Večer trávime pri skvelom černohorskom pivku Jeleň, špagetách v paradajkovom džúse (ďalšia balkánska krajina, ktorá neuznáva pasírované paradajky - ach jaj), dychberúcich palacinkách s džemom z lesných jahôd a fénovaní nohavíc a topánok.
V sobotu sa budíme do krásneho slnečného počasia, denná predpoveď výborná, ideálny čas na defekt! Pardon, turistiku...
Alebo defekt?
Zo Žabljaka sa vyberáme smerom k bráne do národného parku. V momente, kedy prekročíme pomyselnú hranicu parku, niečo zasyčí a auto zastane. V pravom prednom kolese je diera. Keďže je ešte len zhruba pol 9 ráno, motivovaní slnečným dňom sa čo najrýchlejšie vyberáme hľadať autoservis. Na radu nášho domáceho ideme do menšej dielne na okraji Žabljaka, kde nám síce len za 5 eur, pre starý model auta a nevyhovujúce pneumatiky však za veľmi dlhý čas, nasadia novú pneumatiku a môžeme sa vybrať naspäť na túru. Milým pánom necháme 10 eur a makáme smerom k bráne. Dostaneme sa tam bohužiaľ až okolo obeda, preto sa túru rozhodneme skrátiť a miesto návštevy dvojice jazier Veliko a Malo Škrčko jezero len rýchlym krokom stúpame na vrch Prutaš, vysoký 2369 metrov.
Po náročnom vystúpaní do sedla nás okrem nádherného pohľadu na panorámu Durmitoru privítajú dve veci - extrémny vietor a pomerne rýchlo sa približujúce čierne mraky.
Keďže náš cieľ je už len pár minút cesty od nás, bežíme po úzkej cestičke sedlom na vrchol, prekonávame niekoľko skalných ríms, môj strach z výšok sa na mikro cestičke začína aktivizovať, značne potencovaný čiernymi mrakmi a zábleskmi, ktoré medzitým dosiahli náprotivné kopce. Vrchol je blízko, už je to len kúsok.... keď zrazu zahrmí tak, že sa všetko začne triasť a blesk narazí tak blízko, že partnerovi odpáli mobil. V momente sa otáčame aj napriek tomu, že sme od vrcholu boli už len možno 50 metrov a ešte rýchlejšie bežíme naspäť. Po asi minúte sa spúšťa neskutočná búrka, zachytila nás ešte na sedle. Vyťahujeme bundy, telefóny a všetky železné komponenty vypíname a zakrútené v náhradných tričkách hádžeme na dná batohov a najhoršiu kalamitu trávime schúlení pod dedovou vetrovkou v skalnej rímse, ktorá poskytovala aspoň akú-takú ochranu. Búrka prehrmela za rekordný čas, možno po minúte-dvoch jej niet, slúži to však pre nás aspoň ako dostatočná výstraha, že v premenlivom horskom počasí treba utekať naspäť nadol alebo do bezpečia v momente, kedy v diaľke uvidíme tmavé mraky. Aj napriek tomu, že na obzore sa už črtá krásne počasie a je evidentné, že do večera už nepadne ani kvapka, minimálne ja som otrasená natoľko, že nalieham na cestu nadol a tak sa nakoniec totálne mokrí vydáme na trojhodinový zostup k autu. Náhradné oblečenie v batohu premoklo z väčšej časti tiež, keďže z neba padala snáď vodná clona, prežila to jedine dedova vetrovka, ktorú si celú cestu striedame, aby sme sa aspoň kúsok zahriali. Aspoň tie pohľady sú cestou nadol pekné, ružové nebo a klesajúca cestička, žiadne stúpanie na obzore. Cestou do Žabljaku si užívame krásne horské panorámy, vydávajúc sa v ústrety palacinkám s džemom z lesných jahôd.
Po tomto zážitku sme veľmi rýchlo prehodnotili nedeľňajší výstup na najvyšší vrch Čiernej Hory Bobotov Kuk a rozhodli sme sa pre bezpečnejšiu alternatívu - vrch Planinica vysoký 2330 metrov. Dnešnou motiváciou bol okrem tlačiaceho času aj fakt, že sme zaparkovali na nelegálnom parkovisku, keďže sme chceli ušetriť 5 eur. Nuž, keď sa inak nedá....
Túra na Planinicu nie je náročná, len veľmi dlhá. Okolité prostredie je však nádherné, stúpanie naberáme počas postupného stúpania z doliny do doliny, obklopení jazierkami a pálkami. Definitívne žiadne sedlá. Slnko pečie, občas možno až príliš, na búrku to dnes nevyzerá. Po asi štyroch hodinách sa cez finálnu kosodrevinu prederieme na rozľahlý vrchol vrchu Planinica, odtiaľ aj ten názov. Užívame si endorfíny a piknik.
Keďže sa nás Čierna Hora evidentne rozhodla zničiť, v polovici cesty nadol nám začne dochádzať voda. Ja, ako správny hysterický turista, ktorý vždy nabalí viac ako treba, som ráno nabalila okolo šiestich litrov vody, niekoľko malých džúsov pre energiu a čokoládové mliečka na piknik, dnes však pre zmenu bola taká páľava, že sa to všetko pri 995 metrovom prevýšení minulo a pozdĺž cesty neboli žiadne zdroje tečúcej vody. Poslednú hodinu k autu pretrpíme, zlepší nám ju jedine fakt, že natrafíme na skupinu kamzíkov.
Auto nám neodtiahli, papuču tiež nemáme, celí šťastní sa teda vyberieme preč z tejto nádhernej krajiny, kam sa určite plánujeme vrátiť hneď, ako sa černohorské božstvá rozhodnú zahodiť zášť, ktorú voči nám majú. Adios!
