Vidím malého, asi dvanásťročného beťára so šiltovkou našikmo posadenou na hlave, šibalstvom v očiach a zároveň vážnym a úprimným výrazom v tvári. V prvom momente sa mi pred očami vyjaví fotka sudánskeho chlapca s čiapkou vyrezanou z futbalovej lopty, súčasť prezentácie, ktorú nám dnes predviedol misionár Tomáš.
Následne sa však ocitnem pri Oceáne snov, per pazuch beriem surf, rozbehnem sa a zrazu sa už zľahka kĺžem na tyrkysových vlnách predstavivosti...Je to len krátky okamih. A pritom tak magický...
V ušiach mi rezonujú rozihrané tóny. Oceán šumí a spenené vlny pohládzajú moje chodidlá. Napadne mi, že sa ich spýtam, čo bude o desať rokov. Veď sú vlnami môjho Oceánu. Pani Rooseveltová predsa povedala, že budúcnosť patrí tým, ktorí veria kráse svojich snov A tak sa pozerám, jastrím naširoko otvorenými očami a snažím sa rozlúštiťich tajné tvarové posolstvá. Sú však veľmi nestále, zjavia sa na zlomok sekundy a už ich niet.
Vraciam sa na breh a unavená si líham do bieleho piesku pláže.Jeho zrniečka šteklia moje dlane a päty.Na okamih zavriem oči. Potom ich otvorím. A vidím ľahučkú vatu oblakov, to nebeské stádo vytvorené z fantázie, ktoré vietor preháňa po blankytnej oblohe. Na hladinu mojej mysle vypláva spomienka na našu starú zelenú lavičku. Zaklonené hlavy a nadšené výkriky môjho brata: „Aha, tam je päťhlavý drak! Heéj,pozri, to je Deduško Večerníček bez klobúka.“
A tak sa pýtam oblakov.Čo bude o desať rokov? A odpoveď priveje vietor. Náhle zosilnie a stádo odtiahne do neznáma. Zosmutniem.
A potom kdesi v diaľke začujem zvláštne zvuky. Lúč slnka vykope v mojom líci smiechovú jamku.Pomaly sa posadím a hlavu zakloním oproti nebesiam. A počúvam.
Vedľa mňa v piesku leží citara.Zvláštne, predtým som ju nezbadala. živote som tento nástroj nedržala v ruke. S úctou je beriem a jemne prechádzam po jej strunách. Chvíľami spod mojich prstov utečie poriadne falošný tón. A chvíľami vyludzujem tóny, ktoré sa dokonale prelínajú s orchestrom v diaľke.Počas hry zisťujem rozhodujúce tajomstvo. Keď hľadím na noty rozosiate po osnove môjho srdca, hrám s pokojom v duši. Keď však naň zabúdam, tápam a brnkám po strunách, ako sa mi zachce.
Náhle si uvedomím, že Najlepší Skladateľ, ktorý vpísal do môjho i do ostatných sŕdc tohto sveta priezračné tóny, skomponoval geniálne dielo. Hudbu budúcnosti.
Hudbu večnosti.
