Aj takto.
Chodím po Slovensku a pozerám sa svojim tretím okom (Kodak EasyShare Z7590) na svet a snažím sa ten pohľad rozoberať a aplikovať na svoju situáciu.
Tento pohľad ma upozornil, že som na rázcestí. Musím sa rozhodnúť, či pôjdem doprava, alebo doľava. (Vpravo pod stopkou sa dvaja práve rozhodujú).
Keď som sa pozrel lepšie tak tam vidím aj cestu rovno, smerom k dedinke a potom ďalej hore na kopec a potom ... ale tam už nie je vidieť, ale určite tam tiež niečo je. Tá cesta rovno je ťažšia, hrboľatá, kľukatá, ale je tam.
Som tu a chcem sa dostať tam. Aké mám možnosti? Preplávať? Možno by sa to dalo, ale ja na to nemám. Obísť? To by som zvládol, ale "nechcem", lebo nemusím. Tak si pomôžem fígľom. Odfotím si to, pozriem cez objektív a zoberiem si to domov, kde si to v kľude popozerám a rozhodnem sa či sa tam niekedy vrátim.
Tento obraz je ako zo života. Stále sú mnimálne dve možnosti, ale nikdy nie sú rovnako jasné a zreteľné. Ak si pri rozhodovaní preberám a porovnávam dve možnosti vždy sa priebežne vykresľujú a jeden obraz je vždy ostrejší. Aj keď v živote si treba dávať väčší pozor, lebo neraz je život "na hlavu" postavený. Ale aj tak je krásny.
Znova minimálne dve možnosti. Okolo Tatier sa schádzajú ťažké, tmavé, možno aj búrkové mračná. Alebo. Okolo Tatier sa pretrháva hustá oblačnosť a dáva šancu znova slnku aby sa ukázalo v celej svojej kráse. "B" je správne.
Aj pre takéto pohľady sa oplatí žiť.
A takto vo všetkom ťažkom, čo ma stretne hľadám cestu aj na základe obrazov.
