Košice - Trnava

Na stanici bol hluk, asi tak stovka ľudí. Niekto sa chystal na víkend strávený doma, niekto na výlet v Tatrách. Všetci boli normálni. Jednoducho ľudia. Pozornosť však na seba pútala skupinka asi desiatich alebo dvanástich chlapcov okolo dvadsiatky. Mali značne vypité. Cigarety v rukách, hoci vo vestibule a vôbec v areáli stanice je zákaz fajčiť. Pokúšali sa spievať, ale iba kričali, vrieskali. Keď rozhlas upozornil na príchod vlaku, vyšli sme na nástupište. Chlapci sa tiež pohli. Letmým pohľadom sme sa navzájom, ja, Peťo a Braňo jednoznačne dohodli: Čím ďalej od nich! Ako som tak kráčal k pískajúcemu vlaku, všimol som si dvoch policajtov a pár vojakov spolu so psami. Takisto sa blížili k vlaku, tiež nastúpili. Asi sme chytili blbý vagón. V prvom kupé tvrdý páni vo vojenskom, všade zafajčené, vôňa piva. Kupé boli plné holohlavých chlapcov, červeno-čiernych šálov, plechoviek a fľašiek alkoholu. Na konci vagóna opäť akási stráž. – V tomto vagóne radšej neostávajte, chlapci! – poradil nám jeden rodičovským štýlom. Ďalší vagón detto. V treťom sme si konečne našli miesto. Sadli sme si. Vytiahol som knihu a začal som čítať. No nemohol, nevedel som sa sústrediť. Stále som rozmýšľam nad tými dvoma vagónmi. A potom mi zaplo. Vytiahol som mobil a vytočil otca. – Počuj, dnes sa hrá v Košiciach liga?- Neviem. Alebo asi hej.- Trnava?- Hej. Dávajte si pozor! Takže tak. Chlapci sa vybrali na futbal. K tomu ešte vystrašili prinajmenšom pár ľudí na staniciach, zašpinili dva vagóny, potrhali pár sedadiel vo vlaku, vrieskali, pili, fajčili. Práve som dopozeral športové noviny. Zápas sa skončil 0:0. Takže každý po bode. Futbal ja na Slovensku jednoducho veľká udalosť. Ale stoja za to aj tie sedadlá vo vlakoch? Neviem. Niektorí ľudia proste ešte nie sú domestikovaní.