Môj brat pôjde sedieť?

Chvíľku sa mi zdá, že v izbe mi sedí Dylan a hrá niečo z nového albumu. Neskôr zisťujem že to mi zvoní mobil.- Prosím? -- Ta čo je? De si? Meškáš! - oznamuje mi brat a prestupuje z nohy na nohu. Nevidím ho, ale cítiť to v hlase. Je nervózny.- Peťo dnes to nepôjde, nevládzem. Povedz v robote že mám teplotu, však aj tak asi mám. A keby ťa stretol bratranec tak len povedz že som tam niekde. -- No dobre... Ale za to ti zjem obed, čau! - ani nečaká na odzdravenie a skladá. Ja sa tiež skladám pod perinu a zaspávam.Niečo sa mi snívalo. Už si nepamätám čo presne, ale niečo hej. Tuším mi v sne Sigmund vysvetľoval, aby som to snívanie nebral na ľahkú váhu. Vstal som okolo dvanástej a úplne zabudol na sny. Deň prešiel rýchlo, však už bol v polovici. Podvečer som sa stretol s bratom.- No čo, jak v robote? - vyzvedal som už úplne triezvy a hladný.- Nuda zas... a pohoda - vyberal z ruksaku moju vytúženú večeru.- A čo bolo, čo si o mne povedal? - zobral som od neho dva rožky a šiel dať zohriať vodu na instantnú polievku.- Že máš teplotu a že nedôjdeš asi dnes... - - A bratranca si stretol? -- Hej, hej, vedúci náš, že čo a jak a ja že dobre a že jak ty a ja že neviem, že sa dakde túlaš a on že fajn a zas vytáčal nejaké číslo. Však on furt len telefonuje. Ani si nevšimol, že si nebol. Aj ten deň ti zaplatí, netras sa! -- Dík, že si zaklamal. A obed bol dobrý? - opýtal som sa len tak, zatiaľ čo som skúmal vodu v kanvici, že kedy už konečne zovrie.- Parádny, a dvakrát! - kričal. Obzrel som sa. Už nebol v izbe. Počul som ako tečie voda. Sprchoval sa. Konečne som zalial polievku. Najedol som sa, tiež som zo seba zmyl za celý deň získaný pot. Okolo 10 som si šiel ľahnúť. V posledných chvíľach môjho polovičného dňa som rozmýšľal ako fajn, že som ani nebol v robote a predsa akoby som bol. Zaplatené budem mať. Aj som si oddýchol, aj som si zarobil. Zaspal som.Včera som bol riadne v robote. Kolegyňa sa robila akokeby si už nepamätala, že som v stredu nebol. Bratranca som zase za celých osem hodín ani raz nevidel. Hneval som sa, že som aj dnes neostal doma. No čo už. Zapáčilo sa mi to. Človek si predsa zvykne na všetko. Dnes ráno som opäť trochu váhal, ale nakoniec ma premohla zodpovednosť. Po ceste som si kúpil noviny. Sadol som si za počitač a začal čítať. Zamrzol som. Zľakol som sa. Tuším som aj vydal čudesný zvuk lebo sa pár obzerajúci si auto náhle otočil smerom ku mne. V novinách písali ako raz jeden ujo neprišiel do práce a predsa dostal zaplatené. A že teraz jeho kolega, ktorý tvrdil, že ten ujo v práci bol, môže ísť na dva roky sedieť. No koniec! Však môj brat môže ísť do basy! Ježiš, k čomu som ho to len donútil. Keď sa to prevalí tak si to nikdy neodpustím. Stopercentne kamery zachytili moju neprítomnosť a bratranec nevytáčal žiadne číslo pri rozhovore s bratom. To vypínal diktafón. Veď on si to všetko nahral. Úplne jasný dôkaz. Peťo ho jasne oklamal, že pracujem, on ma vyplatí, čo znamená že som ho cielene okradol. Ach môj bože... Tak to vyzeralo so mnou ráno. Teraz som už kľudnejší. Ďalej som sa totiž dočítal, že polícia v takých prípadoch odmieta prijať obvinenie. Hoci sa to pár právnikom nebude páčiť, hoci sa na právnických školách učí niečo iné, ono sa to obvinenie samo nezoberie a policajti ho nebudú chcieť. Nikdy sa o tomto mojom podvode nebude diskutovať a nikto mi nikdy nič nedokáže. Hoci dôkazy sú.