Chodím tam každý rok, niekedy aj viackrát. Na rybačku. Zakaždým, keď vystúpim z trajektu na nórsky breh, mám nutkanie pobozkať zem. Zdá sa mi, že stojím na zemi, ktorá je krásna, prenádherná, na ktorej žijú rozvážni, pokojní, usilovní a tolerantní ľudia. Tie adjektíva by mali odznieť vlastne v superlatívoch. Lebo rozvážnejších, pokojnejších, usilovnejších a najmä tolerantnejších, dokonca aj prajnejších ľudí som pravdepodobne nikde inde nestretol. Keď vytknete napríklad priateľovi Fridtjofovi, že je ľahkovážny, ak necháva odomknutý dom, začuduje sa a nechápavo sa opýta, čo je na tom ľahkovážne. „Čo keď niekto do toho domu vojde, keď si preč?“ „Keď uvidí, že tam nikto nie je, logicky odíde,“ odpovie. „Môže ťa predsa vykradnúť!“ „Vykradnúť?! A prečo by to robil? Veď je to proti zákonu...!“
Je mi strašne ľúto, že od sobotného dňa bude musieť aj priateľ mnohých z nás – Fridtjof zabudnúť na to, že ľudia si ctia zákon a na základe toho nebudú ani kradnúť. Ešte horšie, lebo oni sú schopní dokonca aj vraždiť. A čo horšie: je to jeden z nich, ktorý vyrástol z ich krásou požehnanej zeme, kto im natrvalo vzal ilúzie o čistote ľudskej mysle a konania...
Hoci v súčasnosti už existujú dva svety, ktorý bol a ktorý je, budem sa naďalej vracať do tejto krajiny s nutkaním pobozkať krásnu, bohatú, podmanivú zem. Budem sa modliť za ľudí, ktorí istotne ani napriek krutému poučeniu nestratia nič zo svojich dnešných vlastností. Že budú otvárať náruč pre svet a o svoje bohatstvo sa budú aj naďalej deliť so svetom chudobných na celej našej planéte...
