Napokon pozná dobre takéto stavy. V afrických bušoch či iných poľovných revíroch pre vyvolených sám prenasledovával levy, nosorožce, antilopy.
Pre mňa sa to začalo takto. Niekedy začiatkom deväťdesiatych rokov sa z Izraela vrátila na Slovensko novinárka Edana Marash Borská: život dožiť na Slovensku. Zabývala sa v Domove sociálnych služieb na Sklenárovej ulici v Bratislave. Komentovala pre SME a sem-tam napísala článok aj nám do časopisu DILEMA. Stretávali sme sa teda nezriedka. Toľko toho narozprávala o židoch, že viac som sa o nich nemohol dozvedieť ani z Biblie... Keď prišla reč na židovskú gastronómiu, vyprovokoval som ju, aby nám ju predviedla. Vo svojej neveľkej „starobincovej“ garzónke pripravila teda taký menší „festival“ židovskej kuchyne. Pre nedostatok miesta sme sa však schádzali po šiestich a po dvoch hodinách nás vystriedali ďalší.
Nepoznám dôvod, prečo si na dvanástu hodinu pozvala práve známu dobovú smotánkovú superstar medzi podnikateľmi s manželkou a mňa so ženou. Karol Ježík síce prišiel tiež, ale veľmi rýchlo sa ospravedlnil. Asi tušil prečo. Nebudem na tomto mieste hodnotiť židovské kulinárske klenoty, bolo to jednoducho skvelé a úprimné. V mojej pamäti sa však natrvalo usídlilo niečo celkom iné. Priznám sa, že v ten deň som si vytvoril skôr pomerne vyhranenú predstavu o triede slovenských podnikateľov než o židovskej gastronómii...
Keď som po vypočutí dvojhodinového monológu odchádzal z Edaninej garzónky, hučalo mi v hlave a bolo mi čudne v žalúdku. Za ten krátky čas som sa dozvedel, ako drží každého - ba aj konkrétne koho - za gule, ako je na ňom závislá nielen vláda, ale aj tá masa pracujúcich ľudí, ktorých platí a živí vlastne on. Ak si vláda nevstúpi do svedomia, on sa na to vykašle a potom uvidia...! Pokúšal som sa pochopiť, aké je namáhavé držať gule alebo za gule.
Vtedy, keď tento akože špičkový podnikateľ a prominentný poľovník v exkluzívnych afrických revíroch na posliedkach prenasledoval vyvolené úlovky, netušil, ako veľmi blízko je čas, keď sa sám stane objektom prenasledovania. Nie, trofejou sa nestane, lebo skončil ako výradový prestarnutý samotár, ktorý v zmätku bezhlavo uniká pred hrmotom honcov, aj pred namierenou zbraňou lovca. Že by aj pred vlastným svedomím? Ale, prosím vás...
Ako vravím, je to do breku hľadieť na do kúta zahnaného štvanca, ktorý nemá kam uniknúť! Áno, býval to Jánošík, chudobným (a najmä starým) bral a svojim deťom dával. (Aby sa nemuseli za neho raz hanbiť, že všetko premrhal.) A on teraz, chudák nemajetný, starý, slabý a bezvládny stojí tvárou v tvár svojmu koncu: odvrhnutý i opovrhnutý...!
Vychádza mi to tak, že keď na Slovensku o niekom poviete, že je úspešným podnikateľom, povedali ste asi toľko, že zatiaľ ho ešte nechytili. A tento, zdá sa, v konečnom dôsledku nebol až takým úspešným podnikateľom, lebo ho nakoniec chytili. Ktovie prečo to tak vyšlo: Buď zle držal gule alebo držal zlé gule. A nemyslím si, že to platí len na Jozefa Majského... V jeho prípade je to však vypuklejšie, lebo si nedokázal prepočítať ani len základné počty: dvadsať rokov utekať a nakoniec aj tak padnúť do nastraženej jamy, ktorú si tak usilovne chystal.
Neviem, či na Slovensku existuje ešte aspoň jeden človek, ktorému by celý národ tak úprimne želal zaslúžený odpočinok v priestoroch niektorého z výchovno-nápravných zariadení. A tí, ktorí by mu želali ešte horšie, celkom isto by do posledného miesta zaplnili aj solídny futbalový štadión. Možno aj Maracanu.
