Len okrajovo pripomeňme, že v rokoch 1944 a 1945 nás neoslobodzovala iba Červená či Sovietska armáda, ale desiatky (možno aj stovky) obcí a miest oslobodila vyhladovaná a vychudnutá rumunská kráľovská armáda. Možno sme na niekoľko desaťročí pozabudli na Rumunov – osloboditeľov (alebo odignorovali) pravdepodobne z takého jednoduchého dôvodu, že rumunská armáda nás oslobodzovala iba raz, keď sme to potrebovali, zatiaľ čo Červená armáda nám ratoliestku slobody doniesla až dvakrát, aj v 1968 a – priznajme si – bola by ochotná oslobodzovať nás kedykoľvek, lebo doručovanie slobody a mieru má Červená armáda v krvi a v pracovnom programe…
Ale Rumunsko!
Už nekráľovská, zato však rumunská ľudová armáda bola jedinou z bratských armád druhej polovice dvadsiateho storočia, ktorá nám odmietla poskytnúť bratskú pomoc. Náš človek si dnes na tento fakt pravdepodobne ani nechce spomenúť, zatiaľ čo súčasní slovenskí kapitáni takmer manifestačne a s vášňou lížu prinajmenšom labu ruskému osloboditeľovi, „tomu tam dubisku“, ako by zapel bard a klasik Ján Kollár.
Snáď by bolo užitočné vedieť aj to, že rumunskí intelektuáli memorandového obdobia to boli, ktorí podporovali v devätnástom storočí slovenských memorandistov v ich slovenských národných požiadavkách, že rumunskí poslanci zo Sedmohradska v tom istom storočí bojovali v uhorskom parlamente za práva Slovákov, že podporovali Milana Hodžu (a nielen jeho), ktorý intelektuálne do veľkej miery sa vyvíjal práve na území Sedmohradska v rumunskom prostredí.
Iste, bolo by toho ešte viac, o hodne viac, na čo by sme nikdy nemali zabudnúť. Mali sme veľa spoločnej cesty v histórii, aj veľa spoločných cieľov. Sklamaní taktiež. Ba dokonca sme mali dosť veľa smutných a neslávnych spoločných osudov. No dnes som mimoriadne rád, že zdieľame spoločný európsky osud. A mali by sme dokonca vedieť aj to, že Rumuni sa rovnako ako my rozhodovali v tých istých európskych voľbách nájsť spôsob, ako by mal ten budúci osud vyzerať.
V uliciach (presnejšie na bukureštských námestiach) sa konali viaceré státisícové protesty na obranu „protikorupčnej“ prokurátorky a ústavného zákona, prokurátorky, ktorá sa nerozpakovala posadiť do basy premiérov, ministrov či šéfov parlamentu, poslancov, oligarchov atakďalej, atakďalej. No ani tie masívne protesty neodradili vládnu a zákonodarnú moc na čele so sociálnodemokratickou stranou od snahy ústavný zákon o právomociach rumunskej justície upraviť tak, aby korupční zločinci boli vlastne netrestateľní a nič by im pritom nebránilo vykonávať verejné a štátne funkcie. Skrátka, zbaviť ich pocitu, že oni môžu, to čo nemôžu ostatní...
A tu kdesi je ten anachronizmus voči slovenským námestiam: protestujúci z Bukurešti sa vybrali z ulíc priamo k eurovolebným urnám. Takže tá okolo 50%-ná účasť voličov vyzerá oveľa presvedčivejšie a optimistickejšie než našich úbohých čosi vyše dvadsať percent. Nehovoriac o tom, že súbežne s tým sa konalo aj referendum o zmene ústavného zákona, ktoré vyhlásil rumunský prezident Claus Iohanis. Až 80% z prítomných voličov odmietlo vládnu a parlamentnú úpravu zákona o postavení prokurátora v spoločnosti. Iba pre zaujímavosť pripomeňme, že pred pár dňami do basy nastúpil predseda najsilnejšej koaličnej strany Liviu Dragnea (miestny Fico).
Vidíte, už sám som stratil prehľad, čo som chcel vlastne povedať. Ale asi toľko, že by sme sa o Rumunsko mali trochu viac zaujímať a vedieť o ňom aj viac, lebo sú európskejší svojím historickým vývinom. Krajinou prešlo zrejme viac národov, dobyvateľov, či vplyvov, náboženstiev. Zo západu aj z východu, zo severu aj juhu. Nesmieme však zabúdať, že tu i tam sú v strehu nenažrané národné pažeráky. Pravdaže, na čo iného by striehli? Na európske válovy.
Takže protest, aj keď je akokoľvek intenzívny a víťazný, je veľmi málo. Dôležité je, či v pravej chvíli sa v nás prebudí občan (nie masa) a dáme si tú námahu, že zájdeme so svojím hlasom k volebnej urne. Tentoraz sa aj Rumunom podarilo stlmiť spupnosť a treba dúfať, že je to na začiatku. Ako u nás...
