Vravím, do nitky premočený. (Úprimne povedané, lepšie je byť premočený do nitky ako do nitky pomočený.)
Bol pondelok 17. novembra. Kedysi to býval sviatok, deň pracovného pokoja. Nedávno sa však rozhodli a zvrátili ho na deň pracovného nepokoja. Keďže toto býval vždycky aj môj sviatok, tak ako pre desaťtisíce spolustojacich a spolunespokojných nielen na Námestí slobody v Bratislave, ale po celom Slovensku, prišiel som si odstáť svoju minútu ticha za demokraciu v tejto krajine a pokloniť sa, že budúcnosť je naša. Jasné, nebol som ozdobou tohto nahnevane rozjasaného davu. Mal som však dobrý pocit, že som sa ešte dožil, aby som v tomto výkriku bral účasť aj ja – starec, že som sa jednoducho vpratal do tej oslavy – výkriku, protestu a rozhorčenia. Veď prečo nie? Ten deň hovorí aj o mojej, minulosti. Rovnako ako aj o budúcnosti nemála tých maličkých, ktorí na rukách svojich rodičov spolu so mnou s údivom moknú a sledujú, čo sa okolo nich deje.
Jednoducho – spoločnosť sa z času na čas musí vzoprieť svoločnosti a musí jasne sformulovať, že toto je už naozaj „kaka“! Že tak ďaleko nemožno, už nie! Že 17. novembra je práve taký deň, keď sa zvyčajne niektorým veciam otvorene a jasne hovorí „nie“ a občas sa štrngá kľúčmi. Ba sem-tam v tento deň zistíme, že po chodníku sa nielen chodí, ale chodník sa dá výnimočne použiť aj ako písanka. Kriedou. A že to, čo sa v tejto chvíli píše, nech je to akokoľvek kostrbato, sú dejiny, ktoré – chvála bohu – ešte stále sú trochu zrozumiteľné, lebo nie sú písané azbukou!
Ale na chodník sa dá aj... Pravdaže, dá sa. Oni ho práve znečistili. A zo zásady ten človiečik (alebo tí človiečikovia), na pleciach s hranolom, ktorý bol krížený s tekvicou a v rukách so špinavou mocou vyrazili do ľúteho boja. Už ani nie za víťazstvo, ale kvôli vlastnému prežitiu. Chceli by mať pokoj so svedomím (majú ho?) a ten sviatok im niečo pripomína, preto ho zrušili aj nám ostatným. Zdá sa, že zasiali nepokoj do svojho vlastného košiara.
Je dobre uvedomovať si, že sme stále tu a že si pamätáme. Lebo prvý oficiálne zrušený deň pracovného pokoja sa tak stal možno prvým neoficiálnym dňom pracovného nepokoja...
Že by sme už skutočne boli dosiahli podlahu slovenskej morálky?
Koľko schodov vedie do suterénu?
