Na pošte pri blumentálskom kostole v Bratislave si vypĺňam podací lístok. Skôr do mňa vrazí, než by sa pristavil mladý muž. Na prvý pohľad taký frajer, fičúr sa vtedy tomu hovorilo. Na očiach slnečné okuliare a na prvý, ani na druhý pohľad ani trochu nie prívetivý.
„Mohli by ste mi napísať tento list?“ povie a podáva mi čistý listový papier aj s obálkou.
„Prirodzene, mohol“, pochopil som. „Diktujte!“
„Vážený pán učiteľ... (nasledovalo meno pána učiteľa). Srdečne Vás pozdravujem z Bratislavy a veľmi často na Vás myslím. Chcem sa Vám poďakovať za všetko, čo ste mi dali a čo ste ma naučili. Hovorili ste nám, že to, čo sa učíme, robíme pre seba a budeme v živote veľmi potrebovať a že sa mi to raz všetko vráti. Chcem Vám povedať, že to nie je tak, lebo len čo som odišiel z Centra od vás z Levoče, druhý raz som sa stal sirotou. Ľudia vonku vôbec nie sú takí, ako ste nás učili... atď“
List som dopísal, vypísal som aj obálku s menom učiteľa Rehabilitačného centra pre nevidiacich v Levoči, odovzdal som mu. Povedal som, že viem pochopiť jeho horkosť, hoci tí ľudia naozaj nie sú celkom takí, ako ich vidí on. Poďakoval sa, odporučil mi, aby som sa tým netrápil a rozlúčili sme sa.
Keď som si na pošte vybavil svoje veci, pohol som sa smerom k východu. Zazrel som však „môjho klienta“, ako tam stojí s nejakým človekom, ktorý mu číta list aj obálku, ktoré som pred chvíľou sám písal. Keď ho aj on odovzdal poštovej úradníčke, pristúpil som k nemu. „Tak čo“, vravím, „opatrnosti nie je nikdy dosť, že? Napísal som to, čo ste diktovali?“ Zháčil sa a keď pochopil, v rozpakoch sa ospravedlňoval.
Vyšli sme na ulicu, mal namierené na Šafárikovo námestie, má ho tom vraj ktosi čakať. „To je zhoda okolností, aj ja idem na Šafko. Môžeme ísť spolu,“ vravím. Niekoľkostometrová cesta nám trvala dlho. V Medickej záhrade sme si sadli na „cigaretku“ a sedeli sme tam tak dlho, až kým sa nevyrozprával zo života. Pri havárii stratil rodičov aj zrak. Zostal sám a skoro dospelý. Keď sa prebral a zistil, že sa mu v očiach natrvalo usídlila taká nepreniknuteľná tma, odnechcelo sa mu žiť. Reálne, nielen obrazne. Párkrát ho museli zachraňovať.
Keď sa vyrovnal so svojou situáciou, prijali ho do Rehabilitačného centra pre nevidiacich v Levoči. Naučil sa tam chodiť, čítať a písať prstami, hľadieť ušami či nosom. Alebo aj paličkou. Nie, nedokázal život úplne vypustiť z rúk, chcel sa uživiť vlastnými rukami a vlastnou hlavou. Bol šťastný, keď vyšiel do neznámych ulíc, keď sa zamestnal pri obsluhe telefónnej ústredne. Ale len do okamihu, kým nedošlo k vážnej havárii v ústredni. Darmo sa bránil, že haváriu spôsobili nezodpovední údržbári, na vine bol on, slepý telefonista...
Ešte nevedel, či ho iba nejako potrestajú alebo aj vyhodia zo zamestnania. Bol to okamih, keď stratil alebo strácal všetko. Keď sa znova stal sirotou. Jediná istota, pán učiteľ z Levoče ho predsa len neklamal, on sa len mýlil v ľuďoch. V tých, ktorí vidia.
Keď sme prišli na Šafko na zastávku autobusov, hovorím: „No, už vás tu asi nebude čakať nikto!“ „Mňa tu nikto nečakal. Odtiaľto mi ide autobus do ubytovne.“ „Zavediem vás domov.“ „Netreba. Iba ma nasaďte na autobus“. „Dovidenia,“ poviem nepremyslene. „To je v poriadku, dovidenia,“ dodá.
Každý sme pošli svojou stranou. Príbeh ako prišiel, tak odišiel. Zapadol hlboko, veľmi hlboko do pamäti, do vlastnej histórie. Tak hlboko, že som si dlhé roky naň ani nespomenul. Iba sem-tam, chvíľami mi prelietalo hlavou, či som nemal alebo nemohol predsa len urobiť aj niečo viac...
(pokračovanie zajtra)
