Kedysi dávno, pri vymenovaní za ministra zdravotníctva, som vyjadril svoj súcit novému ministrovi. Napísal som, že mu ani trochu nezávidím, lebo sa dostal medzi dve stoličky: z jednej strany latrína, z druhej elektrické kreslo. Pánovi Šagátovi sa toto prirovnanie zrejme až tak nebridilo. Najmenej dva-trikrát ho odcitoval, keď chcel prehovoriť o zúfalstve v zdravotníctve a o svojom osude v ňom. A to, prosím pekne, stav zdravotníctva bol síce katastrofálny už vtedy (vlastne odjakživa), akurát v tom čase sme (aj vtedajší pán minister s nami) na čele vlády mali schopného, vzdelaného aj múdreho, koalične založeného, európsky rozmýšľajúceho, organizačne mimoriadne vyvinutého premiéra, ktorý dodal krajine sebavedomie a dokázal ju morálne, ekonomicky aj politicky stabilizovať v období medzi „dvoma lúpežníkmi“ Mečiarom a Ficom a napriek všetkému doviesť ju až do Európskej únie a na pokraj menovej únie. On totiž vravieval, že tam, kde je cieľ, tam je cesta. Ak teda máte jasný cieľ, cestu si nájdete, nemusíte pobehovať a potĺkať sa po bludných cestách... Pokiaľ však máte pred sebou iba cestu bez akéhokoľvek cieľa, budete „šaškovať“ ako gašparkovia. Presne tak, ako pobehujeme teraz.
Dnes by som rovnakým spôsobom vyjadril súcit aj pánovi ministrovi Krajčímu. No keďže jeho ministerský predseda je tvor najmä takmer nerozmýšľajúci (ktovie, či to vzhľadom na jeho ostatné kvality nie je jediné pozitívum), nekomunikačný, hašterivý, utáraný a malicherný, a teda aj s úplne protichodnými danosťami než premiér pána Šagáta, povedal by som, že sa pán minister viac nechtiac ako chtiac posunul ešte ďalej. Sadol si medzi rovnaké stoličky. No jeho navyše z jednej strany do tej latríny namočili a zo strany druhej tú latrínu napojili na elektrický prúd. Takže to má ťažšie ako mal pán minister Šagát, ktorý dokázal svoj post opustiť so cťou. Podarí sa to raz aj pánovi Krajčímu? Lebo v súčasnosti – nie, nemyslím na pandémiu corony, ale kvôli ľudskej hlúposti, pýche, hysteričnosti a zanovitosti doslovne vyzývame staronových lúpežníkov, aby sa čo najskôr vrátili. A oni, zdá sa, už ani nemajú šancu nenavrátiť sa k moci. Možno už nie sme ďaleko od chvíle, keď by sa rezort zdravotníctva mohol zmeniť na Ministerstvo zdravotníckych a pohrebných služieb.
Možno to poznáte: ak je v skupine sto ľudí čo len jeden hlupák, tých 99 slušných nikdy nebude hrať rozhodujúcu úlohu. Ten jediný jeden hlupák spomedzi sto slušných diktuje smer a intenzitu, ako majú ostatní hopsať... A keďže temer všetci poctivo a intenzívne panáčkujú, tak diktuje aj pád.
Parafrázujme Mikuláša Dzurindu: kde nie je cieľ (vôľa), načo hľadať cestu? Čo na nej chceme nájsť? A kvôli čomu po nej ísť? Aby sme našli ohlodanú kostru karpatského tigra?
