Kedysi som žil v krajine, kde som voľky - nevoľky musel voliť. Teda ani nie tak voliť ako odovzdať svoj hlas:kandidátovi Národného frontu. (Boľševický aparátčik nikdy nemal dilemu, či uspeje vo voľbách: „Čože o to, zvoliť nás zvolia, ale či nás kandidujú?“) Veľmi mi v tom čase chýbalo právo na neúčasť na voľbách. A keď som neskôr párkrát túto svoju vlasteneckú povinnosť odignoroval, na dôvod sa ma vypytovali ešte aj niekoľko týždňov po „voľbách“ – straníci, odborári, šéfovia, uličné výbory a ktovie či nie aj domoví dôverníci...
Kedysi som žil v hermeticky uzavretej krajine. Bez dverí a bez okien. Bez vzduchu a bez rozletu. Dvere a okná boli otvorené len do niekoľkých rovnako hermeticky uzavretých krajín. Povedal by som, že z fašizmu (kde som sa narodil) som plynulo prešiel do komunizmu, kde som ticho a v pokoreprevegetil mojich počiatočných takmer päťdesiat rokov života. Nie, nejdem rátať ďalej, pretože staroba nie je nič krásne ani keď je demokratická. A nemotivuje k ničomu dobrému. Neevokuje žiadnu budúcnosť, budúcnosťou staroby je minulosť.
Doma mám v knižnici štvrť metra ostnatého drôtu, pochádzajúceho z bratislavského pohraničia. Daroval mi ho pred tridsiatimi rokmi môj vtedy ešte malý syn. Pred dvoma storočiami presne takýmto drôtom v americkej prérii bránili veľkým stádam hoviadok prístup do „slobodného sveta“! A ani nie pred storočím na svoj osud čakali za ním na svoj osud milióny Židov...! Pre mňa to znamenalo – a dodnes aj znamená – symbolický kľúč do Európy, do najtrinástejšej komnaty slobodného sveta.
Keby som to vedel, keby som dokázal, napísal by som vrúcnu modlitbu. Vyznal by som v nej svoju hlbokú vieru v Európu a prosil by som všetkých ľudí a najmä tých mladých, ktorí počas minulého roka gangstrov nekompromisne vyháňali od svojich premiérskych či ministerských hrantov, ktorí nielen burcovali a rúcali darebácku vládu, aby išli voliť. Je čas dať najavo aj tým „fašistíkom“ s primitívnym jazykom a myslením – ich rovesníkom, ktorí v smiešnych švejkovských uniformách smradia po celej krajine. Teraz nadišiel čas nahradiť búranie budovaním…
Je čas vedieť, koho budeme voliť. Za seba a za svojich blízkych som to včera alebo predvčerom už napísal...
Veľmi by som chcel dúfať, že aj po týchto voľbách do európskeho parlamentu budem mať vo vitríne štvrť metra ostnatého drôtu ako doklad o otváraní Európy a nie o jej zatváraní.
Amen.
