Pred mesiacom sa Mikuláš Dzurinda posmešne vyjadril, že už sa nedá pozerať na to, ako „ide Igor proti Riškovi, Riško proti Edovi...“. Samozrejme, že mal pravdu, a napriek tomu bol jeho pohľad trochu povrchný. To však nie je podstatné.
Podstatné je, že ak neplatia dohody, nedá sa v politike fungovať. Ani nikde inde. To práve teraz zažíva starý harcovník Mikuláš Dzurinda na vlastnej koži. Nechcem ho nijako obhajovať, dobre vie, čo urobil a čo neurobil a sám som si jeho konanie v rokoch 2010 a 2011 užil.
Ale takto sa to naozaj nerobí a čudujem sa, že to nie je dostatočné ponaučenie pre nových parťákov Miroslava Kollára. Poďme však po poriadku, vychádzam z toho, že Dzurindove faktické výroky sú pravdivé, dokým ich niekto nevyvráti:
Dzurinda v tomto rozhovore hovorí, že už pred vyše rokom ho oslovili M. Kollár: „V tom čase prvýkrát za mnou prišiel Miroslav Kollár. Nie ja za ním. On za mnou; že keď niečo postavím, či sa môže pridať. Povedal som – pán Kollár, nech sa páči.“.
O rok neskôr urobili títo dvaja páni dohodu o tom, že vznikne Modrá koalícia. Už nech to je čokoľvek, aj tu platí staré latinské pacta sunt servanda – zmluvy sa majú dodržiavať. Ako prvé sa dohodli na postoch (lebo o tie údajne nikdy nikomu nejde) a dohodli sa na sneme 12. februára.
Dzurinda veľmi správne hovorí, že ak niekto s ním mal problém, tak „Stačilo by mi to povedať.“. Veď M. Kollár bol iniciatívny, on Dzurindu namotával, on s ním urobil dohodu (ktorú som ja napríklad s Dzurindom neurobil) a v tej chvíli, kedy uveril lepšej ponuke, jednoducho odskočil. Namiesto toho, aby sa novej situácii postavil tvárou v tvár, išiel za Dzurindom a povedal niečo v duchu „sorry, odchádzam na lepšie“. Dopĺňam, že v parlamentných kuloároch sa už dobré dva týždne hovorilo, že sa Miro a Miky nebavia.
Toto je problém slovenskej politiky, odkedy si pamätám a zrejme to bol problém už dlho predtým – že dohody neplatia. Hovorím to dlhodobo a znovu a znovu sa to potvrdzuje. Naposledy sa redaktori a komentátori z Denníka N veľmi pohoršovali, že som si dovolil dodržať dohodu, ktorú som urobil s Matovičom (bez tej dohody by totiž nebola zmena ústavy a teda ani predčasné voľby). K absurdne povrchnému postoju sa dopracoval pán Šimečka: že toľkokrát som zmenil názor, že teraz môžem porušiť dohodu. Nuž, teraz v prípade Dzurindu dobre vidíme, ako to dopadne, ak dohody neplatia.
Ešte raz: Kollár nemusel dohodu s Dzurindom uzavrieť. Ani ja som ju nemusel uzavrieť s Matovičom. Ale sakra, ak sa raz dohodnem, tak to platí.
Modrej koalície mi ľúto nie je, veď by to bol náš konkurent. Ľúto mi je slovenskej pravice, lebo tá je momentálne na padrť. My samozrejme budeme hovoriť voličom: pozrite, stále je tu stará dobrá SaS, ktorá ponúka Stabilitu a Skúsenosti bez korupcie a chaosu. Ale to nebude stačiť, lebo časť voličov chce vždy niečo nové, živí v sebe nádej na spasiteľa a samozrejme, že bude sklamaná. Lebo nové tváre sú síce super, ale nové tváre nemajú skúsenosti. Aj ja som bol novou tvárou :-).
Ešte viac ma prekvapuje Edo Heger, že mu neprekáža, s kým práve teraz uzatvára dohodu. S človekom, ktorý aktuálne jednu jasnú dohodu nedodržal. Ani to neveští nič dobré do volieb a v prípade úspechu ani po voľbách. Už aby ten mesiáš konečne prišiel.
