Rovnako ako pred rokom... Opäť po roku na môj nápad padla začiatkom decembra dohoda s Lukášom, že ak sa veci budú mať dobre, zopakujeme predvianočný výstup na Chopok. 23. december je už vcelku pohodová atmosféra a ten predsviatočný čas zlepšuje náladu a chuť vybrať sa opäť trošku vyvetrať hlavu a aspoň deň pred sviatkami sa duševne na ne pripraviť. A tak tomu bolo nakoniec aj teraz.
Deň pred odchodom máme vôbec problém dohodnúť, kto a za akých podmienok vlastne pôjde autom, a čo horšie, že kedy vlastne vyrazíme. Posúvame čas hore-dole v rozmedzí medzi 8.-10. hodinou. Nakoniec je aj tak všetko úplne ináč, ako sa pôvodne plánovalo. Zo ZA sme chceli ísť o deviatej (kompromis...), no nakoniec vyrážame až nejako 10:15. Cestou vybavujem ešte Lukášov vianočný darček – trekingové palice – ktoré vhodne poslúžia aj pri tomto výstupe, čo už, vianočný darček v predstihu. No trošku nepríjemne nás zdržuje ich nákup, keď sme sa musíme znova druhýkrát vracať späť po chýbajúci krúžok na palici. Pamätám si, že som videl nejaký spadnutý na zemi v predajni. Vbieham rýchlo dnu, s predavačkou to idem chytro doriešiť a utekám späť do auta. Lukáš už čaká a máva mi pred očami ďalším krúžkom. Udájne nakoniec bol v aute zapadnutý, takže som jeden zobral neúmyselne do zálohy. Neskôr ale ešte zistíme, že sa nám v konečnom dôsledku veľmi zíde.
Konečne prichádzame do lokality Biela Púť približne o 12:30. Minulý rok kvôli nepriaznivému počasiu sme to stopli už na Záhradkách, ale podľa predpovedí by nám mal byť tentokrát osud prívetivejší. Nakoniec aj je. Počasie je krásne slnečné, jediný neprajníkom bola vysoká teplota, ktorá roztápa „sneh“ (alebo niečo také...) na beztak pár a málo vysnežených zjazdovkách. Vďaka tomu kráčam len v roláku, bundu mám zatiaľ v batohu. Na úvodnom miernom stúpaní na Bielej Púti mi padá zrak na vyhorený Hotel Junior. Mám naň veľmi dobré spomienky, takže je to pre mňa bolestivá strata. Pred týždňom som tu mal dokonca byť na víkendovom pobyte... Lukáš tu úspešne stráca krúžok z palice. Ešteže sme si po ten náhradný do toho obchodu neúmyselne zabehli. Snáď nám to tam odpustia.
Vzhľadom na to, že v Jasnej to s lyžiarskými podmienkami je veľmi biedne, od Kolieska využívame zjazdovku Májová na skrátenie vzdialenosti k Priehybe, ináč by sme to museli šlapať trošku naokolo. Čo ale ušetríme na vzdialenosti, to si pridávame na náročnosti. Výstup na Priehybu je celkom ostrý, najvyššie prevýšenie je údajne až do 37%. Aj keď je to krátky úsek, miestami ľadové úseky trošku brzdia naše napredovanie. Prichádzame na Priehybu, kde dávame prvú prestávku.
Počas nej mi Lukáš hovorí: Po Lukovú to máme pešo tak polhodiny. Pozerám smerom k hornej stanici lanovky na Lukovej pomysliac si, že nerozumiem, prečo taký kúsok chce tak dlho šlapať.Vydávame sa na cestu a ja zisťujem krutý fakt. Má pravdu. Sneh tu je síce tvrdší, už nie taká brečka, ale aj ľadovejší a klzkejší, pričom sklon veľmi nepopustil. Cestou nás ešte nejaký ratrakista žiada, aby sme šli po kraji, lebo nás jeho kolega údajne zabije keď pôjde hore, zvláštne na tom je len to, že nikto popri nás už viac na ratraku neprešiel až kým sme sa nedostali k hornej stanici Lukovej. A stále mi vlastne ani nejde do hlavy, načo ten svah teraz upravujú... Aj tak sa na ňom ešte nelyžuje, a ani sa nechystá nasledujúce dni. Ale možno sa oň len priebežne starajú, kým sa nezlepšia podmienky. Koniec koncov, o štvrť roka sa tu pôjde aj tak svetový pohár. Po viac ako polhodine konečne dorážame na Lukovú, kde sa nás nejaký dobrák na lyžiach po dlhšom váhaní pýta, či sme náhodou nenašli cestou foťák. Po negatívnej odpovedi obliekam bundu, lebo začalo slušne fúkať nad úrovňou lesa a poberáme sa ďalej smerom nahor povzbudený tým, že viac ako polovicu už máme za sebou. Aj keď je pravda, že smerom nadol na lyžiach mi to nikdy také dlhé neprišlo, ako po vlastných opačným smerom.
Avšak aj druhá časť si nachystá na nás svoje skryté nástrahy v podobe ľadu. Doslova. Mačky sme nemali... Jediná stabilizačná pomôcka sú palice, ktoré síce sú momentálne na nezaplatenie, ale tiež nás nespasia. Na opačnej strane vidím vďaka slnku suchý úsek. Pokúšame sa tancovaním dostať krížom cez zamrznutú zjazdovku, hotový zážitok. Kde tu zastepujem, ale držím sa na nohách zatiaľ. Podarí sa nám konečne dostať na terén bez snehu a ľadu, takže sa následne už stúpa nahor celkom dobre.
Prichádzame na Rovnú Hoľu. Odtiaľ bohužiaľ už iba ľadom až na samotný vrchol, ktorý máme na dohľad. Najunavujúcejšie na všetkom je ten boj s klzkým povrchom a pomalé napredovanie. Občas využívame „stupačky“ (diery v ľade v podobe stopy), ktoré tam zanechal nejaký iný turista zrejme už dosť dávno vzhľadom na ich primrznutý stav. Napredovanie je nekonečné a pomaly začínam uvažovať, ako pôjdeme naspäť, keďže čas nás trošku tlačil a terén nebol zrovna najvhodnejší ani pre naše super stroje na cestu nadol – lopáre :)
Konečne prichádzame na hrebeň. Dokázali sme to! Vietor duje statočne, tabuľa hlási rýchlosť 18 m/s. Keď sme už tu, tak tých pár metrov na samotný vrchol Chopku už dáme... Omyl! Lukáš skúša prvé metre posledného stúpania a dáva informáciu ohľadne ľadového podkladu. Z hľadiska bezpečnosti radšej neriskujeme úraz, beztak toho ľadu sme si užili už dosť, kým sme vyšli na hrebeň. Však kopec nám tu zostane, neujde :) Zbiehame na južnú stranu do kamienky, kde v teple zhadzujeme mokré veci a dávame na seba suché. Chvíľu sedíme oddychujeme, až sa nakoniec vyberieme späť do veternej krajiny. Ideme pozrieť hore draka na Rotundu, kde sa s ním aj fotíme a spolu aj s okolím pri zapadajúcom slnku. Krása! Tie pocity sú neopísateľné a nedá sa ich nikdy nabažiť. Čas postupne plynie, svetla ubúda, zjazdovky sa pomaly uzatvárajú, a tak prichádza čas zostupu.
Ako teraz budeme klesať? Opäť kvôli množstvu ľadu, aby sme nešli dolu svahom nekontrolovateľne na lopároch, sa rozhodujeme, že kus vrchnej časti zbehneme pešo a radšej po opačnej strane ako sú žľaby. Vykročíme, alebo skôr vyšmýkame sa nadol. Nad očakávania to ide dobre, grip je vcelku slušný, na tejto strane až toľko ľadu nie je. Keď sa zjazdovka rozširuje, využívame aj náš super rýchly dopravný prostriedok. V tomto prípade je na nezaplatenie.
O chvíľu už sme pri hornej stanici Lukovej. A teraz som konečne pochopil, prečo tí chlapi behali na tých ratrakoch! No aby nám to upravili na super jazdu! Spúšťame sa. Lopár sa teraz ovláda už podstatne jednoduchšie, rýchlosti sa dosahujú pomaly väčšie ako na lyžiach (podľa GPS cca 50-60 km/h). Pozorní ale musíme byť aj naďalej, ratraky ešte behajú stále. Počkáme až prejdu, a opäť pokračujeme v jazde až na Priehybu. Musí sa nechať, tento úsek bol smerom nadol asi najvďačnejší a aj najzábavnejší.
Lukáš to na Májovej púšťa na lopári už zhora, ja si čo to ešte v tom snehu zbieham po vlastných, nemôžem si pomôcť, veľmi ma to baví :) No nižšie aj ja sadám na pekelný stroj, ktorý dole kopcom vezie zadarmo :) Kým to ide, ešte sa Bielou Púťou snažíme zošmýkať čo možno najnižšie. Keď sa už nedá, "vystupujeme" a zvyšok našej túry kráčame pešo. K autu prichádmaze už síce po západe slnka, ale ešte relatívne za vidna, tesne pred zotmením. Kým sa ale zbalíme a odídeme, zahalí nás už úplna tma. Aj napriek tomu, že to vyzeralo s časom kadejako, všetko sme nakoniec postíhali bez nejakej časovej tiesne.Cestou domov ešte robíme zástavku v LM v Route 66 na ten ich miestny burger. Presne tak ako pred rokom, však tradíciu treba držať! Rýchlo dojedáme a následne už len cesta domov, čakajú totiž ešte nejaké domáce práce pred nadchádzajúcimi sviatkami.
