Každý rok absolvujem tradičný silvestrovský výstup na Minčol. Tentokrát to už bude po šiesty raz. Ako každý rok, aj tento bol v niečom špecifický. Bolo mi jasné, po včerajšom výstupe na Choč, že bude úplne bez snehu. Žiadne sneženie a vysoké teploty v druhej polovici decembra... Výsledok iný ani nemohol byť. V každom prípade je to tradícia a aj napriek podmienkam tento dník rozhodne bude stáť za to.
Ráno sa zobúdzam po dačo kratšej noci. Nohy cítia trošku únavu po včerajšku, ale vzhľadom na to, že som to zbytočne nesilil, celkový stav je veľmi slušný. Z ťažka vyliezam z postele a idem chystať všetko potrebné. Po včerajčej skúsenosti som jednu vrstvu už nechal doma a na seba som obliekol len termo a softshellovú bundu. Podmienky mali byť dosť podobné, chladno a slnečno. Vzhľadom na to, že včera som sa presvedčil, že ani vo vyšších polohách sneh nie je, gamaše nechávam doma. Odchod zo Žiliny bol plánovaný na 8:30, čo sa nám opäť takmer podarilo dodrzať (to už je čo povedať!), Lukáš meškal len chvíľu, čo aj celkom vyhovovalo, aby som doladil všetky potrebné veci. A tak nasadám do auta a vyrážame na náš spoločný tretí výjazd v priebehu niečo vyše týždňa.
Do Višňového dorazíme za pár minút a cca. okolo deviatej už vyrážame nahor. Prejdeme kúsok dolinou a ďalej po značke už strmším stúpaním smerom ku chate na Holom Dieli. Na počudovanie sa mi ide dobre, a tak nasadzujem ostrejšie tempo, na čo Lukáš po chvíli zaprostestuje. Tak tempo zmiernim, však tiež viem, čo ma ešte čaká, čo je oproti Choču veľká výhoda. Aj tak sme na chatu vybehli za 20 minút. Chvíľu nechať preschúť veci, nastaviť palice a hor sa ďalej. Ľudí tu je celkom slušne, tak isto aj smerom nahor ich pribúda, tu sa nám už totiž všetky cesty z Višňového spájajú, len z Turia sa pripoja až vyššie a z Martinskej strany až úplne hore. Chodník je úzky, kde tu niekoho obehneme a zase trošku oddychujeme za ďalšími spolubojovníkmi, ktorí sa odhodlali tiež ísť v tento pekný deň až na vrchol. Lukáš stretá strýka s rodinou, tak chvíľu ideme s nimi. Ani sa nenazdáme a zrazu sa nachádzame už na hrebeni Dolnej Rovni.
Momentálne nás čaká príjemná oddychová pasáž s krátkymi stúpaniami a kde tu aj miernym klesaním. Dáme sa do reči s Lukášom, metre ubiehajú ako nič. Kde tu stretne Lukáš nejakých známych, tak sa na pár sekúnd pristavíme. Vcelku začínajú byť tieto výstupy populárne. Dokonca aj rodiny s deťmi sa tu vyskytujú vo veľkom. Je to celkom fajn, že si ľudia budujú pozitívny vzťah k prírode. Prechádzame Hornou Rovňou a zrazu sa chodník začne prudko dvíhať. Je to tu! Záverečný kilometer prudkého stúpania až do finišu!
Tento úsek je vždy najväčšia výzva celej turistiky. Najhoršie to bolo prvýkrát, keď som nevedel do čoho idem. Teraz je podklad pevný, krok je stabilný, a preto napredujeme vcelku rýchlo. Po chvíli stretnem Maja a Gabiku, tak predsa sme ich dobehli! Vedel som, že dnes pôjdu. Využívame krátku prestávku na občerstvenie a chystáme sa na záverečný najnáročnejší úsek. Šlapem na doraz, no krok je pomalý. Ale aj tak sa darí neustále obchádzať ďalších a ďalších. Nejaký dobrák nám už dávnejšie hovoril, že hore celkom slušne fúka. Zatiaľ to tak nevyzerá, uvidíme. Blížime sa. Ceduľa 500m do cieľa neveští nič dobré. Myslel som, že už máme toho viac za sebou. Môj svet sa začína uzatvárať, prestávam vnímať okolie a myslím len na to, aby som to tempo s Lukášom udržal. Stromy sa začínajú postupne osamostatňovať, terén dorovnávať. Hurá, blížime sa k vrcholu. Zvládol som to, ale zadarmo to veru nebolo. Dvojkríž je na dohľad a ja som vcelku aj rád, že to mám za sebou, aj keď tentokrát mi to až také dlhé neprišlo, len dosť náročné. Určite ale tomu pomohol aj pevný podklad bez snehu. :)
Hore vietor teda riadny, chlapík hovoril dobre. Rýchlo do závetria sa prezliecť a po výslužku – pamätný list a pre tento rok aj odznak. Viditeľnosť ale opäť krásna, tak ako pred rokom. A to sa veru často nevidí v tomto ročnom období, žeby v rovnaký dátum dva roky po sebe bolo krásne slnečno s nádhernými výhľadmi a nízkou teplotou. Len keď sa k zime pridá aj studený vietor, na dlhé zdržiavanie sa to veru nie je. Čo to som nafotil, no šlo to z tuha. Prsty po chvíli prestávali spolupracovať a omŕzať, a tak bolo treba znova a znova ich zahrievať. Na rozdiel od minulého roka už k delu nezbieham. Dlho sme teda na vrcholku nepobudli, ešte s pár známymi ľudmi sme prehodili niekoľko slov a vyberáme sa zase nadol po rovnakej trase.
Opäť behom, no svalovica zo včera sa pri klesaniach znova ozvala a nohy už nechceli tak ochotne spolupracovať. Ešte tesne pod vrcholom stretám kamaráta Paťa. Jediného návštevníka silvestrovského výstupu s bicyklom. Ten chalan si raz nedá pokoja, sezóna je preňho proste celoročná. Ale tak čo, po snehu ani náznak, jedine tá zima. Na Rovniach si nohy trošku vydýchli a po príchode na chatu to bol už len kúsok k autu. Cestou sme sa stavili ešte u Pagyho na pizzu. Ani živej duše tam, našťastie obsluha a kuchár áno, tak nám aj niečo spravili na neskorší obed.
S minulým rokom má dnešná turistika veľa spoločného, či veľkú zimu, alebo krásnu viditeľnosť, prípadne azúrové počasie. V jednom je však veľký rozdiel. Sneh. Tohto roku najmenej za všetky roky. Vlastne žiadny. Je to smutné, ale nič to nemení na tom, že je nad očakávania, ako nám všetky tri turistické dni vyšli.
Pridávam ešte pre porovnanie niekoľko fotiek z minuloročného Silvestrovského výstupu (31.12.2014):
