Je po tom. Máme to za sebou. Skončilo sa nekonečné čakanie spojené s množstvom príprav pretekov svetového pohára v alpskom lyžovaní. A tak po dlhých 32 rokoch bolo opäť možné zažiť dva dni lyžiarskej elity aj na slovenských svahoch. Dosť dlhé čakanie. Vyplatilo sa?
V nasledujúcom rozsiahlom článku sa budem venovať celej udalosti od jej samotných začiatkov, priebehu a následných ohlasov, bohužiaľ len z pozície diváka. Celý článok zohľadňuje len môj subjektívny názor a postoj, a taktiež všetky moje zážitky a postrehy.
Už v marci v roku 2014 sa koná v Jasnej veľká udalosť. Teda.... Ako pre koho. Trúfnem si povedať, že väčšina súčasných fanúšikov našich lyžiarok ani netušila v tomto čase, kto je vlastne Petra Vlhová. Do povedomia sa podľa mňa dostala až v tejto sezóne (2015/2016). Ale o to ani nejde. Už v tom čase som si začal spájať súvislosti. Rýchlo rastúce stredisko s podporou finančnej skupiny a takáto udalosť, za tým niečo bude. Okrem toho skvelá prezentácia našej mladej nádeje, Petri Vlhovej, ktorá na domácom svahu vyhrala zlatú medailu v slalome tiež čo to naznačila, že nám tu vyrastá ďalšia skvelá lyžiarka. Pri všetkej úcte, nečakal som, že o dva roky aj víťazka pretekov vo svetovom pohári. Proste všetko nasvedčovalo tomu, že je tu možnosť zorganizovať ešte niečo väčšie. A veruže odozva nebola taká dlhá. Ešte v tom roku Slovensku bola pridelená organizácia pretekov svetového pokára v rámci sezóny 2015/2016. Ani v tomto čase ešte veľa ľudí netušilo, že niečo také tu bude. Média tomu veľa pozornosti nevenovali.
Sezóna 2014/2015 nebol ničím výnimočná. Peťa v prvom roku v svetovom pohári nejako neprerazila, ale skvelé výsledky sa v prvých rokoch medzi svetovou špičkou neočakávali, skôr išlo o zbieranie skúseností a pochopenie, o čom je vrcholový šport na tejto úrovni. Veronika mala opakované zranenie kolena, čo značne poznamenalo jej sezónu. Aj keď v závere ukázala ešte veľmi dobrú formu, čím ma veľmi milo prekvapila po toľkých zdravotných výpadkoch v posledných dvoch sezónach. No na Slovensku sa zatiaľ nejaký extra zvýšený záujem o lyžovanie nekonal.
No prišla sezóna 2015/2016 a zrazu sa začali diať veci. Veronika si skvelú formu nielenže udržala, no bola schopná ju ešte vylepšiť a jazdiť svoje najlepšie výsledky v kariére. Pre mňa to bolo naozaj príjemné prekvapenie, že ešte dokázala vyladiť formu, však už nie je najmladšia. S čím ale nikto nepočítal a ja už vonkoncom, bolo to, ako si Petra počínala od prvých pretekov. A keď už tretíkrát po sebe bola v druhom kole, pričom okupovala popredné priečky, tak bolo jasné, že to nie je výsledok náhody a na Slovensku máme od tejto sezóny aj druhú elitnú lyžiarku. A tak sa začali aj ľudia viac zaujímať o tento krásny zimný šport. Darmo, keď sú úspechy, všetkým športom sa darí o to viac, pribúda základňa fanúšikov, média im venujú viac pozornosti. Je to taký začarovaný kruh. Pekným príkladom toho je aj Peter Sagan. Majstrovstvá Česka a Slovenska aj v tak nepriaznivom počasí prilákalo do Žiliny neskutočné množstvo ľudí, pričom pár rokov dozadu by sa prišlo pozrieť na cyklistiku len hŕstka skalopevných. A nebudem teraz hovoriť, že je to typické pre Slovensko. Toto je typické pre človeka, nech žije v ktorejkoľvek krajine, kľudne aj Zimbabwe. Keď sa darí, všetci oslavujú, keď sa nedarí, len hŕstka zostáva s tými ľuďmi, ktorých sa to týka. Fanúšik úspechu je typická vlasnosť bežného konzumenta. Pravý fanúšik športu je skôr výsada uvedomelého človeka.
Z hľadiska organizácie svetového pohára v Jasnej sa ale asi nič lepšie nemohlo stať. Každý fanúšik, či už úspechu, alebo športu, bol vítaný. GOPASS mi už asi od konca novembra vykrikoval na emaili, že lístky na svetový pohár sú už v predaji. Cena vstupného? Symbolické... 5€ na státie, 10€ na sedenie. Vcelku atypicky nastavené ľudové vstupné. Už v tomto bode to začalo naberať pozitívne obrátky, a to do pretekov bol ešte štvrťrok. Dlho som neváhal. Lístky sme kupovali približne v polovici decembra a dobre sme spravili. Asi týždeň na to sa minuli na sedenie. To bolo znamenie pre ostatných ľudí, že sa treba ponáhľať s tými na státie, teda aspoň kto tam chce byť. V mojom prípade bola smola jedine tá, že v sobotu sa mi na obrovský slalom nedalo ísť, ale predsa len slalom ako taký bol divácky atraktívnejší, samozrejme, že aj pre mňa, a preto som bol veľmi spokojný, že som sa k tým lístkom dostal prakticky bezbolestne.
Neskoro sa ku mne dostali informácie ohľadne toho, že Jasná zháňa aj dobrovoľníkov. V čase, keď som sa to dozvedel, výberové konanie už bolo uzatvorené. Síce som sa obával, žeby sa mi nepodarilo si veci zariadiť tak, aby som mohol sa zúčasniť dobrovoľníckej činnosti, taktiež ani neviem, či by som prešiel výberovým konaním, ale musí sa nechať, že takéto podujatia sú pre mňa lákadlom, aby som prispel rukou k dielu. Dôležitejšie je pre mňa byť aktívnou súčasťou toho diania ako nejaké finančné ohodnotenie. Tak bohužiaľ, bolo to "len" z pozície diváka, ale v každom prípade ma tešilo, že tak či tak môžem byť aspoň súčasťou výsledného produktu.
Čas plynie, mesiace ubiehajú a termín sa blíži. Slovensko je zrazu pobláznené do lyžovania, výsledky dievčatá robia celú sezónu. Sledoval som poctivo priebeh prípravy svahu svetového pohára, na ktorom som už mal čo to polyžované. Je vidieť, že teraz sa s tým usporiadatelia neskutočne vyhrali. Každodenná starostlivosť ako o svojho maznáčika. Oproti bežne upravovanému svahu teraz "jednotka" bola jednou dokonalou "pistou". Lístky niektorí slovenskí "obchodníci" na internete ponúkajú za nekresťanské peniaze. Ale tak isto je po nich aj dopyt, len či boli poniektorí ochotní dať 10-násobok pôvodnej ceny, to som sa už našťastie nedozvedel... Išiel som na túto udalosť bohužiaľ len s otcom. Chceli sme ísť aj s maminou, ale jej lístok nedorazil kvôli tomu, že neprešla platba a my sme si to v čase objednávania lístkov neuvedomili. No aj moja účasť bola otázna, lebo pár dní pred podujatím som si spôsobil nepríjemné zranenie členka a moja mobilita bola značne obmedzená.
Prišiel vyvolený víkend. V sobotu počas obrovského slalomu som nakoniec mal voľno, ale pozeral som predpovede a tie veru neveštili nič dobré. Každý v kútiku duše dúfal, že bude krásne slnečné počasie, ale tak to proste v prírode, a obzvlášť v horách, nechodí, že bude, ako si zmyslíme. Najskôr som aj rozmýšľal, či sa nepôjdem na pešo pozrieť, ale keďže som mal zranenie, nemal som lístky a ani počasie nevyzeralo dobre, ostal som teda doma, že si to pozriem len v televízore. Bohužiaľ, moje predtuchy sa naplnili a kvôli silnému vetru sobotňajší obrovský slalom bol zrušený. Ten smútok organizátorov bol cítiť až ku mne domov. Cítil som sa aj ja dosť z toho sklesnutý a mal som trošku obavy aj z nedele, či nás nebude čakať podobný osud. V športe som aj ja veľký patriot a všetkým podujatiam, ktoré sa na Slovensku dejú, tak im držím palce, nech vyjdu. Je to jedna z najlepších reklám na našu krajinu. No nič, bol som ešte odvoliť a večer som sledoval výsledky volieb. Tie išli tak pomaly, že o druhej v noci som to vzdal, však ďalší deň o pol siedmej budem potrebovať byť na ceste do Jasnej.
Ráno ma noha veľmi neposlúchala, paradoxne, keď som potreboval, aby vydržala čo možno najväčšiu záťaž, tak ma bolela asi najviac. Vybavil som sa preto jednou tabletkou na tlmenie bolesti a jednu som si dal už ráno. Pravda je taká, že keby som si ju nepribalil so sebou, tak ani neviem, ako domov prídem. Teraz už budem písať postrehy k samotnému podujatiu.
Ako všetko nasvedčovalo tomu, účasť bola skutočne obrovská. Preto bolo treba doladiť skorý príchod na záchytné parkoviská. Organizácia bola zvládnutá na jednotku. Postupným navigovaním jednotlivých organizačných pracovníkov všetky autá, vrátane nášho, boli rozumne odparkovávané, nevznikal žiadny chaos. Kyvadlovú dopravu tvorilo dokopy 70 autobusov premávajúcich od 6:00 do 23:00 celý deň. Interval medzi autobusmi bol údajne najviac 3 minúty. Z parkoviska sme sa rovno presunuli na umelo vytvorenú zastávku z kolíkov, kde už autobusy čakali. Po zaplnení rovno vyrážali do strediska. My sme nemuseli čakať vôbec. Rovno sme naskočili do poloprázdneho autobusu, ktorý nás veľmi rýchlo dostal až do strediska hore. Pred deviatou sme už boli na Bielej Púti.
Ľudia tu prúdili bez prestávky. Nákup čiapky mi trval trošku dlhšie, keďže som navštívil dva obchody a až potom som sa dozvedel, že som tú čiapku mal zohnať rovno po vystúpení z autobusu. Takto sme sa len prešli hore dole naviac, čo mojej nohe veľmi nepomohlo. Preto som sa rozhodol opýtať, či je možné v prípade vlastnenia lístkov použiť lanovku hore. Usporiadatelia nás bez problémov pustili, ako každého, kto mal zakúpený lístok na svetový pohár. Preto v rámci nezaťažovania nohy sme využili túto možnosť. Medzi usporiadateľmi bola aj moja známa - Silvia. Tá bola ohľadne toho, či sa slalom pôjde, trošku skeptická, ale hneď ako nás lanovka dostala hore a my sme sa pobrali na našu tribúnu sme sa už od moderátora dnešných pretekov dozvedeli, že pretek sa pôjde definitívne, čo ma potešilo vzhľadom na to, že poriadne snežilo, a že som už tam.
Prišli sme medzi prvými, a tak sme mali možnosť výberu miesta prakticky na celej tribúne. Ostali sme na kraji odkiaľ bol asi najlepší výhľad, ale celkovo umiestnenie tribúny na sedenie boli vyriešené veľmi dobre. Škoda len jej malej kapacity. Mali sme ešte veľa času. Moderátor pretekov sa však o nás staral príkladne aj v tomto nečase. Postupne sa tribúny začali plniť a ja som ostal dosť prekvapený početnosťou divákov. Tribúna na státie, čo bol vlastne len protiľahlý svah trošku upravený tak, aby mal "stúpačky", bol úplne preplnený. V priebehu pretekov dokonca sme sa dozvedeli približný počet divákov, ktorý bolo naozaj ťažké odhadnúť, lebo niekde sa dalo dostať aj bez lístka - hlavne na Priehybe sa utvoril tiež početný dav. Suma summarum 17000 ľudí. Musím sa priznať, na väčšom podujatí som sa zatiaľ asi nezúčastnil. Futbal v mojej rodnej Žiline zvládne pokryť "len" 11000 ľudí. Jediné, čo možno mohlo početnosťou konkurovať boli spoločné M-SR a M-ČR v cestnej cyklistike v Žiline v roku 2015. Tam sa mi ale ťažko odhaduje počet ľudí ,keďže okruh mal 20km. Tu ale tých 17000 bolo takmer pokope. Okrem iného sme pri vstupe na tribúnu ešte boli vybavení sponzorskou vlajkou Slovenska od jednej automobilky a izolačnými podsedákmi. Dobrovoľníci ometali tribúny od snehu prakticky stále až do samotného začiatku prvého kola.
Na trati behali "údržbári" prakticky nepretržite. Prejazdievali stopu okolo brán tak, aby nezapadala snehom a udupávali sneh v cieľovom areáli. Nekonečná robota a boj s nepriaznivými podmienkami. Niekedy to vyzeralo ako márny boj. No išlo o dobrú vizitku Slovenska, a tak márny-nemárny, treba makať.
Priznávam, uvažoval som nad tým, či my Slováci budeme vypočítaví a budeme fandiť len naším, alebo pojmeme túto akciu spontánne a ukážeme našu lepšiu stránku. A na moje pozitívne prekvapenie, bolo jedno, kto bol na trati. Fandilo sa stále rovnako. Jedine tie naše lyžiarky si vyslúžili maximum našich povzbudzovacích schopností, vtedy si nebolo počuť vlastného slova. Po tejto stránke si každý jeden zúčastnený fanúšik odo mňa zasluhuje veľké ďakujem. Nečakal som to, ale o to viac som na to hrdý, že keď chceme, vieme dopriať úspech každému a vieme sa ako ľudia zjednotiť bez ohľadu na rasu, farbu, národnosť. V druhom kole si veľké ovácie vyslúžila Japonka Hasegawa, ktorá v Jasnej zajazdila zatiaľ svoj životný výsledok. Proste každá lyžiarka, ktorá aspoň zamávala do publika sa stretla s obrovskými ováciami. My diváci sme sa skvele bavili. Dokonca po druhom kole si naše lyžiarky vyslúžili aj skandovanie mien. Stretol sa s tým niekto aj v iných krajinách, kde sa jazdí svetový pohár? Ja som si to v TV prenosoch zatiaľ veru nevšimol, ale možno to bola len moja nepozornosť.
Najhoršie bolo prežiť prestávku medzi prvým a druhým kolom. Bol som už zamrznutý a nebolo kam sa schovať. Na nohu som už nemohol dostúpiť a prakticky som nebol schopný presunu ani pohybu. A to bola ešte len asi polovica času, čo som tam mal stráviť. Tabletku som si šetril na cestu nazad. Je fakt, že som nevedel, či vydržím do toho druhého kola, alebo sa poberiem domov. Stáť som už nevládal, keďže celé preteky som si nesadol ani raz. No zase sedieť na zasneženej sedačke, mokrý a premrznutý tiež nebola výhra. Navyše začalo aj trošku fúkať. Šiel som sa teda schovať aspoň do závetria pod tribúnu na chvíľu a potom som si to na sedačke ešte chvíľu odtrpel, aby som nohu trošku uvoľnil. Pred druhým kolom som hodil tabletku do seba a už potom to odsýpalo až do konca bez problémov. Príjemným spestrením prestávky bolo aj rozdávanie suvenírov v podobe vreca čapíc a čeleniek. Kto by to bol čakal?
Druhé kolo začalo vo veľkom štýle fandenia, ale postupne ako sa blížili naše pretekárky sme sa viac a viac šetrili. No akonáhle obe naše mali ísť po sebe, tak to bolo niečo neuveriteľné. Od samého začiatku Petrinej jazdy, až po neskorý koniec Veroniky to bol hotový blázinec v dobrom slova zmysle. Fakt skladám pomyslený klobúk pred slovenským fanúšikom, ale nie tým futbalovým, alebo hokejovým. Ale pred fanúšikom športu ako takého. Pred takým fanúšikom, ktorý vie oceniť tvrdú prácu druhých ľudí a nie len mudrovať a nadávať nad všetkým a na všetko. Jediné šťastie, že sme sa tam zišli taká dobrá partia tisícov ľudí.
Z organizačného hľadiska sa mi to hodnotí trochu ťažšie. Čo som mal možnosť vidieť, stretol som sa len s veľkou pozornosťou. Je lepšie, keď to ľudia idú robiť z presvedčenia a nie pre peniaze. Toto sa vlastne ani pre peniaze nedá robiť. A to je na tom predsa to najkrajšie. Každý vkladal 120% úsilie, aspoň čo som videl, aby všetko klapalo. Nenatrafil som na jediného mračiaceho sa usporiadateľa. Nikto neplakal, že je chladno, že fúka, že sneží. Všetci boli milí a ochotní riešiť akýkoľvek problém. Čo sa kyvadlovej dopravy týka, tak to hodnotím veľmi kladne. Bál som sa odjazdu zo strediska, ale to šlo ako po masle. Nerozumiem len tomu, prečo sa ľudia museli stále tlačiť, keď neustále autobusy odchádzali a prichádzali ďalšie. Nikto nemusel čakať viac ako 5 minút. Takže v tomto som bol trošku rozčarovaný, že my ľudia sme tak hlúpi, že nám nevadí, kým sme von hoc aj 7-8 hodín, ale potom na jeden autobus nie sme schopní počkať ani 5 minút a musíme sa tlačiť za každú cenu. Hold, uvedomenie si takejto drobnosti pre mnohých ľudí je bohužiaľ nepredstaviteľné, pritom by nemuseli vznikať konflikty, čo vznikali. V každom prípade, za odvoz zo strediska majú organizátori u mňa jednotku. Ten nápor ľudí v rámci možností zvládli vynikajúco.
V pondelok sa obrovský slalom už normálne odjazdil. Na moje prekvapenie, v televízore som videl v dejisku diania stále obrovské množstvo ľudí, čakal som, že tam bude tak tretina z toho. Okrem iného, Jasná pripravila aj zaujímave otvorenie pretekov, losovanie čísel, veľa programu okolo a pri všetkých týchto aspektoch, ktoré som priebežne sledoval z môjho pohľadu sa jednalo o jedno z najlepších, ak nie najlepšie športové podujatie, aké sa tu kedy konalo (počítam len tie od éry samostatnosti Slovenska).
Celé toto dianie dopĺňam ešte o informácie z internetu. Televízny prenos robila samotná naša RTVS, čo som zistil v pondelok z obrovského slalomu. Musí sa nechať, že prenos bol skutočne špičkový, síce pár vecí by sa dalo ešte vylepšiť, ale to už len také menej podstatné detaily. Vo vyjadreniach na internete som sa nestretol s jediným negatívnym ohlasom. Organizátori, pretekárky, fanúšikovia, všetci boli spokojní. Najlepšie to vedia zhodnotiť vlastne samotní prektekári. Od nich, čo som ale čítal, len samá chvála. Či už na pripravenosť trate, alebo služby na hoteli, alebo na zaujímavé otvorenie, pričom pretekárky na pamiatku dostali šaty vyrobené priamo na mieru, keď sa losovali (ťahali topánky k ich šatám) štartovné čísla. Otvorenie pretekov v jaskyni bola pravdepodobne rarita. Naozaj veľa inovácii, s ktorými sa inde vo svete človek nestretne. Dobrovoľníkom na pamiatku zase ostala výbava v podobe bundy a nohavíc vyrobené priamo k tomuto účelu. A nám ostatným ostanú krásne spomienky na skvelú zábavu a vynikajúce športové výkony.
Tak čo? Budeme tu mať elitné zastúpenie lyžiarok aj o dva roky? Moja odpoveď by znela asi protiotázkou: "A kde inde by akože malo byť, ak nie tu?" Ja prakticky o tom nepochybujem. Ako jedno z mála stredísk, kde sa konal svetový pohár túto zimu, Jasná mala skutočne zimné podmienky, nie len škvrnu snehu uprostred ničoho. Atmosféra ako skoro nikde na svete, vynikajúce služby pretekárom, skvele upravený svah, ústretovosť a nasadenie organizátorov. Tu je vidieť, že ľudia, ktorí pripravovali tieto preteky, sú odhodlaní robiť ho pravidelne. Nič sa nenechalo na náhodu a predčili sa všetky očakávania aj s pridanou hodnotou. Tak sa teraz pýtam. Je nejaký dôvod tu neuskutočniť svetový pohár? Môj skromný názor dokonca hovorí, že ich budeme mať už o rok. Stačí, že niektoré stredisko vypadne (tento rok to bolo úplne bežné pre nevhodné podmienky). Ak Jasná dá ponuku, žeby ten pretek spravila, som pevne presvedčený, že dostaneme zelenú. Ale aj keby nie, nič to nemení na tom, že bezpochyby sa ešte tohto skvelého predstavenia tu dočkáme.
