Aj vedenie úradu však mohlo rozhodnúť, že určitý štátny zamestnanec je v úrade nepotrebný. V akom pracovnom prostredí sa nachádzal?
Takéto a podobné otázky si kladiem v súvislosti so zvyšovaním počtu nezamestnaných. Zaujíma niekoho, prečo sa ten-ktorý občan zaevidoval na úrade práce? Niekomu postačí odpoveď, že dostal výpoveď. Žiaľ, spoločnosť nie je schopná hľadať a „liečiť“ prvotnú, skutočnú príčinu výpovede. Masovokomunikačné prostriedky nás občas iba stroho informujú o novej štatistike ďalšieho zvýšenia počtu nezamestnaných.
Aké praktiky a správanie spôsobujú, že sa štátni zamestnanci cítia nedocenení a odchádzajú z úradu?
Poskytovanie vzájomnej pomoci by malo byť samozrejmosťou v každej kancelárii. Ako je to však dnes so vzájomnou pomocou? Chcú si ľudia navzájom pomáhať?
"Ráno som nenašiel spis, ktorý som si včera nechal položený na stole. Kde je ten spis?"
V kancelárii nastáva ticho. Každý pozerá na monitor, nikto neodpovedá. Ťažko sa dá hovoriť o vzájomnej pomoci v tejto kancelárii. Ak ľuďom svojimi službami naozaj pomôžete, tak vám radi zaplatia. A prídu zase. Veď najväčšou výzvou v dnešnom svete podnikania nie je urobiť jednorazový obchod. Chceme mať stálych odberateľov, klientov, ktorí sa k nám radi znova a znova vracajú.
A ako to je na štátnych úradoch? Chceme mať občanov, ktorí prídu na štátny úrad a spokojní z neho odchádzajú?
Najdôležitejší je etický rozmer pomoci každého činu. Dobrý obchod robí dobrých priateľov, ktorí sa k vám hlásia aj po rokoch. Každá seriózna firma na svete vznikla preto, aby poskytovala pomoc ľuďom (služby klientom). A rovnako ako to platí v dobrej a prosperujúcej firme, by to malo platiť aj pre každý štátny úrad. Ten má pomáhať občanom. Viete o tom, že slušní a dobrí ľudia bez veľkých rečí a bez výzvy automaticky pomôžu iným ľuďom? Je to pre nich úplne normálne. Aj vedúci musí pomáhať podriadeným. Ak vedúci vidí, že podriadený má problém, má mu pomôcť, ak chce aby zapadol do kolektívu podriadených zamestnancov.
Pozrime sa na problém pomoci aj z druhej strany, keď sa do štátnej správy dostanú „zlí“ ľudia, alebo presnejšie - duševne chorí ľudia, ktorí radi ubližujú iným ľuďom? Jedno z kritérií ľudského duševného zdravia je ochota pomôcť iným. Ak idete po chodníku, na ktorom leží človek, tak sa pristavíte a poskytnete mu pomoc. Alebo aspoň zavoláte záchranku. Ale sú aj ľudia, ktorí by ho prekročili a možno aj okradli. Toto môžeme nazvať duševnou poruchou, lebo iba duševne narušený človek ubližuje bez dôvodu inému človeku. Čím viac človek pomáha, tým je viac duševne zdravý. Čím viac človek škodí, tým viac presviedča iných o svojej duševnej nerovnováhe.
Niekto škodí tak, že „iba“ ohovára. Takýto človek nemá čas produkovať dobrú prácu a iba bojuje s klebetami. Ak vám uchádzač o zamestnanie tvrdí, že nikto nikomu nepomáha a každý len k sebe hrabe, tak to určite nie je "dobrá krvná skupina" a nezoberiete ho. Lebo taký človek nepomôže vytvárať firemný zisk, či dobré meno štátneho úradu. Bude myslieť iba na seba.
A potom existuje skupina ľudí, ktorí reagujú na pojem „pomoc“ veľmi zvláštne. Na ponuku pomoci reagujú podozrievavo. Prvá ich myšlienka býva: Čo za tým je? Nechcú ma oklamať? Nechce ma obrať o moje miesto v kancelárii či vo firme? Nechce ma obrať o peniaze, o odmeny? Nechcú ma vlákať do nejakej pasce či podvodu? Určite je za tým nejaká manipulácia, kalkulácia alebo podvod. Taký človek žije v presvedčení - musím si dať pozor, dobre viem, ako sa tieto veci robia! A podobné paranoické úvahy sa mu preháňajú hlavou. Nech mu hovoríte čokoľvek, v skutočnosti vás vôbec nepočúva, je neustále v strehu a hľadá tú pascu či podvod, ktorú mu údajne idete nastrojiť. Môžete nad ním zlomiť palicu a poslať ho do čerta. „Veď ja mu pomáham a on sa ešte uráža!“ povie si nejeden spravodlivo rozhorčený kolega.
Skúsme sa zamyslieť, prečo sa jednotlivec ocitne v takom stave. Niektorým ľuďom v minulosti veľmi ublížili. V detstve možno očakávali pomoc od rodičov, napríklad, aby prekonali strach zo strašidiel - a nedostali ju, v škole pomoc od učiteľky na zvládnutie učiva - a nedostali ju, v práci pomoc od kolegu - a nedostali ju, pomoc od kamaráta... s rovnakým výsledkom. Na základe nedobrých skúseností zo svojho života prijal taký človek životnú zásadu, svoju pravdu, že „ľudia nikomu nepomáhajú“. Tragédia je, že sa ňou môže riadiť celý život. A aby dokázal sebe aj okoliu, že je to „funkčná“ zásada, tak nebude ochotný od nikoho prijať žiadnu pomoc, aj keby bola pre neho akokoľvek užitočná. Lebo potom by musel uznať, že vlastne roky žil podľa nesprávneho pravidla. Zmeniť tento uhol pohľadu dokáže iba silný človek.
A je tu ešte iná skupina ľudí. Sem patrí taký človek, ktorý mal pomôcť niekomu a zlyhal v tom. To je rodič, ktorý nepomohol svojmu dieťaťu, ktoré pomoc s dôverou očakávalo, alebo aj predajca, ktorý sľúbil dodať potrebný tovar a nedodal ho.
Ak má človek za sebou priveľa situácií, v ktorých mal pomôcť a nepomohol, tak porušil základný princíp, ktorý je v nás všetkých zabudovaný: človek má pomáhať inému človeku. Tento človek musí nájsť nejaké zdôvodnenie, prečo nepomohol. A tak dôjde k falošnému záveru, že človek „prirodzene nepomáha“ človeku, že to má v génoch, že človek je vlastne iba zver a nie duchovná bytosť, a začne hlásať divné teórie, že človek je človeku vlkom, a náležite sa potom aj podľa toho správa. Lebo jeho hlavná snaha je v tomto prípade dať seba do práva, to znamená nejako dokázať svetu a najmä sebe, že koná správne. Dokonca o tom môže napísať celú vedeckú prácu.
Pripúšťam - vrcholom cynizmu je - a existuje nespočetné množstvo prípadov - ak niekto pod kepienkom pomoci pácha podvod. Ale to všetko ešte stále neznamená, že netreba pomáhať! Práve naopak.
POMOC je základný stavebný materiál každej zdravej spoločnosti.
A preto pomáhajte a dovoľte aj sebe pomôcť. Robte to s veľkým taktom, lebo sú aj takí ľudia, ktorí každú radu berú ako osobnú urážku. Robte iným to, čo by bolo pre vás správne a užitočné, keby ste boli na ich mieste.
Každý človek má v určitom období svojho profesijného života silnejšie a slabšie stránky, a je práve úlohou vedúceho, aby vedel využívať príležitosti a zvládať výzvy, ktoré mu rôznorodý pracovný tím prináša. Ak to vedúci nezvládne, tak nemôžeme ho nechať, aby zneužíval svoju moc a ponižoval, či sabotoval prácu svojho podriadeného. Záverom chcem pripomenúť: doprajme aktivitu vzájomnej pomoci všetkým bez rozdielu.
Súlad schopností a očakávaní každého jednotlivca na pracovisku je predpoklad dohody a následnej dobrej spolupráce. Osvedčený spôsob ako tento súlad identifikovať, je pýtať sa na minulé skúsenosti a definovať schopnosti, zručnosti, ktoré by umožnili dosiahnuť úspešný či uspokojivý výsledok. Teda robiť behaviorálne - na kompetencie a správanie zamerané rozhovory, ktoré sú dobrou a psychickou podporou na každom pracovisku. ľudí.
Kandidujem ako nezávislý na kandidátke OBYČAJNÝCH ĽUDÍ a nezávislých osobností a tento článok vyjadruje môj osobný postoj, ktorý môže, ale nemusí byť zhodný s postojmi a názormi iných kandidátov. V mnohých názoroch sa zhodujeme, v iných zasa nie a považujem to za správne. Prekáža mi umelá a falošná názorová jednota členov strán a hnutí a otvorene sa hlásim k vlastným názorom bez ohľadu na to, či vyhovujú väčšine. Rozdiely nás nedelia, ale spájajú, ak spolu hľadáme cestu k pravde.
