Prečo som spomenula definíciu vojny? Súvisí to so vzťahmi na pracovisku. Mobbing je celkom to isté. Mobbing je pokračovanie politiky vo vzťahu k ostatným spolupracovníkom agresívnym spôsobom, zaručuje nadradenosť pre toho, kto mobbing aplikuje. Je to naša slovenská definícia vychádzajúca z Clausewitzovej definície vojny. Mobbing a vojna sú rovnaké spoločenské úkazy, líšia sa len rozsahom a hromadnou ničivosťou, v čom je vojna podstatne účinnejšia. Oboje sú súčasťou programovej likvidácie ľudí. Oboje sú spoločnosťou tolerované. Oboje sú zákonom chránené – myslím tým napríklad zastrelenie dezertéra vojaka, je na to vraj zákon, alebo sociálnu likvidáciu spolupracovníka, ktorý sa postaví proti mobbingu, vraj sa nemal do toho starať. Takéto koleso narušených vzťahov tu máme aj v tomto volebnom období.
Vidíme, ako sa nám novinári zhŕkli, keď ich poslanec Matovič zvolal na tlačovku. Jeho "žoviálny" prejav "láka" kade - koho už tretie volebné obdobie. Kto zo všetkých prizerajúcich si dá otázku: Prečo to poslanec Matovič robí? Je predsa poslancom parlamentu a je zvolený občanmi, kážu mu to vari občania? Nie, nekážu. Občania ani nevedia, čo má poslanec parlamentu robiť. A kto to z poslancov parlamentu vie, čo je jeho poslaním, keď si ho občania zvolili? Ktorý z poslancov nám zviditeľnil v tomto volebnom období pokračovanie politiky vo vzťahu k ostatným spolupracovníkom - poslancom agresívnym spôsobom, Nikto. Všetci po zvolení len zohnú chrbty a pokračujú ako spolupáchatelia ukazovať zlú firemnú kultúru na našich pracoviskách.
Nikto nám na Slovensku nechce zviditeľniť pravdu o narušených vzťahoch. Ani v parlamente. V tomto volebnom období je to ešte horšie.
Na tomto blogu som prinášala informácie priamo zo zákulisia parlamentu. Dnes už vidíme, že za našimi poslancami nie sú žiadne skutky. A ani nemôžu. Lebo nepochopili čo je mobbing, bossing, stalking na pracovisku.
Už Heinz Leymann v roku 1969 si všimol, že mobbing môže byť vykonávaný rôznymi spôsobmi. Zámerné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, poškodzovanie konkrétneho zamestnanca aktívnym, trvalým, psychickým tlakom, riadené zoskupenie pracovníkov proti obeti, je to teror riadený šéfom alebo kolegami na pracovisku. Cieľom mobbingu je vôľa ublížiť, ponížiť, zničiť, sabotovať prácu obete, či znepríjemňovať zhoršovať pracovné podmienky do tej miery, aby obeť nedokázala odviesť dobrú prácu. Všetko toto sa deje psychickým terorom s účelom vytlačiť obeť z pracoviska aj za cenu jej života... Teda, ako som už písala či hovorila, je to vojna, kde prímerie je len taktika.
Psychológovia hovoria o ťažkej poruche komunikácie. Ja sa Vás opýtam: Je vojna porucha v politike? Ako som už povedala, pán Clausewitz to vylúčil. Pre mňa je mobbing vojna vo vzťahoch, a nie je to žiadna porucha komunikácie, ale je to tvrdý boj o život !
Následky tomu zodpovedajú. Kto prežije s ľahkým zranením, ten si môže gratulovať. Mobbing spôsobuje obetiam ťažké psychické utrpenie, poškodzuje duševné a telesné zdravie, spôsobuje trvalé zdravotné následky, a často doženie obete k samovražde. Kto pomáha občanom v tomto boji?
Z nášho výskumu: Úrady práce sú nastavené na registrovanie nezamestnaných, ale chýba im právne poradenstvo. Inšpektoráty práce stále nevedia pomáhať ani matkám, ktoré sa vrátia po materskej dovolenke znovu do práce. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva pracuje len s politikou diskriminácie. Verejný ochranca práv chráni kde koho, len nie slovenského občana. Úrad pre štátnu službu má sedem rokov na to, aby dokázal, že je na Slovensku potrebný. Ale pre koho? Pre štátnych úradníkov? To teda nie! A takto by sme mohli pokračovať ďalej.
Vláda stále nechce o tom vedieť, a preto argumentuje, že právne poradenstvo zabezpečujú advokátske kancelárie, dokonca bezplatne. Prax je taká, že nikto z „čerstvých“ nezamestnaných nedokáže "navštíviť" advokátsku kanceláriu, lebo vie, že „advokát nemá čas“. Psychologický moment zničenej existencie a reálny nedostatok peňazí nezamestnaného je skutočná prekážka a zdeptaný nezamestnaný má po krk úradovania, ktoré ho ďalej iba deptá – úradovanie okolo svojho stavu nezamestnaného vníma ako pokračujúce prenasledovanie. Východiskom je to, čo malo byť už dávno zriadené. Ale o tom som hovorila v minulom volebnom období aj v článkoch na tomto blogu.
Vážení občania, len zopakujem: Musíme si uvedomiť, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka demokraticky zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov. Príchodom do parlamentu v roku 2012 som si všimla sociálne patologizmy aj v parlamente. „Starí parlamentčíkovia“ čo „vyrastajú“ v parlamente už viac ako 20 rokov, jednajú ako župáci c. k. cisárskej armády. Noví poslanci nemajú šancu presadiť nič čo by mohlo ochraňovať slušných ľudí. Neuvedomil si to ani poslanec Žarnay, ktorí chcel pomôcť učiteľom. Blíži sa mu koniec volebného obdobia a stále nič nedokázal. Aj keď vystúpil z politického hnutia OĽaNO a vstúpil do ďalšej politickej strany. Komu z učiteľov tým pomohol a pomôže? Nikomu, len sebe a nastavenému systému svojho príjmu platenému občanmi. A rovnako poslankyňa Macháčková, ktorá nám ako jediná dokázala mobbing na pracovisku učiteľky Soni Glavovej na Základnej škole v Prievidzi. Ale nič viac s tým nevie a nechce robiť. Radšej ide podľa starého systému, preto vstúpila do novej politickej strany. Tak by som mohla písať ešte o ďalších a ďalších poslancoch, ktorých sme oslovili, aby Vám občanom pomohli z tohto bezprávia. Ale toto už aj Vy, občania, viete zo svojich skúseností, keď ste ich oslovili v domnení, že Vám pomôžu.
Povedzme si otvorene mobbing je sociálna patológia pestovaná aj v parlamente. Patológia je hlavne v tom, že bossovia a mobbéri nie sú schopní viesť dialóg, nevedia zmysluplne komunikovať.
Médiá sú posadnuté niektorými politickými menami a ich chronickými nezmyselnými témami. Stačí že Matovič vyhlási, akú mediálnu bombu prinesie zajtra ráno, a médiá sú zoradené pred ním ako sliepky pred hnojiskom. Uverejnia akúkoľvek hlúposť a vôbec neuvažujú o škodlivosti takejto mediálnej politiky. Ba čo je horšie, v médiách sa praktizuje mobbing. Ťažko nájdete rádio, či televíziu, kam by vás vzali do priamej efficientie. Položme si otázku: Prečo je mobbing taký neľudský a prečo chceme odstrániť tento v úvodzovkách „účinný nástroj vládnutia“? LEBO: Etologické pozorovania sú opakovane potvrdené, výskyt mobbingu je celkom pravidelný v jednodruhových spoločenstvách zvierat (paviány). Názov mobbing je v kultúrnej Európe všeobecne známy, najmä v posledných dvoch desaťročiach s témou mobbing. Oni si vás natočia a zostrihajú, nakoniec je z toho nezmyselný guláš. Takže médiá nie, lebo sa boja priamej vysielacej sily Pravdy.
Poznatky o mobbingu sa nám podarilo natoľko rozšíriť a spopularizovať, že nikto nepochybuje ani v parlamente, ani v školstve , ani v súdnictve, dokonca ani medzi zamestnancami, skrátka nikto už nepochybuje o čom je reč.
Poznámka pre právnikov: Tak ako vzniká celoeurópska sieť boja proti mobbingu, podobne treba rátať aj s odvetou mobbérov. Formujú sa skupiny zamestnávateľov ktorí sa snažia vypracovať také formy mobbingu, na ktoré by nestačil žiadny zákon. U nás na Slovensku zatiaľ nemáme ani zákon proti mobbingu. Z toho je viditeľná zaostalosť našej právnej teórie o praxi nehovoriac.
Prečo sa nedarí slovenskú zákonodarnú činnosť orientovať na potlačenie psychického násilia na pracoviskách? Lebo Slovensko je „štandardný“ štát v rámci Európskej únie, má svoje pestované psychické násilie na pracoviskách. Legislatívna činnosť zákonodarcov je typická, je paneurópsky zameraná „na objednávky lobistov“.
Zákony, ktoré sa prijímali a prijímajú, žiaľ, nemajú nastavený systém kontrolného mechanizmu. Ako to, že nikoho nenapadlo (od roku 1989) zaviesť kontrolný poslanecký systém na monitoring účinnosti nových zákonov? Jednoducho preto, lebo zverstvo v parlamente sa honosí počtom legislatívnych návrhov. Robia si štatistiku a médiá ich v tom podporujú, že kto koľko návrhov podal a koľko z toho bolo schválených. Je to choroba, vôbec ich nezaujíma dopad zákonov na život občanov.
A stále platí: Opakovanie, matka múdrosti Znovu chcem upozorniť na vážnosť jedného omylu: Občania ba aj naši poslanci v parlamente uvádzajú pojem šikana. Ale pozor! Mýlia si šikanu s mobbingom. Nie je to to isté. Šikana je šikana, a to nie je mobbing! Je v tom obrovský rozdiel. Šikanu tvorí vodca ktorý je známy a ktorý si stojí za svojimi šikanérskymi podmienkami a verejne vyžaduje podriadenie sa jeho podmienkam. Šikana je definovaná v Trestnom zákone, je trestná.
Mobbér sa skrýva za nariadenia a zákony, mobbing v žiadnom zákone nie je definovaný, mobbér manipuluje iných servilných a submisívnych zamestnancov a svoj kriminálny čin prenasledovania utajuje a nikdy ho neprizná. Pri preukázaní trestného činu ublíženia na zdraví následkom mobbingu by sa malo trestať sankciou trestnej sadzby až do výšky dvoch rokov odňatia slobody, nehovoriac o finančnom zadosťučinení za spáchanú škodu na zdraví občana.
